Archív Bianka Urbanovská Foto: Júlia Gavačová

"Myslíte si, že niekto naozaj túži po tom, aby mu bolo ublížené, obzvlášť takým vážnym spôsobom akým je znásilnenie?" Pýta sa Bianka ľudí, ktorí obviňujú obete, že si "za to môžu vlastne sami."

Častokrát, keď sa človek stane obeťou násilného činu, premáha ho strach alebo hanba o tom hovoriť a dochádza k tomu, že napokon páchateľa chráni. O tomto jave, spôsoboch násilia a sexuálného násilia, ich prevencii ale aj chabých možnostiach riešenia, ktoré sú u nás smutným štandardom, nám prezradila viac prvá inštruktorka povzbudzujúcej sebaobrany na Slovensku, Bianka Urbanovská.

Pred sexuálnym/násilím v našej spoločnosti by sme nemali zatvárať oči a báť sa na to upozorniť. Či sme maloletými, tínedžermi alebo dospelými. Môžeme sa s násilím alebo obťažovaním v akejkoľvek forme stretnúť v každom veku.

„Existujú organizácie, ktoré sa snažia takýmto ľuďom pomáhať, ale nie je ich dosť, ľudia v nich sú vyčerpaní, pracujú často na dobrovoľnej báze, pretože nemajú dostatok financií, sú prepracovaní a často je príjem týchto organizácií závislý od politickej atmosféry. To je najväčší vrchol ignorovania potrieb ľudí zažívajúcich násilie zo strany štátu,“ hovorí Bianka o realite na Slovensku.

Svojimi kurzami sebaobrany ZA SEBA sa rozhodla pomôcť nie iba ľuďom, ktorí si násilím už prešli ale snaží sa aj učiť prevencii proti násiliu. Venuje sa v nich fyzickej sebaobrane, ale aj tej psychickej.

V rozhovore s Biankou Urbanovskou sa dozviete:

  • Ako sa stala lektorkou povzbudzujúcej sebaobrany?
  • Čomu sa môžeme vďaka sebaobrane priučiť?
  • Čo patrí medzi najčastejšie spôsoby obťažovania?
  • Mali by sme upozorniť niekoho, kto nás obťažuje?
  • Mali by dievčatá a ženy prestať nosiť sukne, aby vymizlo násilie z ulíc?
  • Ako správne pristupovať k týmto témam pri maloletých?
  • Dá sa predvídať násilie?
  • Čo je najväčším vrcholom ignorovania potrieb ľudí zo strany štátu?
Archív Bianka Urbanovská Foto: Júlia Gavačová

Ste prvou inštruktorkou povzbudzujúcej sebaobrany (empowerment through self defense) na Slovensku. Môžete nám priblížiť, čo všetko tento spôsob sebaobrany zahŕňa, koho sa týka a komu by mohol pomôcť?

Povzbudzujúca sebaobrana dáva možnosti a silu postaviť sa násiliu bez súdenia (sa) alebo obviňovania obetí/preživších. Dodáva silu na to, aby sme v (potenciálne) nebezpečných alebo nepríjemných situáciách robili rozhodnutia nie na základe strachu alebo bezmocnosti, ale pri plnom vedomí svojich schopností.

ZA SEBA sa zameriava na ženy a deti od 10 rokov a učíme sa vnímať intuíciu, precvičujeme verbálnu sebaobranu, asertivitu, spoznávame svoje hranice, odhaľujeme mýty o sebaobrane a objavujeme fyzické možnosti sebaobrany – a to všetko pomocou cvičení a rôznych hier. Snažím sa o to, aby boli hodiny aj zábavné – pretože pri náročnej téme, akou je sebaobrana, je jednoduché upadnúť do negatívnych emócií. Je to normálne a prirodzené (ľudia majú rôzne skúsenosti), ale vždy sa snažím o to, aby sme sa na hodinách aj uvoľnili a zasmiali.

Povzbudzujúca sebaobrana by mala byť jedna zo základných vecí, ktoré sa učíme už v detstve, pretože neučí len fyzickú konfrontáciu, ale aj celú radu verbálnych a emočných techník na zvládanie rôznych situácií od konfliktu v obchode, hádky v rodine, sexuálneho obťažovania až po rôzne útoky. A, ako vieme, šikana a násilie deti neobchádza – tak prečo by nemali vedieť, že sa môžu brániť a požiadať o pomoc?

