Zubárka z Amsterdamu: Na Slovensku je to stále trochu divoký západ. Doma svoju prácu robiť neviem, no všetko robím pre nás

Natália Sládečková pochádza z Banskej Bystrice, no už ako 19-ročná odišla študovať zubné lekárstvo do Olomouca. Odtiaľ viedla jej cesta cez Česko a Slovensko, kde učila na Slovenskej zdravotníckej univerzite, až do Amsterdamu. „Keď som našla trojročný špecializačný program v Holandsku, musela som sa naučiť po holandsky. Naučila som sa – a v roku 2020 som sa presťahovala do Amsterdamu, kde žijem dodnes,“ hovorí.

Program ukončila v roku 2023 a dnes tam pôsobí ako špecialistka na orofaciálnu bolesť a dysfunkcie – odbor, ktorý na Slovensku zatiaľ neexistuje. Holandsko si nevybrala náhodou – v zubnom lekárstve patrí táto krajina medzi svetovú špičku.

Doktorka Sládečková vysvetľuje, čo presne robí holandský „zubár na úzkosť“ a ako je možné, že mnohí štyridsiatnici tam nemajú jedinú plombu. Porozprávala aj o svojom sne priniesť holandský model stomatológie na Slovensko – a o tom, ako na tom už dnes s kolegami potichu pracujú. Odkryla problémy slovenského systému a prezradila, prečo sa aj napriek pozitívam túži vrátiť domov. A to zďaleka nie je všetko, čo sme s ňou prebrali.

Čo presne zahŕňa vaša špecializácia a prečo na Slovensku neexistuje?

Oficiálny názov mojej špecializácie je orofacionálna bolesť a temporomandibulárne dysfunkcie, alebo zubný lekár – gnatológ. Znamená to, že sa zaoberám bolesťou v tvárovej oblasti, ktorá nepochádza zo zubov, a tiež škrípaním alebo zatínaním zubov. Takisto ošetrujem opotrebované zuby. V Holandsku patrí pod túto špecializáciu okrem toho ešte aj spánkové apnoe a spánková zubná medicína – to však nie je základ mojej činnosti, skôr taký doplnok.

To, že na Slovensku moja špecializácia neexistuje, si predstavte asi tak, ako keby neexistoval kožný lekár a o zdravie našej pokožky by sa staral len ten všeobecný. Takisto moju špecializáciu by na Slovensku mali prebrať všeobecní zubní lekári.

Vedeli by ste opísať, ako vaša práca vyzerá v praxi?

Vysvetlím to na príklade. Predstavte si, že vás jedného dňa začne bolieť líce. Vaša prvá myšlienka pravdepodobne bude: „To bude zub.“ A tak sa objednáte k zubárovi. Ten vás vyšetrí – ale žiadny problém nenájde. Na zube je všetko v poriadku.

Čo sa stane ďalej? Na Slovensku väčšinou nič.

Niekedy sa pacient dostane k neurológovi, občas putuje na stomatochirurgiu. V Holandsku však takýto pacient putuje až k nám. Ja ho vyšetrím a zisťujem, či problém nie je napríklad v žuvacom svale, slinnej žľaze, čeľustnom kĺbe, alebo dokonca v niektorom z nervov. Neraz ide aj o primárnu bolesť hlavy, ktorá sa len prejavuje v oblasti líca.

Kým 80 % pacientov, ktorí prichádzajú k zubnému lekárovi, má naozaj problém so zubom, u zvyšných 20 % ide o niečo celkom iné. V 15 % prípadov ide o tzv. temporomandibulárnu poruchu – teda o bolesť pochádzajúcu zo svalov alebo čeľustného kĺbu. To je to, čím sa zaoberám ja. No a zvyšných 5 % tvorí bolesť spojená s hlavou, dutinami alebo inými štruktúrami. V takom prípade pacienta odošleme k príslušnému odborníkovi.

Vyšetrenie vyzerá asi tak, že pacient dostane súbor dotazníkov, ktoré vyplní a súbor štandardných otázok, ktoré sa my opýtame. Následne vykonáme súbor testov – väčšinou ide o záťažové testy, pri ktorých sval alebo kĺb mierne preťažíme a zisťujeme, či to bolí. Tak vieme určiť správnu diagnózu. Ak by bol problém v slinnej žľaze, sval bolieť nebude.

Povedali by ste, že vaša špecializácia je odrazom toho, že holandské zdravotníctvo je na vyššej úrovni? Aké rozdiely oproti Slovensku vnímate?

Odborne môžem hovoriť iba o zubnom lekárstve – inak som bola vždy iba pacientom a nikdy som nemala problém ani na Slovensku, ani v Holandsku. Je však nutné dodať, že som nikdy nemala závažný zdravotný problém a moja skúsenosť pochádza z bežných ošetrení alebo prípadnej návštevy dermatológa.

Čo sa týka stomatológie, systém tu v Holandsku funguje inak a je na úplne inej úrovni. Prvým zásadným rozdielom sú smernice. Na takmer každý problém, ktorý sa môže v praxi objaviť, existuje konkrétny odporúčaný postup.

Nie je povinné ho striktne dodržiavať, no existuje silné „ale“.

Ak postupujete podľa smerníc, a napriek tomu dôjde k problému, ste ako lekár chránený. Postupujete totiž v súlade so štandardmi. Zároveň pacient vie, že dostáva starostlivosť, ktorá má odborné opodstatnenie.

V praxi to môže znamenať, že ak pacient v Holandsku dostane v kresle epileptický záchvat a lekár postupuje podľa smerníc, minimalizuje sa riziko, že sa niečo pokazí – napríklad, že prehltne nástroj. A ak sa to predsa len stane, je jasné, že išlo o nešťastnú náhodu a nie o zlyhanie systému alebo lekára. No na Slovensku nič také neexistuje. Žiadne oficiálne smernice – každý si robí veci po svojom, a aj keby chcel jednotný, overený postup, tak ho nenájde. Je to stále tak trochu divoký západ.

Druhý výrazný rozdiel je špecializácia. Tu máme množstvo odborníkov, ktorí sa venujú veľmi konkrétnym oblastiam. Sú tu gnatológovia ako ja, parodontológovia, ortodontisti, stomatochirurgovia, rekonštrukční stomatológovia, detskí zubári, endodontológovia aj implantológovia. Máme aj gerontostomatológov, ktorí sa špecializujú na starších pacientov, často s demenciou alebo v ležiacom stave – lebo aj tí si vyžadujú úplne iný prístup. Rovnako sú tu špecialisti na pacientov so zdravotným postihnutím alebo s úzkosťami.

Špecialista na pacientov s úzkosťami?