Kriminalistu Jozefa Vachálka v deväťdesiatych rokoch poznalo celé bratislavské podsvetie – a poznalo ho dôverne. Či už to bol odsúdený vrah Jozef Slovák alebo Ondrej Rigo, najznámejší a najbrutálnejší sériový vrah, akého Slovensko dovtedy poznalo. Vachálek vyšetroval vraždu Petra Steinhübela alias Žaluďa, videl Černáka v deň, keď s kamarátom Kánom vstupoval na prezídium a bol priamo na mieste krátko po tom, ako vybuchlo auto s Tutim a Papasom. Detonáciu počul z jedálne.
Ako kriminalista z oddelenia vrážd videl Jozef Vachálek do zákulisia krimiscény divokých 90. rokov. Od jeho prvého prípadu neprešlo veľa rokov a už lovil priznanie z Ondreja Riga či sprevádzal Jozefa Slováka na miesto, kde zavraždil jednu zo svojich obetí.
„Prešlo už takmer 24 hodín, končil čas, kedy sme ho mohli zadržiavať. Tak som mu tam dal pár otázok – takých výstižných, kde som cítil, že si vymýšľa,“ spomína na vypočúvanie Slováka. „A on mi hovorí: ‘Dobre teda, tebe sa priznám. Tebe to ukážem. Ukážem ti, kde je,“ opisuje svoju skúsenosť s vrahom.
Oproti tomu sa u vraha Ondreja Riga hodiny vypočúvania vliekli: on len „vyprával“, zapieral a hlavne vôbec o ničom „nevedel“. „A pritom to boli také dôkazy, ktoré sme mu ponúkali,“ vzdychol si niekdajší kriminalista počas nášho rozhovoru. A kým Rigo vymýšľal nové šialené príbehy, na expertízu putovalo oblečenie postriekané čerstvou ľudskou krvou.
Ako by ste opísali „divoké 90. roky“ z pohľadu človeka priamo v teréne?
Začiatok 90. rokov bol na Slovensku obdobím veľmi vážnych zmien – hlavne politických, ale aj ekonomických a spoločenských. Kriminalita tomu presne zodpovedala. Zanikli štátne podniky, objavila sa divoká privatizácia previazaná podvodmi, s nastrčenými ľuďmi a podobne.
Kriminalita zrazu prudko stúpla. Vznikali organizované skupiny s mafiánskymi praktikami: sýkorovci, takáčovci, piťovci… A všetci mali záujem o rýchle zbohatnutie. Preto medzi sebou súperili a vzájomne sa likvidovali. Postupne sme sa zoznamovali s novými fenoménmi páchania trestnej činnosti – nájomné vraždy, výbuchy áut či výpalníctvo. Vo veľkom sa začali objavovať aj tvrdé drogy.
Boli to veľmi hektické roky, počas ktorých sa tvorili tieto organizované zločinecké skupiny – takzvaní mafiáni. Tí mali často kontakty vyššie – vo vtedajšej politike, v tajnej službe, či na polícii.
Polícia musela na tieto trendy urýchlene reagovať. Verejná bezpečnosť sa zmenila na Policajný zbor (PZ), veľa príslušníkov odišlo do civilu, preto bol aj veľký nedostatok personálu a boli prijímaní noví ľudia bez potrebnej policajnej praxe. Nastali organizačné zmeny – napríklad, bolo vytvorené protidrogové oddelenie Úradu organizovanej kriminality. Zároveň nám chýbala zodpovedajúca technika – služobné vozidlá, rádiostanice, špeciálna technika… To všetko sa nakupovalo dodatočne, zo zahraničia (zo Západu).
Práve vychádza kniha o vašich prípadoch a vyšetrovaní Ondreja Riga s názvom Príbeh detektíva – Hon na sériového vraha Ondreja Riga. Spísal ju Pavel Knapko a je v nej naznačené, že od začiatku ste mali prirodzený talent získať si dôveru podozrivých. Čo považujete za jadro tohto talentu – tón, prístup, prípravu alebo niečo iné?