Množstvo ľudí u nás možno ani nevie, že niečo také existuje a že by sme to mali poznať. Ako ste sa k tomu dostali vy?

Tiež som nevedela, že niečo také existuje. Vždy som si pod sebaobranou predstavovala nejaké bojové umenie, na ktoré som nemala ani čas, ani príležitosť, a úprimne ani chuť. No keď som cítila pocit úplnej bezmocnosti, keď som kvôli trúbeniu a pískaniu na mňa radšej chodila po nie veľmi príjemných bočných uličkách, povedala som si, že sa musím niečo naučiť, lebo sa bojím a chcem sa vedieť brániť.

So spolužiačkami sme sa dostali po kurz povzbudzujúcej sebaobrany, ktorú organizovala bývalá žiačka našej školy a už po prvej hodine som vedela, že môj pohľad na sebaobranu bol veľmi obmedzený.

Čomu všetkému dokáže sebaobrana človeka priučiť?

Záleží na tom, aká sebaobrana. Pri sebaobrane je totiž veľmi dôležité učiť aj prevenciu vo forme bezpečnej komunikácie a budovania sebavedomia, pretože bez toho je náročnejšie pre ženu vôbec použiť nejakú fyzickú techniku. Preto v ZA SEBA učím aj takéto formy sebaobrany. Dajú sa využiť v bežnom živote, nie len vo vyhrotenej situácii.

No a potom sa učíme spoznávať možnosti svojho tela – čím môžem útočníka zasiahnuť, kam môžem udrieť, kde sú citlivé miesta, ale aj možnosti okolia – je okolo mňa predmet, ktorý môžem použiť na rozptýlenie alebo sebaobranu (batoh, slzný sprej, kameň, dáždnik,…). Napriek rozšírenému mýtu, že sebaobrana (a hlavne u žien) má nepriaznivý efekt v podobe vytvárania konfliktov alebo zvýšenej agresie, opak je pravdou. Povzbudzujúca sebaobrana učí nielen rešpektovať svoje hranice, ale aj hranice iných ľudí a situácie deeskalovať, nie ich zhoršovať.

Samozrejme, niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie, ale žiačky/žiaci povzbudzujúcej sebaobrany sú si viac vedomí svojich slov aj činov. Tomu dopomáha aj fakt, že na hodinách pracujem s výskumami, faktami a beriem do úvahy kontext násilia na ženách a deťoch, ktorý je iný od kontextu násilia na mužoch.

Aké sú najčastejšie spôsoby obťažovania, s ktorými sa vaše žiačky/žiaci stretávajú?

Čo sa týka žien, tam jednoznačne prevláda sexuálne obťažovanie (od osoby, ktorú poznajú ale aj od cudzích ľudí na ulici a strach zo znásilnenia alebo znásilnenie ako také a strach z tzv. zamrznutia). Deti bojujú so šikanou, posmeškami, ale v tých 11-13 rokoch sa už dievčatá začínajú sa stretávať s pokrikmi a nepríjemnými komentármi často aj starších mužov. U detí ma dosť prekvapilo, že sa stretávajú s prenasledovaním.

Foto: ZA SEBA workshop v Lenovo SK_archív Lenovo

Na svojej stránke opisujete, ako ste sa sama stretla so sexuálnym obťažovaním v uliciach. Množstvo žien možno ani netuší, ale stáva sa to aj im. Čo všetko sem už môžeme zaradiť?

Najväčší „vtip“ ,alebo ako to nazvať, na sebaobrane je, že akonáhle spoznáte, že istá forma správania je nebezpečná alebo nie je v poriadku, už nikdy ju nebudete vidieť ako vtipnú alebo bezvýznamnú. Existujú ženy, ktoré sa nikdy s pokrikovaním nestretli a pre ne je to niečo nepochopiteľné – rovnako ako pre drvivú väčšinu mužov, ktorým sa to deje len vo veľmi výnimočných prípadoch.

Do obťažovania sa dá zaradiť to, čo danej osobe vadí – a to sa môže pre každú z nás meniť. Vo všeobecnosti sú však za sexuálne obťažovanie považované sexuálne narážky a pokriky, pískanie, trúbenie, capnutie po zadku (obzvlášť pri osobe, ktorú
nepoznáme alebo je kolegyňa, študentka alebo akákoľvek osoba, ktorá vopred nedala súhlas na to, aby sa jej dotyčný dotýkal jej intímnych partií). To platí rovnako pre mužov aj ženy.

