Štyri roky. Tak dlho už trvá ráno, ktoré sa pre milióny ľudí začalo a dosiaľ neskončilo. 24. februára 2022 sa Európa zobudila do vojny. Prvé, čo sme všetci čítali, boli správy o tom, ako na Ukrajinu dopadajú ruské rakety, ako sú hranice suverénnej krajiny prekračované tankami idúcimi v kolónach, a o tom, ako zomierajú ľudia.
V ten deň sa skončila ilúzia, že veľká vojna na európskom svetadiele patrí do minulosti. Armáda Ruska spustila nevyprovokovanú inváziu a začalo sa utrpenie, ktoré, žiaľ, trvá dodnes. Za ten čas sa ľudia z celého sveta naučili názvy miest, o ktorých predtým možno ani nepočuli. Buča, Irpiň, Mariupoľ, Charkov a ďalšie mestá sa stali symbolmi bolesti, ale aj odporu a nekončiacej odvahy.
Rakety stále dopadajú na obytné domy, sirény stále budia deti zo spánku, obrovské množstvo ľudí sa dennodenne bojí o svoj život a majú pripravený batoh s najnutnejšími vecami pre prípad, že budú musieť utekať. Útoky na energetickú infraštruktúru neutíchajú, Rusi chcú obyvateľov zlomiť zimou a tmou. Táto vojna poznačí celé generácie, no niesť sa budú aj hrdinské svedectvá o odvahe Ukrajincov.
Štyri roky odo dňa, keď Rusi napadli Ukrajincov
Po štyroch rokoch je mimoriadne dôležité pomenovať veci pravým menom. Toto nie je spor dvoch krajín, ani vojna, ktorá vznikla bez príčiny. Je to dôsledok rozhodnutia jediného muža – Vladimíra Putina, ktorý sa rozhodol použiť silu proti svojmu susedovi. Agresor je jasný, má svoje meno – je to Rusko.
Moskva aktuálne okupuje takmer pätinu ukrajinského územia a naďalej postupuje vpred – najmä vo východnom regióne Donbas – aj napriek ťažkým stratám a opakovaným ukrajinským útokom na logistiku. Veľmi správne povedal Friedrich Merz vo svojom pondelkovom prejave: „Je dôležité zdôrazniť, že Rusko túto vojnu nevyhrá. Chce, aby sme tomu verili, ale fakty sú iné.“
Pri príležitosti štvrtého výročia od začiatku vojny sme sa rozhodli osloviť novinára a reportéra, ktorý bol na Ukrajine opakovane. Jakub Pohle má 35 rokov, venuje sa aktivizmu a hudbe. Od roku 2022 bol na Ukrajine už niekoľkokrát. Stratil tam mnoho priateľov, zažil aj život ohrozujúce situácie, o ktorých sa nám rozhodol porozprávať. Poznať ho môžete aj vďaka profilu Malý cynik.
Tento rozhovor nevznikal ľahko, na niektoré výjavy už Jakub nikdy nezabudne. O to viac si vážim, že nám o nich povedal. S Kubom sa poznáme už niekoľko rokov, preto si v rozhovore tykáme.
Momentálne sa venuješ najmä Epstein files, no predtým ťa ľudia mohli stretnúť napríklad na protestoch Za slušné Slovensko. No asi málokto vie, že si od začiatku vojny v roku 2022 chodil aj na Ukrajinu. Spomenieš si, aké to bolo, keď si tam išiel prvýkrát?
Spomeniem, no. Ja som tam prišiel prvý raz necelý mesiac po tom, ako Ukrajinci vyhnali Rusov z Buče, z Irpiňa a z Kyjevskej oblasti. Čiže som ešte úplne čerstvo mohol vidieť zničenú Buču a Irpiň. Tie som si prešiel pešo, vlastne celé v priebehu dvoch dní. A mal som možnosť vidieť tú surovosť po tom, ako sa udiali masakre.
V podstate Buča je necelých 20 km od Kyjeva. A poviem tak, že len čo som videl Buču, tak 99,9 % môjho pacifizmu išlo rovno do koša.
A ako padlo to rozhodnutie, že idem na Ukrajinu, chcem niečo robiť?
V roku 2020, keď boli veľké protesty proti sfalšovaným voľbám v Bielorusku, som to skoro pol roka v podstate ako jediný na Slovensku každý deň pokrýval. Ľudia sa naučili brať informácie o Bielorusku primárne odo mňa. To boli naozaj také 4-5 miliónové dosahy mesačne.