Kombinovať psychológiu, dôkazy a profesionálny prístup. Nie hnev, ale odpoveď na emócie, teda empatia pri kladení otázok: „No rozprávaj, ako sa to stalo.“ Nie hneď obviňovať, kričať: „Vieme, že si to ty…“ To sú hlúposti. Z môjho pohľadu kriminalistu s dlhoročnými skúsenosťami sa dá povedať, že prelomenie obrany podozrivého je o dôvere a logike. Hnev len utvrdí tú obranu. Človek sa neotvorí, ale spraví presný opak.
Fakty a trpezlivosť otvoria viac dverí do vedomia podozrivého, než nejaké hromženie.
A čo je extrémne dôležité, je aj schopnosť vcítiť sa do podozrivého. Nechať ho všetko vysvetliť a ak sa dá, zmierniť jeho strach z následkov. Veľakrát som zažil, že človek je predtým doslova napätý ako struna, ale potom, keď sa priznal… No, to by ste museli naozaj zažiť a vidieť. Stres odíde a pred vami sedí úplne vymenený človek. A aj pre toho policajta je to priznanie taký super pocit – keď už viete, že páchateľ má tvár a meno, príde radosť z dobre odvedenej práce.
Bez toho by som nezískal Slováka. Pri vypočúvaní tam tiež hromžili, tiež som tam sedel a počúval. Nič sa nikam neposúvalo a prešlo už takmer 24 hodín – končil čas, kedy sme ho mohli zadržiavať. Tak som mu tam dal pár otázok – takých výstižných, kde som cítil, že si vymýšľa. A on mi hovorí: „Dobre teda, tebe sa priznám. Tebe to ukážem. Ukážem ti, kde je.“
So Slovákom sa potom spustila lavína, na rozdiel od Riga. Rigo bol taký tupec.
Vždy, keď som sa pri čítaní dostala k pasážam, kde vypočúvate Riga, bolo zrejmé, že priznanie z neho pôjde ako z chlpatej deky…
A pritom to boli také dôkazy, ktoré sme mu ponúkali. A on to „nebol“ – on o „ničom nevie“, toto tam naňho „narafičili“… (vzdychnutie) Ak by tam sedel niekto prchký, asi by ho fakt zbil.
Vydavateľstvo INTEREZ MEDIA prináša na knižný trh jedinečný true crime román, aký na Slovensku ešte nebol. Kniha Príbeh detektíva – Hon na sériového vraha Ondreja Riga z autorskej dielne Jozefa Vachálka a Pavla Knapka vás zavedie priamo do srdca vyšetrovania najznámejšej a najbrutálnejšej série vrážd po roku 1989.
Dozviete sa odpovede na otázky:
- Ako prebiehalo vyšetrovanie, ktoré písalo dejiny slovenskej polície?
- Čo cíti detektív, keď sa ocitne tvárou v tvár sériovému vrahovi?
- Ako sa rodila éra DNA analýz a forenzných prelomov?
- A akú stopu zanechal prípad Riga v spoločnosti aj v duši tých, ktorí ho vyšetrovali?
Po prečítaní tejto knihy už nikdy nebudete pozerať na 90. roky rovnako – a možno ani na samotnú prácu kriminalistov.
Zakúpiť si ju môžete v kníhkupectvách Panta Rhei a Martinus.
Z knihy vychádza aj jeden zrejmý fakt: pri riešení komplexných prípadov naozaj záleží aj na tom najmenšom detaile. Ak by ste si mali vybrať tú najmenšiu drobnosť, ktorá u Riga rozhodla úplne najviac, čo by to bolo? Kôl, to osudné prichytenie alebo niečo úplne iné?
Je to skutočne tak a veľmi záleží hlavne na dokumentovaní a zrealizovaní obhliadky miesta činu.
V prípade série vrážd Ondreja Riga bola jedna, najdetailnejšia vec, ktorá podľa mňa rozhodla úplne najviac: Po zadržaní podozrivého Riga a po jeho predvedení vtedy na útvar PZ bol pri výsluchu zistený striekanec na jeho nohaviciach a drobné kvapôčky čerstvej krvi na topánkach.
