Premýšľam ako začať. Volám sa Kristína a momentálne mám 17 rokov. Anorektičkou som od svojich desiatich rokov, kedy som kvôli zdravotným problémom som za pár mesiacov pribrala 13 kíl. Hanbila som sa, kvôli mojej výške to bolo vidieť. Nešlo by ani tak o mňa, neuvedomovala som si to, no spolužiakom to okamžite udrelo do očí.
Ústna šikana prerástla do fyzickej. Predstavte si, že by po vás hádzali kamene, kopali do chrbta, prípadne si na vás hasili ohorky z cigariet. Nenávidela som, keď si ma ostatné deti fotili. Nenávidela som vlastne ani samu seba. Nechápala som, čo zlé som tým deťom urobila, že sa ku mne správali tak odporne. A potom prišla tá myšlienka: nie som pre nich dostatočne chudá. Práve naopak: volali ma tučná; tá veľká tučibomba.
Internet ponúkol riešenie – našla som niečo, čo sa nazýva Pro-Ana blog. Práve tie ma stiahli na uplné dno. Začalo to pomaly, nevinne. Od nejedenia po šiestej hodine, som sa vzdala aj veľkých jedál. Chudla som, a každý ma chválil. Anorektička vo mne chcela viac, a doviedla ma až k záchvatovému prejedaniu. Až do bulímie.
Našťastie si to všimli rodičia, začali sme na tom pracovať, a prišlo pokojné obdobie bez problémov so stravou. No koniec základnej školy to opäť povalil. Začala som behávať a obmedzila som stravu, nie však úmyselne. Bála som sa monitoru a prijímačiek na strednú školu, pričom beh mi pomáhal ukľudniť sa. Jedlo som ignorovala, a ospravedlňovala to stresom a učením.
Nová váha: 45 kíl. Popravde, bola som šťastná, prijali ma na strednú školu, našla si chlapca a začala znovu jesť. Stačil rok, pribrala som 15 kíl, no pohľad do zrkadla ma dostalo do stavu, že som odmietala chodiť medzi ľudí na kúpalisko. Hanbila som sa, sebavedomie bolo nulové. Vylúčila som sladkosti, pečivo, alkohol, mastné a nezdravé jedlá. Doma som cvičila každý deň kľudne aj 2-3 hodiny a chodila behávať. Vypadávali mi obrovské množstvá vlasov a menštruácia vynechávala cykly.
Dni som mala presne naplánované, aby som sa stihla učiť aj cvičiť. Zanedbávala som rodičov aj priateľov, bola som veľmi agresívna a náladová. Neraňajkovala som, desiatu som nepoznala, obedy nemala a večeru nechcela. Jedlo som vyhadzovala. Chudla som, potom priberala, záchvatovo sa prejedala… Telo trpelo.
Pred pár mesiacmi som sa rozhodla vyjsť s pravdou von a povedať o tom svojej mame, priateľovi a sestre. To, že ma podržali, mi veľmi pomohlo. Predovšetkým som vďačná svojmu priateľovi, ktorý mi po maličkých krokoch zvyšoval sebavedomie.
Teraz už jem, cvičím a žijem. Zdravotné problémy, ktoré som si spôsobila vlastnou hlúposťou, ma teraz držia nad vodou. Boj s anorexiou je veľmi ťažký a zdĺhavý, no dá sa vyhrať, pokiaľ to naozaj chcete. Všetkým, ktorý s touto chorobou bojujú, držím prsty.
Autorka článku: Kristína
Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný.
Nahlásiť chybu v článku