Keď potom v 2022 vypukla invázia na Ukrajinu, bol to už len taký logický krok, že tam pôjdem, lebo ja som o Ukrajine písal ešte v podstate mesiac a pol, dva každý deň predtým, ako sa udial útok, v podstate keď Rusi začali robiť ten veľký vojenský build-up okolo Ukrajiny. A zo satelitných snímok bolo podľa mňa jasné, že tá invázia bude.
Ale vtedy tomu nikto neveril…
Ja som to vravel už dva mesiace predtým, že sa to stane.
Keď si išiel na Ukrajinu, tak s kým – šiel si sám, alebo išiel s tebou ešte niekto zo Slovenska? Prípadne, keď ste tam prišli, aké ste tam mali kontakty?
Išli sme tam spolu s Andrejom Gmitrom. Andrej je kamarát, ajťák, fotograf a venuje sa viacerým činnostiam. On je rodený Ukrajinec, ale odmalička žil v Starej Ľubovni s mamou. Čiže ideálna kombinácia. Keď ja som začínal rozmýšľať o tom, že by som na tú Ukrajinu išiel, tak sa mi Andrej ozval v podstate sám od seba. A tak sme tam chodili spolu, on mi robil sprievodcu. Dokopy sme tam takto strávili skoro trištvrte roka.
Nepochybne ste zažili aj raketové útoky. Ocitli ste sa v nejakej život ohrozujúcej situácii? Ako si to má človek predstaviť?
Prvý raketový útok sme zažili hneď druhý deň po príchode, bolo to v Ľvove. Vtedy tam Rusi útočili na elektráreň, ale jedna raketa trafila mimo a druhá trafila vyradený transformátor. To bolo nejaký necelý kilometer od miesta, kde som sa v tej dobe nachádzal.
To bol prvý taký zážitok, čo sme zažili, že to bolo naozaj relatívne blízko. Človek chvíľu cítil, ako sa chvejú všetky výklady naokolo. A takýchto situácií tam bolo viac. Keď je človek na Ukrajine, tak ten raketový poplach je aj niekoľkokrát za deň, niekoľkokrát za noc.
Keď sme tam boli naposledy na dlhšie, tak v podstate celú dobu, čo sme boli v Kyjeve – to boli skoro dva týždne – tak každý deň bolo tých raketových poplachov v zime vyslovene niekoľko. Každú noc mohol človek počuť alebo aj často priamo vidieť výbuchy na oblohe či prípadne počuť nejaké dopady. Bol som aj v Chersone. Tam v podstate delostrelecké duely za tie dva dni, čo sme tam boli, neprestali ani na 5 minút. S tým človek zaspával a s tým sa človek budil.
Už v úvode si spomínal, že si bol v Buči a Irpini. Čo si tam videl? Lebo veď stále niektorí ľudia neveria ani tomu, že sa to stalo. Veľa ľudí to popiera…
Ako som povedal, tým, že som videl Buču, išlo 99,9 % môjho pacifizmu do koša, lebo tam človek jednoducho a jednoznačne videl, že s holými rukami a mierumilovnými slovami plnými zmierenia sa neubrániš ani samopalu, ani tankom, ani degenerovaným ruským vojakom, čo ti chcú znásilniť a umučiť rodinu.
Čiže Buča. Predstav si panelák s rozstrieľanými oknami na kuchyni. Z ulice vidíš do tej kuchyne na tom prvom poschodí, aká je celá rozstrieľaná. Ako úplne normálny byt v normálnom paneláku niekde na normálnom sídlisku; ako dajme tomu v Petržalke alebo v Sásovej či hocikde inde. Takýchto rozstrieľaných bytov tam boli stovky.
Prípadne máš obchod, ktorý kedysi normálne fungoval. Hneď vedľa kaviareň, ktorá bola otvorená, keď sme prišli, no vedľa ten obchod už neexistoval. Bol úplne vyhorený do tla po mínometnom útoku.
Alebo úplne rozstrieľaný McDonald’s. Na komplet. Všade diery po guľkách, rovnako veľké obchodné centrum zbombardované. Tiež som videl ďalší obchodný dom s úplne rozstrieľanou fasádou, ale keď človek vošiel dnu, tak tam boli normálne fungujúce potraviny. Bol to jediný obchod v tom centre, čo fungoval.