To sa podarilo rýchlym zásahom nás, kriminalistov, po veľmi krátkom čase – cca tri hodiny po spáchaní poslednej zo série vrážd – čiže stopy nestihol zahladiť.
Ďalšou, podľa mňa ešte významnejšou vecou bol oznamovateľ, ktorý v nočnej dobe zavolal na políciu a oznámil, že vo dvore ich domu nazerá neznámy muž do okien bytov. Okamžite privolal hliadku, milého oznamovateľa naložili do auta… A všetko ostatné je v knihe – nechcem sa opakovať.
Tomuto oznamovateľovi patrí odo mňa veľká vďaka.
Postupom času môžem povedať, že nebyť jeho, možno by ešte niekoľko mesiacov trvalo, kým by sme vypátrali tohto beštiálneho vraha. Mohla sa zvýšiť aj jeho štatistika spáchaných vrážd. Hľadanie Riga bolo pritom naozaj ako hľadanie ihly v kope sena. My sme robili obchôdzky, služby v noci – odslúžili sme strašne veľa hodín, chceli sme ho za každú cenu nájsť… Ale ako? Nikto nemal napísané na čele, že je to on.
Okrem toho je vražedná zbraň v tomto prípade akési vyšetrovateľské „zúfalstvo“: nepomohla by ani osobná prehliadka…
Áno, presne tak. Rigo si miesto natipoval, načíhal, niekde si zadovážil nejaký predmet, potom vykonal čin. To je modus operandi – učebnicový príklad.
V knihe sa venujete aj opisu Rigovho imaginárneho kamaráta Dušana. Pri čítaní som to vnímala ako Rigov fatálny omyl. Ako by podľa vás pokračovalo vyšetrovanie, ak by zostal úplne verný svojej mlčanlivosti? Zmenilo by to výsledok, alebo už boli dôkazy nepriestrelné?
On sa tých vecí „navyprával“. (úsmev) Keď som sa ho pýtal, prečo má fľak na nohaviciach, odpovedal, že sa pri nakláňaní do okna po sledovaní imaginárneho „Dušana“ omylom o niečo obtrel.
To však bolo znalcami z oblasti genetiky, biológie a súdneho lekárstva vyvrátené a bolo konštatované, že zaistený krvný striekanec na jeho nohaviciach a drobné kvapôčky krvi na jeho topánkach vznikli v čase, keď páchateľ v bezprostrednej blízkosti udieral vražedným predmetom do zakrvavenej časti tela poškodeného. Okrem toho, na mieste činu sa nachádzala ďalšia mikrostopa – vlákno z kabáta v nočnej košeli obete.
A teda, už sme disponovali správnymi dôkazmi, ktoré preukázali, že sériu vrážd spáchal práve on – Rigo. Uvedená obrana Ondreja Riga by žiadnym spôsobom neovplyvnila priebeh dokazovania a jeho verzia by na výsledok nezanechala vplyv. My sme mali dôkazy, ktoré boli nepriestrelné, a jeho priznanie bolo už len ako taká čerešnička na torte.
Spomínali ste, že po revolúcii kriminalita prudko rástla. Spomeniete si na to, kedy ste si uvedomili, aká vážna začína byť situácia?
Povedal by som, že Vladimír Daniš, známy ako Tuti, aj so svojím bratom Jozefom Danišom s prezývkou Papas, boli prví alebo medzi prvými mafiánmi na Slovensku, ktorí sa po páde komunizmu objavili. Tuti bol vulgárny, primitívny, agresívny človek, ktorý sa púšťal do konfliktu prakticky s každým, na koho natrafil. V pohostinských zariadeniach brával čašníkom peniaze, trhal ľuďom z rúk a z krku zlaté retiazky či hodinky. Bil taxikárov, neplatil za ich služby a ešte aj kradol ich denné tržby. Znásilňoval ženy, ktoré mu padli do oka.
Kto sa vzoprel, dostal bitku, po ktorej bol radšej ticho a nič neoznamoval.
