Jerguš Michelčík žil na Islande, v odľahlom mestečku Kirkjubæjarklaustur. „Z pohľadu Slováka je to skôr osada,“ hovorí. „Je tu asi 20 – 30 domčekov a jedna benzínka. Tam to končí.“ Ocitol sa uprostred divočiny: chcel začať život horského sprievodcu. V tejto oblasti to automaticky znamená aj rolu glacier guida, ktorý berie ľudí aj na ľadovce.
Kým bol ešte na Islande, s Jergušom sme pripravili aj rozhovor. Nájdete ho na tomto odkaze.
Okrem toho prezradil niečo z praktického fungovania života na takomto izolovanom mieste – koľko stojí horského sprievodcu voda a elektrina, ako prebiehajú nákupy potravín a čoho je na takomto mieste najväčší nedostatok.
Keď nasneží príliš, jedlo jednoducho nepríde
Island má jednu veľkú výhodu: voda je tu prakticky takmer „zadarmo“.
„Pod zemou je obrovské množstvo termálnych prameňov,“ vysvetľuje Jerguš. „A okrem toho máš vodu z roztápajúcich sa ľadovcov.“ Aj elektrina je lacná. „Krajina na svojich ľuďoch zarábať nepotrebuje. Z turizmu zarobia dosť. Za vodu ani elektrinu teda neplatíš veľa – najväčšia elektráreň pri Reykjavíku je vodná.“
S potravinami je to však oveľa komplikovanejšie. Logistiku mu zabezpečovala firma, no systém bol jednoduchý a neúprosný: „My do potravín nechodíme. Firma nám všetko vozí kamiónom,“ opisuje. Dodávka s jedlom dorážala raz za desať dní, no všetko závisí od počasia: keď nasneží príliš, zásobovanie sa jednoducho preruší.
„A došli sme,“ hovorí Jerguš. „Týždeň bez vajec, ďalší bez mlieka, lebo mliekarova dodávka neprišla.“ Neznamená to však hladomor: nikdy neboli v situácii, že by nemali čo jesť, alebo že by ostali bez drogérie. Jerguš skôr zdôrazňuje, že práve takéto základné istoty nie sú samozrejmosťou.
Pripomína aj, že naozaj natrafil na dobrú firmu. „Platia nám jedlo, ubytovanie aj autá. Všetko máme zadarmo. Ale veľkú zásluhu na tom má aj vláda – stará sa o to, aby mali všetci, domáci aj my, všetko zabezpečené. Normy sú neskutočne vysoké.“
Nahlásiť chybu v článku