/
Pamäť je zvláštna vec a jej skúmaniu sa veda venuje už nesmierne dlho.

Napriek tomu stále nedokáže rozlúštiť všetky jej záhady. Vieme, že človek disponuje rôznymi formami a typmi, vieme, že má obmedzenú kapacitu a vieme aj to, že sa s nami občas zahráva. Ako povedala novelistka Barbara Kingsolver: „Pamäť je komplikovaná vec, je relatívna k pravde, no nie je jej dvojčaťom.“

Barbara Kingsolver krajším spôsobom pomenovala fakt, že aj keď sa radi na svoju pamäť spoliehame a myslíme si, že nám slúži dobre, v skutočnosti je veľmi zradná. Výskumy totiž dokazujú, že nie je nič ľahšie, ako zmanipulovať spomienky človeka.

Psychológia v 90. rokoch mala svoje temné stránky. Mnoho psychológov verilo, že traumatické zážitky z raného detstva môžu spôsobovať potláčanie spomienok. Človek sa podľa nich mohol vyliečiť tak, že v rámci terapie sa dané spomienky vyvolajú a znovuprežijú v bezpečnom prostredí.

Ak napríklad niekoho v detstve zneužívali ale osoba si nedokázala spomenúť, kto to bol, prostredníctvom terapie si spomienky mohla vybaviť. Neraz to však boli bolestivé spomienky zahŕňajúce ich blízkych a milovaných a spôsobovali veľa bolesti. Namiesto toho, aby terapeut pacientovi pomohol, mohol skončiť s obvinením na krku. Samozrejme, názory ľudí sa nikdy nezhodnú vo všetkom a podobne to bolo aj v tomto prípade.

unsplash.com

V čase, keď veľa psychológov zastávalo názor, že potlačené spomienky vyliečia človeka z traumy, psychologička zo Stanfordu, Elizabeth Loftusová bola zásadne proti tomuto názoru. Tvrdila, že terapeuti pacientov v rámci terapie skôr manipulujú a implementujú do ich mysle falošné spomienky. Aby to Loftusová dokázala, vykonala experiment, v rámci ktorého rozdelila účastníkov na dve skupiny. Obe skupiny obdržali príbeh, ktorý údajne vyrozprávali ich príbuzní. Malo to však háčik. Jednej skupine podsunula falošný príbeh o tom, ako sa stratili v obchode, keď mali päť rokov.

Následne mali účastníci hodnotiť, čo si z príbehu pamätajú. Následne s nimi robili výskumníci rozhovor, v rámci ktorého sa opätovne skúmali ich spomienky. Až tretina participantov tesne po prečítaní príbehu tvrdila, že si falošný príbeh skutočne pamätá (aj keď sa nestal). O niečo neskôr pri rozhovore si príbeh „pamätala“ štvrtina z nich.

Podobných štúdií bolo vykonaných viacero a všetky priniesli rovnaké výsledky. Bizarné je, že aj vo výskume, v ktorom boli účastníci požiadaní, aby si nejakú udalosť predstavili, o dva týždne neskôr pri rozhovore tvrdili, že si na udalosť spomínajú a skutočne sa im stala. Ukázalo sa, že najľahšie sa falošné spomienky vytvárajú v prípade, ak je na jedinca vyvíjaný nátlak, aby si na neexistujúcu udalosť spomenul.

unsplash.com

Tento fenomén často využívajú najmä médiá. Šírením nepravdivých a skreslených informácií deformujú spomienky a vytvárajú dojem, že sú skutočné. Ako sa takejto manipulácii vyhnúť? Celkom sa to zrejme nedá, no pomôcť by mohlo napríklad neveriť všetkému, čo nám bolo povedané.

Pozri aj: Motýlí efekt: 7 najznámejších prípadov, kedy jediný okamih viedol k zmene celej histórie ľudstva

curiosity
Všetko začína v tvojej hlave
0
Komentovať (0)