Ikona slovenského Instagramu Blue Grandma: Každý nech žije ako vie. Želala by som si, aby sa ľudia viac znášali

Neexistovali medzi nimi bariéry a babka bola preňho osobou, ktorej elán a radosť zo života dokázali zahojiť všetky rany. Navštevovali sa tak často, ako to bolo možné, chodili spolu na výlety alebo zbierať bylinky. Zrazu však prišiel nečakaný zlom, svet zachvátila panika z neznámeho smrteľného vírusu a opatrenia zatvorili každého z nich vo svojej domácnosti. V roku 2020 sa začal, aj „vďaka“ pandémii, písať na Instagrame príbeh, ktorý zobrazuje silné a vzácne puto medzi babkou a vnukom, a ostatným pripomína, aby sa svojim starým rodičom nezabudli ozvať.

Prvá fotografia sa na profile blue.grandma objavila v júni 2020. Už na nej má babička, ktorú dnes pozná celé Slovensko, nezameniteľné modré vlasy. Cieľom jej vnuka Mareka bolo odkázať ľuďom, aby nezabúdali na seniorov, ktorí pre pandémiu zostali zatvorení sami doma, a zároveň dokázať, že aj vo vyššom veku majú čo ponúknuť svetu.

S Blue Grandmou som sa stretla na nábreží Dunaja v Bratislave. S úsmevom obdivovala Štefánikov pamätník a napriek tomu, že som k nej prišla ako cudzia osoba, okamžite som sa cítila ako doma. „Miláčik, ja už sa aj zadýcham,“ povedala mi, pre ňu s typickým oslovením, medzi rečou, keď sme si sadali do kaviarne.

Vek v žiadnom prípade neuberá z jej nadšenia zo života. Napriek tomu, že dnes ľudí trápia mnohé veci, svet sa rýchlo krúti, na povrch zvyknú vyskakovať aj generačné rozdiely a z každej strany zaznieva staré známe povzdychnutie „Ach, táto mladá generácia…“, ona nám na otázku, či si myslí, že spoločnosť je dnes horšia, ako bola pred rokmi, s úsmevom odpovedá: „Nie miláčik. A každý nech žije ako chce.“

Blue Grandma je šiestou respondentkou v sérii rozhovorov so ženami z verejného života, ktoré hýbu spoločnosťou. Stala sa ikonou slovenského Instagramu, ktorá svojou láskavosťou a dobrosrdečnosťou ukazuje, že sociálne siete ešte nie sú strateným miestom. Jej viera v Boha a v ľudí je natoľko pevná a silná, že stále dokáže okolo seba rozdávať radosť a byť inšpiráciou, o čom svedčí aj popis k jednému z novších príspevkov na profile: „Ďakujem ti, že nám ukazuješ ako žiť,“ napísal Marek.

Aká je vaša prvá spomienka?

Ja som mala brata a sestru, ktorí boli starší. Mali sme sa radi, všade ma so sebou brali, venovali sa mi, a to sa mi veľmi páčilo. Vždy som sa prispôsobila a išla som, kam povedali. Bola som spokojná. Nebola som náročná, nesekírovala som ich.

My sme mali kravu. Mamka nám raz uvarila halušky s domácim tvarohom, dala nám to do misiek a my sme lyžicami chvátali, chutilo nám. A spomínam si, to bolo počas 2. svetovej vojny, ako prišli Nemci. Bolo počuť, ako nám prechádzajú pod oknami.

Zrazu sa otvorili dvere, namierili zbraň dovnútra, či tam niekoho neskrývame. Ako deti sme, samozrejme, mali strach, tak sme ustúpili od stola. Oni si tam posadali a všetky halušky nám zjedli. A keď sa najedli, postavili sa, klepli podpätkami a ukázali to gesto – prešli si rukou pod krk.

Ako deti sme si mysleli, že je po nás, že nás idú zarezať. Tak sme si v prvom momente mysleli. Nakoniec povedali, že sa tak najedli, že majú tie halušky až po krk. Potom vyšli von z domu a pýtali sa, kadiaľ sa dostanú na “Veľké pole”. Tak im rodičia ukázali, kadiaľ sa tam dostanú. Odišli, ale najedení.

My sme však mali strach, dlho som na to nemohla zabudnúť. Nakoniec to všetko ale dobre skončilo.

Moja stará mama si nepamätá na Nemcov, ale zvykne spomínať, že pred Rusmi skrývali klobásy a slaninu do hnoja. Máte aj vy nejaké spomienky na Rusov?

Na Rusov si nespomínam, nemám na nich asi žiadne spomienky.

Blíži sa koniec školského roka. Máte nejaké spomienky na školu, ktoré si rada pripomeniete?

No, ja som nebola až taká dobrá žiačka. Nie že by ma za to rodičia bili alebo hrešili, ale bola som nespoľahlivá. Mrzelo ma to, keď okolo mňa mali jednotky, pochvaly, vyznamenania, a ja nie. Každý sme boli iní.

Keď potom ale prišlo zamestnanie, všade ma radi videli.

Ako ste trávili prázdniny?