Henrieta Balázsová / /
Ako sme vás už informovali, na našej stránke sme sa rozhodli poskytnúť priestor celoslovenskému projektu Chuť žiť, ktorý sa venuje poruchám príjmu potravy. Dnes vám prinášame ďalší príbeh.

Prvé anorektické myšlienky ma zasiahli už v desiatich rokoch, keď som sa v skúšobnej kabínke s nechuťou pozerala na svoj odraz v zrkadle. Kedysi ma za výzor šikanovali, no všetko sa zmenilo, keď prišlo obdobie puberty a ja som vyrástla. Mala som veľa kamarátov, hrala som na klavíri, darilo sa mi v škole aj v tanci, môj život bol perfektný. Presťahovali sme sa, dostala som sa na gymnázium 200 kilometrov od môjho domu, a okrem školy som zmenila aj tanečný klub.  

Idylku narušilo podozrenie, že už nie som taká chudá ako som bývala na základnej škole. Bola som svalnatá, najmä vďaka tanečným tréningom, ktoré som mávala štyrikrát do týždňa. Počas minuloročných Vianoc som si držala váhu 54 kíl pri výške 164 centimetrov. V skutočnosti optimálna váha ma začala stresovať.

Rozhodla som sa, že schudnem. Radikálne som obmedzila denný príjem kalórií, a okrem tréningov som doma posilňovala. Až v marci ma poslali ku detskej lekárke s váhou 43 kíl, skadiaľ ma okamžite poslali do nemocnice.

Nenechali si ma tam dlho, zrejme si mylne mysleli, že sa moje myslenie zmení. Po príchode domov som sa však cvičenia odmietala vzdať a ďalej som chudla. Nevládala som. Musela som prestať s tancom, učenie sa stalo náročným. Stále mi bola zima, a dôvod prečo bol jednoduchý:alarmujúce číslo 38 kíl.

Photo by Tertia van Rensburg on Unsplash

Nie je prekvapením, že najbližšou zastávkou bola hospitalizácia. Tiahlo sa to pomaly. Až po dvoch týždňoch som pribrala prvé kilo. Potom ďalšie. A ako zázrakom ma pustili domov. Vraj je to na mne. Musím bojovať.

Bola som nútená skončiť s tancom, no naučila som sa, aká vzácna je rodina; ako všetkých v mojej rodine milujem a vďačím im za to, že ma ľúbia aj napriek tomu, že som im aj sebe ublížila. Kým sa ja nenávidím, oni sa nevzdávajú a vidia nádej, že opäť budem taká šťastná, usmievavá a plná života, aká som bola predtým. Podporujú ma a sú mi oporou. Sú tu pre mňa, vždy aj vo chvíľach, keď po jedle plačem.

Je to boj s vlastnou hlavou. Samu seba musím zahriaknuť, keď mi napadnú myšlienky o tom, ako nechcem jesť, potrebujem spaľovať, či iné anorektické, trýzniace myšlienky. Viem, že ma ešte čaká dlhá cesta, ale nemienim sa vzdať. Anorexia ma už obrala o tanec, množstvo zážitkov, možností, kamarátov a úsmev, ale nemienim jej dovoliť, aby ma obrala o celý život.

Pozri aj: Skutočný príbeh mladej Barbory: „Perfekcionizmus ma takmer pripravil o život.“

Autorka článku: Tereza


Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 


Pri liečbe PPP pomáha aj písanie. Ak sa chcete vypísať z toho, čo prežívate, svojím príbehom môžete zároveň ukázať ostatným, že v tom nie sú sami a môžete tým tiež prispieť k uvedomeniu, čo PPP skutočne znamenajú. Napíšte nám na [email protected] a my váš príbeh (anonymne alebo pod menom) zverejníme na blogu Chuť žiť za spolupráce so Psych.sk. Ďakujeme.
Projekt Chuť žiť sa venuje poruchám príjmu potravy (PPP), respektíve anorexii a bulímii. Cieľom projektu Chuť žiť je vyvolať diskusiu a vrátiť PPP do povedomia, lebo je to vážna, aktuálna téma, ktorú treba riešiť.
0
Komentovať (0)