Je v poriadku upozorniť niekoho, kto nám adresuje sexistickú poznámku s úmyslom, že to možno “nemyslí tak”?

Vždy je v poriadku sa za seba postaviť, keď cítime, že to chceme urobiť. Keď niekto na ulici žene povie, že má „sexy ritku“, tak tým nemyslí nič iné len to, čo povedal. Keby ju chcel pozvať na rande, vie to spraviť aj iným, slušným a rešpektujúcim spôsobom. Často však ľudia svoje neprimerané správanie „ospravedlňujú“ práve tým, že to je vtip, ktorý len dotyčná nepochopila.

Rovnako sú podobné komentáre nevhodné, a dokonca aj horšie, od učiteľa, doktora, šéfa, trénera v autoškole a celkovo od akejkoľvek „autority“.

Ako správne reagovať na ľudí, ktorí tvrdia, že tá si za to mohla sama, mala krátku sukňu, ona ho vyprovokovala a podobne? Prečo ľudia v našej spoločnosti tak často automaticky súdia podľa toho, čo má kto oblečené? Musia všetky dievčatá a ženy prestať nosiť sukne a šaty, aby vymizlo násilie?

Za naše obviňujúce postoje môže niečo, čo v psychologickej literatúre nazývajú „hypotéza spravodlivého sveta (Just world hypothesis).“Ide o presvedčenie, že ľudia sú strojcami vlastného šťastia a každý si zaslúži, čo sa mu/jej stane, pretože je to len dôsledok jeho/jej predchádzajúcich činov.“

Pozrime sa na to aj z iného pohľadu – myslíte si, že niekto naozaj túži po tom, aby mu bolo ublížené – a obzvlášť takým vážnym spôsobom ako napríklad znásilnenie? Ženám sa násilie deje bez ohľadu na to, čo majú oblečené a rovnako to platí pri deťoch. Tvrdenia, že si to pýtala, sú necitlivé, nepresné a založené len na tom, aby sme sa podvedome odlíšili od obete/preživšej.

To nám pomáha udržať sa v ilúzií, že nám sa také niečo nemôže stať, lebo my a) sa obliekame inak, b) nenavštevujeme bary a nechodíme tancovať, c) nerandíme a pod. Toto všetko navyše obchádza fakt, že najčastejšie ženu napadne partner (súčasný alebo bývalý) alebo osoba, ktorú pozná.

Ľudia majú podľa mňa častokrát pocit, že ak by sa v podobných situáciách bránili, práve oni by boli videní ako tí zlí a negatívni, že si dovolili ozvať sa. Prečo máme tendenciu zatajovať tieto útoky pred verejnosťou, možno aj pred blízkymi?

Pretože v spoločnosti (aj u mnohých profesionálov) stále panuje myšlienka, že si za to môže obeť/preživšia sama, ako sme sa už bavili. Prevládajú pocity hanby, že situáciu možno obete/preživšie nevedeli zastaviť, alebo ju zastavili neskôr, než by chceli. Prítomný je pocit zlyhania, post-traumatická stresová porucha, strach z odcudzenia rodinou či blízkymi, vyhodenie z práce a podobne.

Pre osobu, ktorá zažila násilie je dôležité sa z toho vyrozprávať, no často býva náročné nájsť niekoho, kto dokáže pochopiť jej potreby. V ZA SEBA sa snažím povzbudzovať, aby sa so svojimi skúsenosťami ženy a deti zverili osobám, ktorým dôverujú a aby to robili až dovtedy, kým takú osobu nenájdu – pretože nemusia mať šťastie hneď na prvý raz.

Ak začneme niekomu hovoriť, čo sa nám stalo a on(a) má nesprávne reakcie, aj keď ich možno myslí v tom najlepšom svetle, môžeme prestať a obrátiť sa na niekoho ďalšieho. Navyše, vždy sú tu pomocné organizácie, napr. Národná linka pre ženy zažívajúce násilie alebo Ipčko, kde pracujú tímy skvelých ľudí, ktorí si vždy každého vypočujú a poskytnú dôležité informácie.

Archív Bianka Urbanovská Foto: Júlia Gavačová

Ako dieťa na základnej škole som to tak nevnímala, ale spätne si uvedomujem, že dievčatám sa častokrát dostávali zo strany chlapcov neželané dotyky. V určitom období sa to stalo pravidelnou rutinou a nikto s tým nič nerobil. Je to téma, ktorú by mali so svojimi deťmi preberať rodičia alebo učitelia?