V tom čase boli pod prahom Bratislavy, no toto jeho správanie sa nepáčilo ani ostatným mafiánom. Viem, že sa vtedy v Bratislave konala schôdza mafiánskych špičiek. Bolo to v Petržalke, v Aušpitzi, a práve tam došlo k nejakej nezhode s Tutim. Ten bol silný, mal ramená a vyhrážal sa im. Černákovi sa to nepáčilo a tam sa vyjadril, že Tutiho by mali pomaly odstrániť.
K tomu došlo neskôr na Štefanovičovej, kde som osobne robil obhliadku miesta činu. K osudnej, strašnej detonácii došlo priamo pred ministerstvom financií. Tutiho a Papasa v aute roztrhalo a rozmetalo na desiatky metrov. My sme vtedy boli práve na obede v našej jedálni U dvoch levov – jedli sme, keď zrazu nastala rana. Pýtali sme sa, čo to je. A už prišiel telefonát, že ideme na prípad.
Bolo to naozaj niečo, čo sme dovtedy nevideli – takéto vybavovanie si účtov bolo vtedy niečo úplne nové. Vtedy sme sa pýtali, aká bude budúcnosť.
Aký bol život vyšetrovateľa neskôr, na začiatku 21. storočia? Ako sa zmenila vaša práca a charakter prípadov v tomto období?
Život kriminalistu okolo rokov 2000 až 2010 už nebol divoký, výbušný chaos 90. rokov. Boli sme unavenejší, ale zato skúsenejší.
Tiež to na nás zanechalo nejaké dojmy a praktické skúsenosti. Na začiatku sme sa fakt dosť motali. V tých nových metódach a formách trestnej činnosti, ktoré prišli zo Západu, sme boli vždy o krok, alebo skôr o tri kroky za mafiánmi. Keď sme zo zákona robili odposluchy a odpočúvanie osôb, často sme nevedeli ani vyhodnotiť, o čom sa v tých telefonátoch bavia, o nejakej „múke“ a podobne. (smiech) Kým sme na to prišli, ubehli dni, týždne, mesiace. V tej dobe som mal pocit, akoby sa nám vysmievali.
Neskôr sa to pomaly otváralo a my sme už nabehli na ten vlak. Už to bolo lepšie a aj zločinci pochopili, že je lepšie snažiť sa zákon si kúpiť, než niekoho zastreliť. Kriminalista sa tiež naučil, že pravda a výsledok nemusia byť vždy jedno a to isté. Z pohľadu kriminalistu by som povedal, že som kedysi naháňal zločincov s pištoľou, a dnes naháňajú ľudí s titulmi. Trestná činnosť postúpila na nové poschodie – k bielym golierom a k trochu sofistikovanejšiemu spôsobu.
Rozdiel je aj v tom, že tí prví sa nás báli. Ale tí druhí… tí sa nám smiali do očí.
Hra je však vždy rovnaká – kto je o krok pred tým druhým, a či to bude policajt alebo zločinec. A ja môžem povedať, že o krok vpredu je prevažne ten zločinec. Najprv sa stane trestný čin, až potom príde polícia.
Ľudia na brutálnych páchateľov často reagujú emočne. Také to povestné: „Ja by som ho zbil.“ Ako by ste na takúto vetu reagovali, ak by vám ju povedal novopečený kolega?
Mladšieho kolegu by som asi poučil o tom, ako treba pristupovať nielen k ľuďom, ale aj k podozrivým pri vypočúvaní. Bola by to lekcia staršieho kriminalistu. Skúsil by som ho nasmerovať na tú svoju cestu, nie na cestu niektorých.
Boli aj takí, čo kričali, nadávali, vyhrážali sa… Ja som také niečo v živote nerobil, inak by som zle spával. Hnev alebo fyzické násilie vždy vyvolávajú obrannú reakciu a úplné uzavretie človeka. Nad týmto som často premýšľal, lebo vypočúvanie ma nesmierne bavilo. Ako mladý kriminalista som sa okolo kancelárie, kde vypočúvali podozrivého z vraždy, doslova zakrádal po špičkách – len aby som mohol nakuknúť a trocha sa zúčastniť. Tam sedeli tí starí kriminalisti a ja som si predstavoval, akú dôležitú robotu odvádzajú.
