Kajtárová: Na Slovensku zostala len hŕstka slobodných médií, ľudia si myslia, že za nich vyriešime problémy

Nesnívala o tom, že sa vydá smerom, ktorým napokon išla. Žurnalistika pre ňu predstavovala prostredie, v ktorom novinárom politici aj ľudia nadávajú a oni samotní si skáču po hlave. Jej pohľad sa však neskôr, keď prišla do terénu, zmenil. Pocit solidarity ešte viac zintenzívnila vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice, archeologičky Martiny Kušnírovej.

Gabriela Kajtárová začínala v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky (TASR), neskôr sa poslucháčom prihovárala z rozhlasu RTVS. Moderovala aj debatu Z prvej ruky, no keď sa kríza v spravodajstve po príchode Jaroslava Rezníka do čela verejnoprávnej televízie a rozhlasu prehlbovala, rozhodla sa odísť. Od júna 2018 sa stala jednou z najvýraznejších tvárí televízie Markíza.

Z obrazoviek však zmizla, a to po tom, ako začiatkom júna tohto roka vedeniu odovzdala svoju výpoveď. „Bolo to pre mňa ľudské rozhodnutie, ktoré som urobila zo solidarity s Viktorom Vinczem. Veľa sa toho stalo, a zároveň som mala pocit, že sa potrebujem pohnúť ďalej, pretože riešim veľmi veľa vecí, ktoré mi zahlcujú hlavu. Zrazu to nebola novinárčina, na ktorú som sa chcela sústrediť, ale konflikty,“ povedala v rozhovore pre interez.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa gabriela kajtarova (@gabrielakajtarova)

Reportérka Gabriela Kajtárová je siedmou respondentkou v sérii rozhovorov so ženami z verejného života, ktoré hýbu spoločnosťou. Odpovedá na otázky o vzťahoch politikov k novinárom, cenzúre, rešpekte voči inému názoru a hovorí aj o tom, či je možné zachovať si objektivitu. Žijeme podľa nej v krajine, ktorá podľahla sebadeštrukcii? Kde je červená čiara, ktorá by pre ňu znamenala odchod zo Slovenska? A aké sú jej ďalšie plány?

Vždy ste snívali o tom, že budete novinárkou?

Vôbec nie. Vyštudovala som žurnalistiku aj tlmočníctvo a dlho som nevedela, čo zo mňa bude. Žurnalistiku som si predstavovala ako veľmi nepriateľské prostredie, ktoré funguje tak, že idete na tlačovku, tam vám vynadá politik, potom idete na protest, na ktorom vám vynadajú protestujúci a podobne.

Vždy som sa okolo novinárčiny motala, pracovala som v TASR, kde som prekladala správy, chodila som na zahraničné služobné cesty, ale pred prácou v teréne som mala veľký rešpekt. Zároveň som mala pocit, že na to nie som ľudsky pripravená, nemala som dostatok sebadôvery a sebavedomia, aby som dokázala čeliť konfliktným situáciám.

Pustila som sa do toho až v bode, kedy som na to bola vekovo pripravená. Reálnu reportérčinu som začala robiť ako 29-ročná.

Ako sa zmenil váš pohľad na novinárčinu v čase? Spomínate si na moment, kedy vám odišla nejaká ilúzia o tom, ako táto práca funguje?

Pôvodný pocit, ktorý som spočiatku mala, že novinári si skáču po hlave a musia mať široké lakte, sa zmenil, a to k lepšiemu. Zistila som, že si v teréne často pomáhajú a myslím si, že sa to ešte zintenzívnilo po vražde Jána Kuciaka. Vtedy tu prebehla veľká vlna solidarity.

Takže sa skôr stretávam s tým, že sú si ľudia v teréne nápomocní, zavolajú si, poradia. Niektoré menej exkluzívne informácie si aj posunú, napríklad kedy je tlačovka, kto kde kedy čo povedal a podobne. Stane sa aj, že ak niekto niečo nenatočil, lebo mu zlyhala kamera, tak si to poposúvajú. Je to tak, že pracujeme v priateľskom kolektíve, a to napriek tomu, že sú médiá navzájom konkurenčné.

A čo sa týka politikov, tam je to z roka na rok horšie.

Novinár by mal zostať neutrálny a objektívny, ako sa to dá zvládať pri témach, ktoré s vami nejako pohnú? Existuje niečo také ako novinárska objektivita a objektívne spravodajstvo?