A potom rodinné domy, kde skoro na každom bolo azbukou napísané, že tu sú deti. Tu žijú deti. Aby teda tí ruskí vojaci vedeli, že v tom objekte sa nachádzajú deti. Ale tak bolo tam niekoľko rôznych domov a bolo jasné, že tým Rusom to bolo jedno – keď sa človek pozrel na fasádu. Keď sme do Buče prišli my, život tam znova začínal nejakým spôsobom fungovať. Buča sa začínala „opravovať“.
Ako si to myslel s tou fasádou domov?
Keď si sa pozrela na fasádu a videla dve zahnednuté škvrny, kruhové, v podstate v jednej výške, a potom ďalšie dve vo výške možno polovice z tých vedľa, tak to ti potom tak nejako dodatočne dôjde, že čo si vlastne videla.
Alebo chlapec, sirota, ktorý mal v Buči celú rodinu. Otca, matku aj starých rodičov a všetci zomreli a on tam zostal v byte sám, a aby mal čo jesť, čo piť, aby nejako prežil, tak pred tými rozstrieľanými potravinami predával kvety, ktoré natrhal kade-tade naokolo.
Je nejaká nebezpečná situácia, v ktorej si sa ocitol priamo ty?
Napríklad v tom Chersone. Tam naozaj dopadali delostrelecké granáty alebo mínometné granáty vyslovene na vedľajšiu ulicu odo mňa. Alebo keď sme išli doviezť humanitárnu pomoc do Záporožskej oblasti, v podstate hneď za mesto Orichiv, tak tam to tiež bolo nebezpečné. Tam sme boli asi necelých 5 km za frontom a človek tam jednoducho išiel s tým, že existuje reálne dosť vysoká šanca, že ťa trafí nejaký dron alebo niečo podobné.
Zúčastnil si sa tam aj vojenského výcviku. Povedz mi o tom viac – ako to prebiehalo, ako si sa tam dostal?
Môžem ti povedať iba nejaké základné informácie. Pre bezpečnostné riziká nemôžem byť konkrétny. Zoznámil som sa tam s jednotkou zahraničných inštruktorov, ktorí cvičili rôzne jednotky ukrajinskej armády. A videl som, akým spôsobom prebieha výcvik.
Nejaký základný výcvik, čo sa týka boja, dajme tomu, na zastavanej ploche, prípadne sme boli ako pozorovatelia aj priamou súčasťou takého výcviku v meste. Napríklad aj sledovania nepriateľa a tak ďalej. A tam akože, čo treba povedať, tak že či to bola teritoriálna obrana alebo to boli nejaké policajné jednotky, prípadne to bola riadna armáda, ktorú teda títo inštruktori cvičili, tak už na všetkých bolo vidieť, že naozaj dávajú pozor, chytajú sa na to, čo im hovoria tí inštruktori. Na tých Ukrajincoch bolo naozaj vidieť odhodlanie, chuť zlepšovať sa a stať sa čo najlepší v tom, čo ich učili.
A myslíš si, že stále majú takú chuť aj po štyroch rokoch?
Ako kto, ako kde. A ťažko povedať. Ukrajinská armáda má mnoho problémov. Problém je s dezerciami, prípadne s tým, že vojak odíde na opušťák a už sa nevráti. Z toho, čo viem, tak tá personálna kríza, v ktorej bola ukrajinská armáda, už nie je taká horúca ako dajme tomu pol, trištvrte roka dozadu. Ale teda stále je to tak, že Ukrajincov je, samozrejme, menej a musia veľmi dobre uvažovať a veľmi dobre zvažovať, že kde, čo, ako a kedy budú robiť.
Kedy si bol naposledy na Ukrajine? Máš nejaké správy od ľudí, s ktorými si tam bol? Sú v poriadku?
Od niektorých áno, od niektorých nie. Od začiatku vojny som mal nejakých 20 kontaktov, respektíve 20 zdrojov, s ktorými som sa na Ukrajine rozprával. A z tých pôvodných ľudí som aktuálne v kontakte už len s piatimi.
Ostatní sa prestali ozývať?
Áno. Pri niektorých neviem povedať, že prečo. Pri niektorých viem, že sa už neozvú, lebo už nie sú medzi živými.
