Ten najmenej kompetentný človek si o sebe neraz myslí, že je ten najlepší. A netýka sa to len inteligencie. Priemerný človek si pospevuje len sám pre seba, keď ho nikto iný nepočuje. Ten najhorší spevák sa však neraz nebojí „ohúriť“ celé obecenstvo, napriek tomu, že jeho spev pripomína umierajúcu veľrybu.

S takými sa neraz stretávame v rôznych talentových súťažiach. Myslia si, že prerazia, v skutočnosti sa však na nich obecenstvo akurát tak pobaví. Fascinujúci však nie je len samotný jav, ale aj odvaha vystúpiť a fakt, že dotyčná osoba je o svojom talente neoblomne presvedčená.

Myslí si, že zo sály odkráča s pochvalami, poklonami a hlavnou výhrou v rukách. Ak sa to nepodarí a každý dá najavo maximálne znepokojenie a znechutenie, osoba aj naďalej trvá na svojom talente a pokúša sa neúspech zvaliť na nervozitu alebo na nespravodlivosť hodnotiacich.

Takéto správanie sa týka rôznych oblastí a ľudí s touto „diagnózou“ stretávame celkom bežne, napríklad učiteľov, ktorí očividne neboli pre toto remeslo stvorení, manažérov bez manažérskych schopností či lekárov, ktorí posielajú pacientov od dverí k dverám bez jasného výsledku.

Aj keď je tento jav starý zrejme ako samo ľudstvo, ako prví ho pomenovali David Dunning a Justin Kurger, vďaka čomu tento fenomén nazývame Dunning- Kruger efekt. Fakt, že najmenej kompetentní ľudia sa neraz považujú za najviac kompetentných je dokázaný aj za pomoci viacerých výskumov.

Aj keď znie vysvetlenie pomerne komplikovane, je naozaj jednoduché. Nekompetentný človek nemá schopnosť posúdiť vlastnú neschopnosť. Napríklad, človek, ktorý rád sype vtipy ale nie je vtipný nechápe, že nie je vtipný, lebo mu chýba porozumenie pre koncept toho, čo je a čo nie je vtipné.

Aby sme dokázali posúdiť, či v niečom sme dobrí alebo nie, potrebujeme schopnosť zvanú metakognitívne zmýšľanie, teda schopnosť analyzovať svoje vlastné myšlienky. Je to schopnosť nahliadnuť na seba očami iných. Človek s dobre vyvinutou metakognitívnou schopnosťou si o sebe nemyslí, že je dokonalý ale zvažuje, ako ho asi vnímajú ľudia naokolo. Schopnosť ohodnotiť sa však nie je dokonalá ani u tých, ktorí o sebe pochybujú. Mnoho dobrých ľudí si totiž o sebe myslí, že sú podpriemerní.

Schopnosť ohodnotiť sa však závisí aj na kultúre. Príslušníci západnej kultúry si o sebe neraz myslia, že sú nadpriemerní, kým príslušníci východnej kultúry sú viac vedení ku skromnosti a neraz sa viac považujú za podpriemerných.

Fakt, že veľa ľudí nedokáže zhodnotiť svoje schopnosti, dokazuje štúdia, v rámci ktorej Kruger a Dunning požiadali skupinu študentov, aby najprv ohodnotili svoju schopnosť logicky myslieť a následne im predložili sériu úloh zameraných práve na logické myslenie. Ukázalo sa, že časť študentov predpokladala, že budú lepší ako 70 percent účastníkov, v skutočnosti však predbehli len 12 percent účastníkov.

Podobné výsledky sa týkali aj lekárov. V rámci výskumu až 75 percent z nich tvrdilo, že sú natoľko dobrí, že by mohli učiť iných. V skutočnosti také schopnosti malo len 20 percent z nich, ostatní mali priemerné alebo dokonca podpriemerné schopnosti.

Keď teda najbližšie nadobudnete pocit, že ste génius, zamyslite sa, či ste sa náhodou nestali obeťou Dunning – Kruger efektu. Našťastie, aj na tento jav existuje v niektorých prípadoch liečba, a to spätná väzba. Samozrejme, spätnú väzbu si treba vedieť pripustiť a upustiť na chvíľu od bránenia vlastného ega zubami nechtami. Každý z nás sa bráni, keď na naše schopnosti niekto útočí, vďaka konštruktívnej kritike však môžeme rásť ďalej a neustále sa zlepšovať.

Pozri aj: Toto je vlastnosť, ktorú inteligentní ľudia majú, no tým hlúpym chýba

psychologytoday