Viktória žila v Japonsku: Priemerný plat tu je 2 600 eur, no náklady 1 700 eur. V tomto sme na Slovensku modernejší

Keď si balila kufor do Japonska, netušila, že si z neho prinesie oveľa viac než len nové pracovné poznatky. Viktória žila v krajine, kde je slušnosť a úcta k druhým rovnako silná ako zákony. V rozhovore nám prezradila, čím ju Japonci oslovili najviac, a prečo je pre ňu návrat domov náročnejší, než si myslela. 

Viktória Žigmundová strávila takmer rok v Japonsku. Najskôr ako študentka na Kyoto University of Arts, neskôr ako súčasť miestneho architektonického ateliéru. Zo svojho študijného a pracovného pobytu si však neodniesla len nové profesijné skúsenosti, ale najmä hlboké poznanie japonskej mentality, tradícií a spôsobu života, ktorý si zamilovala natoľko, že sa s ním rozhodla podeliť aj na svojich sociálnych sieťach.

V rozhovore nám porozprávala o tom, čo sa jej na Japonsku páči, čím by sme sa my Slováci mali od Japoncov inšpirovať, v čom sú iní než my, aké sú tam náklady na život a koľko zarábajú.

Kedy a prečo ste odišli žiť do Japonska?

Do Japonska som odišla v septembri 2024 a strávila som tam 10 mesiacov. Len pred pár dňami som sa vrátila späť na Slovensko.

Najskôr som tam išla v rámci študijnej stáže na Kyoto University of Arts, kde som jeden semester študovala architektúru. Po skončení semestra som sa rozhodla v Japonsku zostať dlhšie a stáž si predĺžiť a zmeniť na pracovnú. Našla som si architektonický ateliér priamo v Kjóte, kde som tri mesiace pracovala. Popritom som sa zapojila aj do viacerých krátkodobých workshopov a stáží, aby som si rozšírila obzory v oblasti japonskej architektúry, umenia a dizajnu.

Japonsko som si však nevybrala náhodne.

Už dlhšie ma lákala ich kultúra a hodnoty, ktoré sú odlišné od tých našich. Chcela som zažiť niečo úplne nové a hlbšie pochopiť ich spôsob myslenia. Priznám sa, že som netušila, aká výrazná tá zmena v každodennom živote napokon bude.

Čo sa vám na Japonsku páčilo najviac a je niečo, čo sa vám tam nepáčilo?

Najviac ma fascinovala mentalita ľudí. Japonci majú veľmi silne vyvinutú spoločenskú empatiu a už od detstva sú vedení k ohľaduplnosti, úcte a rešpektu k druhým. Prejavuje sa to napríklad aj v spôsobe, akým sa navzájom zdravia a ďakujú, klaňajú sa, pričom čím hlbší úklon, tým väčší prejav úcty. Veľmi si vážia osobný priestor a dávajú si pozor, aby nikoho nevyrušovali či neobťažovali.

Dodržiavanie pravidiel a etikety je v Japonsku na vysokej úrovni. Napríklad vo verejnej doprave je zakázané telefonovať, aby to nerušilo ostatných. Na chodníkoch sú vyznačené presné zostavy na nastupovanie do autobusu a každý ich poctivo dodržiava. Ľudia nejedia počas chôdze, pretože jedenie je považované za malý rituál, ktorý si zaslúži plnú pozornosť. Peniaze sa nikdy nepodávajú priamo do ruky, ale vždy sa kladú na tanierik pri pokladnici a prepitné je v reštauráciách považované za neslušné.

To, čo mi naopak občas prekážalo, bola ich nízka spontánnosť. Prílišné lipnutie na pravidlách niekedy vedie k tomu, že potláčajú samých seba a neodvážia sa konať mimo zaužívaných rámcov. Príliš sa zaoberajú tým, ako pôsobia navonok, čo vytvára určitý tlak na dokonalosť.