Neskôr som do toho vhupol aj ja. O tom píšem aj v knihe – o svojom prvom prípade, o práci začiatočníka, o celej tej mravčej vypytovacej robote a o čítaní. Iné som vtedy na starosti nemal: „Mladý, uč sa, nie?“ (úsmev) Na podozrivom je však väčšinou už na začiatku badať, že mu to v hlave šrotuje trochu inak – že rozmýšľa. To som mu, samozrejme, nikdy nepovedal, ale postupne a pomaly sme sa k tomu vždy dostali. Veľmi však záleží aj na tom, ako sa policajt správa. Podľa toho môže očakávať buď dobré výsledky, alebo žiadne.
Policajt, ktorý pri vypočúvaní používa hnev, stresuje alebo vyvíja nátlak, riskuje nielen zlyhanie, ale aj nespoľahlivé priznanie.
Takú situáciu som dokonca raz zažil vo vlastnej praxi, hoci to bolo už veľmi dávno. Kriminalisti, ktorí objasňovali vraždu na Záhorí, použili pri vypočúvaní takéto praktiky. Nútili podozrivého k priznaniu vyhrážaním, zastrašovaním a neviem čím všetkým. Až sa zo strachu z fyzického násilia nakoniec priznal. Na jeho šatách sa našla krv, tak naňho tlačili a tlačili, až sa priznal, že vraj áno, zabil, spravil… a pritom ani nevedel, o čom hovorí.
Neskoršie expertízy ukázali, že krv na jeho šatách bola zvieracia, nie ľudská. Ten chudák v noci s kamarátom kradol v chovnej stanici ošípanú a keďže ju bodol, bol umazaný od jej krvi. A práve preto si myslím, že pri vyšetrovaní sa nesmie používať žiadna forma násilia. Ja som ani nezvyšoval hlas, nedával dôraz na slová – jednoducho som postupoval ako v bežnej konverzácii. Vtedy som sa vedel dostať cez páchateľa – cez jeho vedomie, myslenie aj pocity. Násilie vždy plodí iba násilie.
Dôverujete ako kriminalista nášmu súdnemu systému?
O tomto sa dá hovoriť z rôznych pohľadov. V niektorých prípadoch sú tresty príliš mierne vzhľadom na závažnosť činu – najmä pri ekonomickej kriminalite alebo korupcii, kde sa škoda počíta v miliónoch a trest je podmienečný a len pár rokov. Naopak, pri drobných trestných činoch sa trest môže zdať neprimerane tvrdý, napríklad v prípade mladistvých alebo ľudí v núdzi. Tam to býva trošku pritiahnuté za vlasy.
Ako policajti sme videli slabiny v systéme: napríklad meškanie rozhodnutí súdov, nejasné zákony či vplyv kontaktov alebo politikov na súde. Súd kriminalistom veľakrát prácu pre ten konečný efekt znechutil.
V tomto kontexte vám poviem o prípade pani Hlubíkovej. Žila v Bratislave, s manželom mala dve deti. Manžel bol alkoholik, opíjal sa a bil ju, šikanoval rodinu aj deti. Bolo to na nevydržanie. Jedného dňa, keď bol opäť opitý, sa jej ho podarilo usmrtiť. Pomohol jej blízky kamarát – zabalili ho do koberca, naložili do auta a zaviezli k Dunaju. Tam otvorili dvere, pootvárali okná, posadili milého zavraždeného za volant a pustili auto do vody. Lenže sa neponorilo – kapota ostala niekde hore. A tak sa auto našlo, telo sa vytiahlo a začalo sa vyšetrovanie. Zatvorili sme ju, súd ju dal do vyšetrovacej väzby…
A po roku ju pustil pre nedostatok dôkazov. Pritom sa nám priznala.
Zároveň je však známe, že bez súdnictva neexistuje právny štát. Systém je nevyhnutný… a v mnohých prípadoch aj funguje. Neočakávam dokonalosť. Niekedy spravodlivosť nepríde tak, ako by sme si možno želali, ale systém je jediná vec, ktorá drží poriadok. Bez súdu by ulice znovu ovládli tí, ktorí si pravidlá určujú sami.
Nahlásiť chybu v článku