Ak by mi niekto ponúkol výlet na Svätú Helenu, najprv by som sa tváril svetácky. A potom by som si potichu otvoril mapu, aby som si overil, či to náhodou nie je len ďalší „svätý niekto“ v Stredozemnom mori. Lenže tento ostrov je úplne inde: v strede Atlantiku, tak ďaleko od pevniny, že slovo izolácia zrazu prestane byť metaforou. Keď stojíte na čiernom sopečnom pobreží, oceán je všade a najbližší „svet“ leží približne 1 950 kilometrov od vás. A ten pocit vám vlezie pod kožu.
Na ostrov sa dnes dostanete lietadlom – paradoxne práve to je jedna z jeho najväčších atrakcií. Let je pre cestovateľa „len“ dlhý, no pre pilota je to disciplína, pri ktorej sa potia dlane. Z Európy sa ide cez Johannesburg a posledný úsek lieta Airlink. Pristátie na Svätej Helene je známe krátkou dráhou, útesmi, bočným vetrom a zradným wind shear. Navyše tu nie sú zásobníky kerozínu, takže lietadlo musí mať palivo aj na návrat – a ak sa počasie zlomí, pilot sa pokojne otočí späť. Ostrov si vás jednoducho môže „ponechať“ o týždeň dlhšie. Miestni vám to pripomenú bez dramatizovania, skôr ako konštatovanie faktu: „Minulý týždeň to museli skúsiť dvakrát.“
Ja som mal pristátie nádherné aj trochu desivé. Po hodinách oceánu sa zrazu objavili vysoké skaly, medzi nimi malé letisko a v hlave vám blikne jednoduchá matematika: tu nie je veľa priestoru na chyby. Keď sa kolesá dotknú betónu, brzdenie je ostré a vy presne viete, že toto nie je Viedeň.
Keď ostrov dýchal podľa lode
Dnes je veľká zmena; dátum 2017 – otváranie letiska ukončilo éru, keď ostrov fungoval podľa príchodov jedinej lode. RMS St Helena nebola len romantická legenda, ale tepna: prinášala poštu, jedlo, lieky aj správy. Keď zakotvila, Jamestown ožil; keď bola na mori, ostrov čakal. Letisko prinieslo spojenie so svetom, ale vzalo aj jednu zvláštnu istotu – ten starý rytmus.
Izolácia nie je len vzdialenosť
Na Sv. Helene som si znovu uvedomil, že „izolované miesto“ má viac vrstiev. Je tu tá geografická (kilometre oceánu), dopravná (málo spojení, počasie diktuje) a potom psychologická: pomalší čas, menšia ponuka, intenzívnejšia blízkosť ľudí. A práve v tom býva čaro aj výzva. Zvláštne je, že na takýchto miestach som opakovane narážal na to isté: ľudskú srdečnosť. Pozdrav, úsmev, zamávanie – hneď pri prílete cítite, že tu sa ľudia navzájom vidia.
Komunita, kde sa nezamyká
Táto dôvera mi pripomenula Tristan da Cunha – ostrovnú komunitu, kde sa dvere nechávajú odomknuté nie preto, že by neexistovalo pokušenie, ale preto, že najtvrdším trestom je vylúčenie z kolektívu. Podobný princíp som cítil aj na Svätej Helene: malé miesto, prepojené osudy, rýchle šírenie informácií. Nájdete tu krčmy, ktoré fungujú tak trochu podľa nálady a počtu ľudí, a „ostrovnú nepresnosť“, pri ktorej sa naučíte nemať krvný tlak ako stredoeurópsky úradník.
Ostrov so silným príbehom
História sa tu začína písať v roku 1502, keď ostrov zazrel João da Nova. Neskôr sa zmenil na strategickú zastávku britských lodných trás Východoindickej spoločnosti – miesto oddychu po mesiacoch monotónnej plavby, kde čerstvá voda a jedlo pôsobili ako zázrak.
A potom prišla kapitola, kvôli ktorej pozná ostrov väčšina sveta: Napoleon. Po Waterloo ho sem Briti poslali práve preto, aby sa zopakovanie úteku z Elby už prakticky neopakovalo. V Longwood House, v dome vystavenom vetru a vlhkosti, prežil šesť rokov a v roku 1821 tu zomrel. Na ostrove zostali miesta, kde jeho príbeh stále visí vo vzduchu – nie ako patetická legenda, skôr ako tichý tieň.