Najlepšia by bola kombinácia rodičov aj škôl. Ja som zástankyňou názoru, že sebaobranu by mal vedieť každý a najlepšie je začať čo najskôr – samozrejme, veku primeraným spôsobom. Dôležité je, aby deti vedeli pomenovať všetky časti svojho tela (vrátane pohlavných orgánov), vedeli, čo je bezpečný a nebezpečný dotyk (na istých miestach ich môže chytať len rodič pri hygienických a zdravotných úkonoch), aby vedeli, že autorita ako napríklad dospelý človek nemá právo si vyžadovať dotyk a ony majú právo sa ohradiť.

Zo strany rodiča je kľúčové to, aby uznal pocity dieťaťa a podporil ho – nie, aby podporoval stereotypy formou „Udrel ťa? To preto, lebo sa mu páčiš,“ alebo „ty si chlapec, neplač toľko.“ Dieťa musí vedieť, že ho rodič podporí a má v ňom 100 % dôveru. Čo sa škôl týka, tak máme na Slovensku problém s kvalitnou sexuálnou výchovou, ktorá ak vôbec je na škole prítomná, tak sa venuje skôr prevencii otehotnenia, prenosu pohlavných chorôb a menštruácii (aj to len s dievčatami).

Chýba komunikácia o bezpečnom randení, bezpečnom sexe z pohľadu súhlasu, o tom, že sex môžeme mať len s osobou od určitého veku, alebo že telesné prejavy nemusia zodpovedať pocitom a tomu, čo osoba chce (napríklad, že stimulácia pohlavných orgánov môže viesť k vzrušeniu napriek tomu, že daná osoba si to neželá – čo potom používajú ľudia na spochybnenie obete/preživšej).

No a rovnako chýba výučba kvalitnej, povzbudzujúcej sebaobrany, ktorá zahŕňa verbálne, emočné a fyzické techniky pre dievčatá, ženy a deti, aby sa vedeli za seba postaviť, keď to potrebujú. Mojím cieľom je učiť so ZA SEBA práve na školách – dokonca mi viacero rodičov takéto niečo navrhlo, čo ma veľmi teší a podporuje.

Vrátim sa ešte viac do minulosti. Môže napríklad prvák na základnej škole slušne povedať dospelému, že si jeho dotyky pri stretnutí alebo bozky neželá? Nebude pôsobiť drzo?

Čím skôr sa ohradí, tým lepšie. Samozrejme, dieťa v takom momente potrebuje podporu aj zo strany rodičov a ostatných dospelých. Je zodpovednosťou dospelého človeka rešpektovať, že dieťa (alebo hocikto iný) si neželá jeho dotyk. To, že si ho neželá dieťa na vážnosti situácie nič nemení, práve naopak – vzhľadom k tomu, že dospelý človek má nad dieťaťom emočnú aj fyzickú prevahu, mal by viac dbať na to, aký dopad má ignorovanie detského NIE na dané dieťa.

Máte pravdu v tom, že si to mnohí vysvetlia ako drzosť, ale to už je, ako sa hovorí, ich problém. Ak sa niekto slušne ohradí dotyku a povie: „Nechcem, aby ste ma chytali, nepáči sa mi to,“ nevidím dôvod, prečo by v tom mal niekto pokračovať.

Možno je iróniou, že práve ľudia, ktorí sa stretli a násilím akejkoľvek formy môžu pociťujú hanbu a nie samotný útočník. Prečo to takto vnímame?

Tu sa môžeme vrátiť k obviňovaniu obetí/preživších a odpoveď máme rovno pred očami. Najviac ma dojímajú frázy typu: „Ale jemu (útočníkovi) to zničí budúcnosť, ak ho nahlásiš. Také dobré vyhliadky má.“ Akoby na pocitoch, živote a budúcnosti obetí nezáležalo, pričom sú to ony/oni, kto utrpel zranenia a traumu. Útočníci/predátori ubližujú z pocitu dominancie a, až na výnimky, nepociťujú, že robia niečo zlé. Možno si uvedomujú, že robia niečo nezákonné, ale vzhľadom k tomu, že ich to nezastaví, si dovolím tvrdiť, že ich to nezaujíma.

Navyše, tresty za znásilnenie alebo iné typy násilia sú u nás vtipom a výsmechom do tváre všetkým, ktorí ním utrpeli, pretože väčšina útočníkov skončí s pokutou alebo podmienkou. A to ani nehovorím o fakte, že drvivá väčšina obetí/preživších tento čin nenahlási zo strachu, pocitu hanby a nedôveru v systém.