Od začiatku vojny uplynuli štyri roky. Štyri roky hrôz, brutality, zbytočných úmrtí. A to všetko len pre nejaké Putinove mocenské chúťky. Tebe sa niekedy sníva o tom, čo si tam zažil? Ako človek dokáže spracovať to, čo tam videl? Zrejme ťa to muselo zasiahnuť. Dá sa z toho nejako spamätať a ísť ďalej?
Mám tú výhodu, že keď som pred 11 rokmi prestal piť alkohol, tak som v podstate hneď začal chodiť aj na terapiu. Čiže za tých už relatívne dosť rokov, čo riešim svoju psychickú pohodu a psychické zdravie, už mám relatívne spoľahlivé coping mechanizmy aj na to, čo som tam zažil.
A ono to nie je také, aspoň teda pre mňa to nebolo také, že by som tam z toho mal psychické ťažkosti. To práve vôbec. Tam som si relatívne rýchlo zvykol. Zvykol som si aj na sirény v noci, aj na taký neustály pocit toho, že v každej sekunde sa môže niečo stať. Skôr sa to prejaví až doma, keď to všetko spracovávaš.
Takže áno, dodnes z toho mám aj nočné mory. Hoci ja som sa odtiaľ vrátil živý a zdravý, hoci nejaké delostrelecké granáty padali relatívne blízko pri mne, tak stále som nebol v takom ohrození života ako veľa iných ľudí. Ale to neznamená, že sa mi nesnívajú nočné mory typu, že vyťahujem po nálete zo sutín deti a majú tváre mojich súrodencov a podobne.
Neuvažoval si, že napíšeš knihu o tom, čo všetko si tam zažil?
Uvažoval a aj píšem. V podstate jedna je už skoro hotová, druhá je niekde v polovici. Budú to také poviedky na základe skutočných udalostí, nejaké rozhovory, nejaké eseje, nejaké moje vlastné zážitky. V podstate všetko, čo som tam nejakým spôsobom zažil alebo sa ma to nejakým spôsobom dotklo či ma zasiahlo, tak toto všetko tam v podstate bude.
Ako vnímaš vojnu dnes? Vyzerá to, že konflikt zamrzol, Rusi postupujú pomaly, naopak Ukrajinci získavajú nejaké územia späť. No potom sú to aj globálne okamihy, kde Trumpa zaujíma len to, či ho budú velebiť, že dosiahol mier. Európska únia nepomáha tak, ako by mohla. A na čo sa máme podľa teba pripraviť najbližšie mesiace, možno roky?
Ťažko povedať. Ja si úplne netrúfam odhadovať kvázi nič. Mysleli sme si, že keď tie ruské straty dosiahnu, dajme tomu milión, že sa niečo udeje. Dosiahli a neudialo sa nič. Akurát čo umiera čím ďalej tým viac Rusov, lebo už nemajú toľko techniky. Už aj ten výcvik, hoci teda aj pred vojnou nestál „za nič“, teraz stojí päťnásobne viac „za nič“.
Ekonomická situácia je horšia…
Tak samozrejme, určite je horšia. Rusko je aktuálne už skoro naozaj diktatúrou na úrovni Severnej Kórey. Čiže tu ja pri Rusku neočakávam nejaké vzopätie občianskej spoločnosti alebo nejakú ako keby pokojnú alebo v úvodzovkách „ľudovú revolúciu“. Nemyslím si, že tam je na to prostredie a že tam na to ešte zostali ľudia, ktorí by boli vôbec schopní niečo také spraviť, lebo tí, čo boli, sú buď mŕtvi alebo zavretí.
Alebo vycestovaní z krajiny…
No, veď to je ono. A aj z tej ruskej opozície v zahraničí… s mnohými jej osobnosťami mám jednoducho problém, lebo áno, dajme tomu, že sú proti Putinovi a dajme tomu proti korupcii, ale inak zastávajú obdobné, ak nie rovnaké imperialistické myšlienky často ako Putin. Nejaká posledná nádej na aké-také demokratické Rusko zomrela s Borisom Nemcovom.
Čaká nás ešte niekedy život v mieri, alebo to o pár rokov bude už len nejaká hmlistá spomienka na nejaké dobré zlaté časy, aké sme žili? Pristúpia na mier?
Rusi nikdy v živote nedodržali žiadnu zmluvu s nikým a nikdy ani nedodržia. Rusi používajú vyjednávanie iba ako taktiku na zdržovanie. Snahu o vyjednávanie zo strany Západu vnímajú iba ako slabosť. Rusom netreba veriť nikdy nič, a to je základ. S Rusmi sa nedá inak vyjednávať ako z pozície sily.