Zvláštne je aj to, že ostrov neskôr slúžil ako útočisko pre mnohých ľudí zachránených z otrockých lodí zadržaných britským námorníctvom. Z miesta vyhnanstva sa na chvíľu stal priestor zotavenia a nového začiatku. A keď sa zmenili svetové trasy (para, Suez), Svätá Helena znovu upadla bokom – až kým ju moderný svet neobjavil po svojom.
Jamestown: Koloniálna kulisa a jedna „väznica snov“
Jamestown je malé mesto vtlačené do údolia medzi tmavými skalami. Dve ulice, pokoj, staré pevnosti, anglikánsky kostol s otvorenými dverami – a pocit, že tu sa veci nerobia okázalo, ale prakticky.
A potom príde väznica. Pár krokov od kostola. Miestny policajt-taxi-kamarát vám možno povie, koľko je práve väzňov, skoro ako keby hlásil predpoveď počasia. A ostrovní „rozprávači pri pive“ vám s vážnou tvárou vysvetlia systém, pri ktorom sa človek pýta, či je to ešte trest alebo len veľmi prísny internát.
Najbizarnejší príbeh? Holanďan Willem Merk, kapitán lode s drogami, odsúdený v Jamestowne. Miestna sudkyňa vám to povie s britským suchým humorom: „Stalo sa niečo, čo sa nepodarilo ani Napoleonovi.“ Merk totiž údajne po rokoch ušiel na improvizovanom plavidle a objavil sa až v Brazílii. A keď vojdete do múzea, nie je to len krčmová legenda – nájdete tam jeho obraz aj článok o úteku. Na ostrove, ktorý je symbolom „neúniku“, sa do histórie napokon zapíše práve útek.
Regály, rozhovory a work-life balance
Mňa baví pozerať sa na ostrov cez potraviny: čo je v obchode, čo koľko stojí, čo je samozrejmé a čo luxus. Čakal som horšie – no práve tu ma prekvapilo, že zásobovanie a ceny sú v niečom lepšie než na iných izolovaných miestach, ktoré som navštívil.
A potom príde rozhovor pri pokladnici. Žena z Londýna, dnes sociálna pracovníčka, rozpráva o tom, že najväčšou výzvou je menej spoločenského vyžitia a odchody mladých. No zároveň to povie tak, že vás to trafí presne: môžete mať veľkomesto a jeho možnosti, alebo pokoj a čas, ale len zriedka oboje naraz. Musíte si vybrať.
Napoleonove „otváracie hodiny“ a lekcia trpezlivosti
Ostrovná nepresnosť nám takmer zobrala aj najväčšiu atrakciu: Napoleona. Informácie o návštevných hodinách zneli jednoznačne, realita bola „možno v stredu“.
Zdvihol som obočie, ale rýchlo som pochopil, že hnevať sa tu je ako kričať na vietor. Prepol som sa do režimu zenového cestovateľa a zobral to ako súčasť príbehu: aj dejiny, aj ostrov, aj človek tu fungujú pomalšie.
Káva, ktorá chutí ako čas
Jeden z najjemnejších momentov prišiel pri káve. Na ostrove sa pestuje vzácna arabika Green Tipped Bourbon, prinesená kedysi z Jemenu, ktorá si vďaka izolácii zachovala „čistejšiu“ líniu. Miestny pár, ktorý sa sem prisťahoval z veľkého sveta, ju pestuje s nadšením, aké býva skôr pri starej vinici než pri kávovníkoch. Káva je drahá, luxusná, a chuť nie je efektná na prvý dúšok – skôr jemná, kyslejšia, taká, ku ktorej si musíte nájsť cestu. No potom príde myšlienka, ktorá to celé spojí: pijete niečo, čo tu mohlo chutiť podobne ľuďom pred stáročiami – a možno aj Napoleonovi.
Ostrov ako časová kapsula
Pred cestou som si hovoril, že týždeň na ostrove veľkosti 17 × 12 kilometrov je príliš. Nakoniec som bol rád, že lietadlo lieta len raz týždenne. Čas sa tu neponáhľa. A keď sa večer dívate na nekonečný oceán, rýchlo pochopíte, prečo Svätá Helena nie je „ďalšia exotika na odškrtnutie“. Je to bodka na mape, ktorá vám nenápadne uprace priority v hlave.
Ak vás po tomto texte začne lákať, splnil svoju úlohu. Nie ako pozvánka na rekord v odľahlosti, ale ako pripomienka, že svet je oveľa širší než naše trasy – a niekedy aj oveľa pokojnejší.
Cestovateľa a dobrodruha Martina Navrátila môžete sledovať na jeho Instagrame.
Nahlásiť chybu v článku