Ako predvídať alebo zastaviť počiatky násilia, kým nie je neskoro? Dokážeme rozpoznať všetky jeho podoby?

Veľmi častá otázka a jednoduchá odpoveď na ňu znie: Počúvajte svoju intuíciu a vzdelávajte sa. Intuícia a jej najvyšší level – strach, je pomerne akurátnym indikátorom toho, že sa (možno) nachádzame nebezpečnej situácii. Keď máte pri niekom zlý pocit, verte mu a ak nemusíte, nebuďte s tým človekom.

Ak je to niekto, s kým bývate častejšie, buďte vnímavejšie v situáciách, kedy s ním ste. Vzdelávajte sa v oblasti sebaobrany a ak môžete, navštívte kvalitný kurz sebaobrany vo vašom okolí – pri výbere dbajte na to, aby zahŕňal rôzne formy sebaobrany, napríklad aj verbálnu.

Archív Bianka Urbanovská Foto: Bella Abrahamsson

Myslíte, že ľuďom na Slovensku, ktorí sa stretli s násilím alebo sexuálnym násilím, sa dostáva dostatočná pomoc?

Vždy sa dá robiť viac. Existujú organizácie, ktoré sa snažia takýmto ľuďom pomáhať, ale nie je ich dosť, ľudia v nich sú vyčerpaní, pracujú často na dobrovoľnej báze, pretože nemajú dostatok financií, sú prepracovaní a často je príjem týchto organizácií závislý od politickej atmosféry. To je najväčší vrchol ignorovania potrieb ľudí zažívajúcich násilie zo strany štátu.

A to ani nehovorím o tom, ako sa zabúda na efektívnu prevenciu. My ani nemáme poňatia, aký efekt má násilie a jeho prehliadanie dopad nielen na osoby, ktoré ho zažívajú, ale aj na celý systém – (sexuálne) násilie spôsobuje fyzické poranenia, traumu, neschopnosť pracovať, psychické poruchy, stavy depresie, neželané tehotenstvá a podobne. To má nielen osobnostný ale aj finančný efekt na človeka a spoločnosť. My však na to nemáme dáta, tak to akoby neexistuje. Je to frustrujúce.

Vediete kurzy sebaobrany pre ženy a pre deti. Môžu pomôcť aj ako prevencia, napríklad niekomu, kto sa ešte s násilím na vlastnej koži nestretol alebo o tom nevie?

Určite. Cieľom povzbudzujúcej sebaobrany je dodať ženám a deťom odvahu, sebavedomie a silu, čím sa zníži šanca napadnutia a zvýši sa schopnosť násilie zastaviť v momente, kedy sa deje. Na hodinách sa učíme riešiť aj bežné situácie, akými je napríklad hádka alebo potýčka v obchode, so súrodencom alebo partnerom. S tým sa stretol každý.

Aký je ich priebeh? S účastníkmi kurzov sa aj bližšie rozprávate o ich konkrétnych problémoch a snažíte sa prispôsobiť kurz ich individualite?

Usporadúvam rôzne typy kurzov (online, prezenčné, niekoľkotýždňové, jednodňové alebo aj tzv. ukážkové). Štruktúra kurzu je vždy podobná, ale prispôsobujem sa potrebám skupiny – niektoré skupiny sú komunikatívnejšie, iné zase fyzicky aktívnejšie. Cieľom je však všetky skupiny naučiť čo najviac techník z každej oblasti sebaobrany – emočnej, verbálnej aj fyzickej.

Taktiež som certifikovaná na prácu s osobami, ktoré majú za sebou traumatickú udalosť a tento aspekt zahŕňam do svojich hodín. Chcem, aby ZA SEBA bolo bezpečným miestom pre každú študentku a študenta, kde sa oboznámi s možnosťami, ktoré pri sebaobrane má a kde má možnosť prekonať svoj strach a ísť v živote ďalej svojím vlastným tempom.

Ak vás táto téma zaujíma, navštívte profil ZA SEBA na Instagrame aj oficiálnu stránku, kde nájdete kurzy sebaobrany, ktoré Bianka Urbanovská vedie. Môžeme si tu prečítať aj zaujímavé články, ktoré nás naučia pochopiť alebo lepšie vnímať určité situácie, ktoré sa okolo nás dejú a možno nájsť riešenie, ako s nimi pracovať. 

0
Uložiť článok
Komentovať