Jednoducho žiadna slovanská vzájomnosť, kde slovanské národy vzývajú nejakým spôsobom Rusko, neexistuje. Je to hlúposť, je to ruská propaganda. Jediná slovanská vzájomnosť, ktorá existuje, sú utláčané slovanské národy proti Rusku. Tak to vždy bolo a reálne to tak vždy bude. Každý, kto sa podlizuje Rusom, je sprostý kolaborant.
A je Európa na myšlienku, že tu bude nejaká vojna, podľa teba pripravená?
Nie je pripravená.
Čo to môže potom spôsobiť? Dnes vidíme rozdelenú spoločnosť. Unesú a zvládnu to ľudia?
Neviem. Ale teda, situácia na Ukrajine pred rokom 2014 a aj potom bola taká, že tá spoločnosť bola ešte viac rozdelená ako u nás. A až pod hrozbou vyhladenia, smrti a genocídy tí ľudia naozaj ukázali to najlepšie z nich. Samozrejme, všade sa nájdu aj zlí ľudia, čo chcú na čomkoľvek zarobiť. Je im jedno, že čo to je. Je im jedno, že je to na ľudskom utrpení, ale Ukrajinci ako celok, ako krajina, ako ľudia ukázali odolnosť aj odvahu. Neuveriteľnú.
A teda, keď krajina, ktorá bola obdobne, ak nie viacej polarizovaná pred vojnou, ako sme my na Slovensku, dokázala niečo takéto, tak aj v nás určite niečo také je. Keby sme sa pozreli do histórie, tak naša krajina má proste silné momenty odporu. Čiže nemyslím si, že by to bolo také jednoznačné, že ľudia by sa tu len tak vzdali. Skôr naopak, akože pod tým tlakom by podľa mňa mnohým ľuďom zrazu došli niektoré veci.
Aj tým, čo sú teraz, dajme tomu, zmätení propagandou a podobne. Stále však bude nejaké to percento ľudí, ktorí, aj keby im dopadol rovno Iskander do záhrady, budú tvrdiť, že to urobili Američania, aby to hodili na Rusov.
Na Slovensko od 27. januára netečie ruská ropa. Róbert Fico cez víkend deklaroval, že v pondelok zastaví dodávky elektriny na Ukrajinu, čo chce využiť ako páku na Zelenského. Hneď na to reagovalo Poľsko a Rumunsko, že naše dodávky elektriny nahradia. Kde v tomto celom podľa teba Slovensko stojí?
Ja to vidím tak, že Fico sa správa ako starý deb**ný ožran, ktorý už nevie, čo rozpráva a jediné, čo chce, je si nejako zachovať tvár, ale to mu tiež nepomôže, lebo z toho, čo posledné roky vypúšťa, je zababraný celý. Fico sa chová ako geopolitický analfabet a úplný hlupák.
Jemu musí byť jasné, že toto, čo robí, je kontraproduktívne pre Slovensko. Jemu nejde o Slovensko a nikdy nešlo. Jemu ide iba o vlastnú beztrestnosť, jemu ide iba o nejaké prekrytie škandálov. Keby sa radšej takto venoval svojim ľuďom, ktorí boli v kontakte s Epsteinom, napríklad takému Lajčákovi, ktorý sa s Epsteinom uňho doma stretol minimálne 25-krát a obsluhovali ho Epsteinove obete. Keby radšej toto riešil.
Čo by si chcel odkázať tým, ktorí rozhovor čítajú až do konca?
Že pacifizmus je v skutočnosti iba alibizmus a zbabelosť tváriaca sa ako nejaká šľachetnosť.
Ukrajina nepoľavuje a bráni sa už štyri roky. Keď sa v rozhovore pre BBC pýtali prezidenta Zelenského, čo pre neho znamená víťazstvo, povedal, že momentálne by to bolo obnovenie normálneho života pre Ukrajincov a zastavenie zabíjania. Širšia vízia víťazstva sa však týka globálnej hrozby, ktorú predstavuje ruský vodca Vladimir Putin. „Verím, že zastavenie Putina dnes a zabránenie jeho okupácii Ukrajiny je víťazstvom pre celý svet. Pretože Putin sa na Ukrajine nezastaví,“ povedal Zelenskyj a sú to slová, ktoré by mal mať na pamäti celý svet.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku