Každý rok 10. decembra si svet pripomína Medzinárodný deň ľudských práv. V roku 2025 ide už o sedemdesiate siedme výročie prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv, dokumentu, ktorý po druhej svetovej vojne vytvoril základ modernej ochrany dôstojnosti a slobody.
Je to najprekladanejší text v dejinách a zároveň odkaz, ktorý má navždy pripomínať, že ľudské práva patria každému človeku bez rozdielu. Myšlienky, ktoré deklarácia priniesla, nevznikli náhodou. Ich pôvod je spätý s úsilím zabrániť hrôzam, aké svet dovtedy zažil, a vytvoriť rámec, v ktorom budú rovnosť a bezpečie prístupné všetkým.
Záväzok platný bez ohľadu na režim či hranice
Ako pripomína aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, deklaráciu vytvorila komisia odborníkov z rôznych krajín a kultúr. Medzi kľúčové postavy patrila Eleanor Roosevelt, ktorá presadila, aby dokument nebol len politickým gestom, ale skutočným záväzkom, ktorý bude platný bez ohľadu na režim či hranice. Významnú úlohu zohrali aj ďalšie osobnosti sociálneho, právneho a medzinárodného života.
Vďaka nim vznikol ucelený text, ktorý vychádzal z poznania, že mier a bezpečie nie sú možné bez rešpektovania základných práv všetkých ľudí. Odvtedy sa 10. december stal dňom, keď si svet pripomína nielen prijatie deklarácie, ale aj to, že jej posolstvo nie je samozrejmé. Každý rok sa v tomto období hodnotí stav ľudských práv vo svete, upozorňuje sa na porušovanie práv menšín, na útoky na novinárov a aktivistov, na nedostatok rovnosti a na to, že mnohé slobody sa dajú veľmi ľahko oslabiť, ak o ne prestaneme dbať.
Realita roku 2025 ukazuje, že mnohé práva stále nie sú naplnené
Hoci môže znieť, že práva sú dnes samozrejmosťou, realita ukazuje opak. Aj v roku 2025 žijú milióny ľudí bez prístupu k vzdelaniu, bez bezpečia, bez domova a bez základného sociálneho zabezpečenia. Aj na Slovensku sa prehlbuje chudoba, rastie polarizácia a nárast nenávisti vo verejnom priestore zasahuje menšiny, zraniteľné skupiny a kohokoľvek, kto vyčnieva z davu.
Pripomienka tohto dňa preto nie je len symbolická. Je to otázka, či sa dokážeme pozrieť na našu krajinu kriticky a priznať si, že mnohé problémy pretrvávajú, alebo sa dokonca zhoršujú.
Téma ľudských práv sa na prvý pohľad môže zdať abstraktná. V skutočnosti sa však dotýka každodenných situácií. Ovplyvňuje prístup k zdravotnej starostlivosti, rovnosť pred zákonom, pocit bezpečia v spoločnosti, ale aj to, či sa ľudia cítia prijatí alebo odsúvaní na okraj.
Práve tu zohrávajú dôležitú úlohu organizácie, ktoré sa ľudským právam venujú systematicky. Inštitút ľudských práv patrí na Slovensku medzi najaktívnejšie organizácie, ktoré sa dlhodobo venujú ochrane dôstojnosti a práv menšín. Sleduje diskrimináciu, extrémizmus, nerovnosti a porušovanie práv v rôznych oblastiach života. Okrem advokátskej práce sa venuje vzdelávaniu, výskumu a komunikácii s verejnosťou. Práve jeho otvorené pôsobenie umožňuje zachytávať problémy, ktoré sú často neviditeľné alebo politicky potláčané.
Pri príležitosti Dňa ľudských práv sme sa rozprávali s Petrom Weisenbacherom, výkonným riaditeľom Inštitútu ľudských práv. Odpovedá na otázky, ktoré sa dotýkajú nálady v spoločnosti, vzťahu štátu k menšinám, nárastu radikalizácie, aj toho, ako politická moc formuje naše chápanie spravodlivosti. V rozhovore hodnotí, kam sa Slovensko za posledné roky posunulo a kde, naopak, urobilo kroky späť.
Ako sa zmenila úroveň a celkovo kvalita ľudských práv na Slovensku za posledné dva roky štvrtej vlády Roberta Fica? Čo je podľa vás najväčší problém, ktorý si stále odmietame priznať?
Ľudské práva sa nedajú merať ani vážiť, takže takéto hodnotenie ja ťažké, ale určite sa situácia nezlepšila. Vláda Igora Matoviča resp. Eduarda Hegera porušovala ľudské práva masívnym spôsobom v súvislosti s pandémiou COVID-19. Čím nechcem povedať, že opatrenia neboli potrebné, boli, ale mali sa robiť tak, aby boli čo najefektívnejšie a zároveň najmenej zasahovali do osobných slobôd.
Žiaľ, na Slovensku to bolo presne naopak, obmedzovanie a porušovanie ľudských práv bolo obrovské, no zároveň počet obetí koronavírusu bol, v porovnaní s okolitými krajinami, vyšší. Spomeňme len tie najvypuklejšie protiprávne kroky ako štátna karanténa, plošné testovanie a kontrola certifikátov, zákaz vychádzania a zákaz demonštrácií v dobe, keď bolo povolené chodiť na lyžovačky. Štvrtá vláda Róberta Fica má v tomto smere veľkú výhodu, že akékoľvek jej kroky sa dajú manipulatívne obhajovať tvrdením „spomeňte si, čo robili matovičovci“.
Vývoj v demokratickej krajine by však nemal byť zápasom o dno, že kto bol horší, ale snahou veci zlepšovať, a to sa, žiaľ, nedeje. A to je, myslím, aj najväčší problém, ktorý si odmietame priznať, parlament a vláda v zastupiteľskej demokracii je na to, aby slúžila občanom a občiankam prostredníctvom štátneho aparátu, nie naopak a musíme sa naučiť to od nich vyžadovať.
Vidíme nárast polarizácie a útokov na menšiny. Čo je podľa vás skutočná príčina toho, že spoločnosť sa radikalizuje? Je to aj jazyk vládnych politikov, ktorý často pracuje so strachom alebo nepriateľstvom voči rôznym skupinám?
Jazyk politikov a političiek je v takýchto prípadoch určite odsúdeniahodný, ale myslím, že je to symptóm, prejav, a nie príčina problémov. Bývalý eurokomisár a český premiér Špidla povedal, že polovica republiky sa bojí konca sveta (v súvislosti s ruskou agresiou) a druhá polovica konca mesiaca (keď ešte neprišla ďalšia výplata) a v takejto rozdelenej spoločnosti je demokracia dlhodobo neudržateľná.
Myslím si, že na Slovensku je to podobné. Zmena režimu v roku 1989 a následná transformácia vrátane vstupu do EÚ mala svojich víťazov a porazených. Býva to tak vždy, len víťazi, ak si vidia ďalej od nosa, by sa mali snažiť o sociálne transfery, ktoré umožnia tým menej šťastným viesť aspoň dôstojný život, ak nie prosperovať.
U nás sa, myslím, dlhodobo dial opak. Následne prišla finančná kríza v roku 2008, z ktorej sa ekonomika vlastne nikdy kompletne nespamätala a už tu boli následky pandémie, najmä astronomicky vysoká inflácia. Zjednodušene povedané, bohatých spravila bohatšími a chudobných chudobnejšími. Hovorí sa o kríze „nákladov na život“, ale to je vlastne iba eufemizmus na to, že bohatí sa odmietajú podeliť o svoje obrovské bohatstvo.
Na Slovensku majú firmy a najmä veľké korporácie jedny z najväčších ziskov v rámci EÚ, ale kde tie peniaze končia? Prečo máme stále nízke reálne mzdy a nespravodlivý systém zdaňovania, v ktorom bežný zamestnanec/kyňa platí najviac? Slovensko hneď po Írsku a Malte bolo podľa Eurostatu v roku 2024 pre korporácie najziskovejšou krajinou.
Premiér minulý týždeň na hodine otázok veľmi necitlivo reagoval na udalosti požiaru v Mašličkove. Tvrdil, že matka do pece naliala horľavú látku a potom ušla a nechala tam svoje dve deti, ktoré na následky požiaru zomreli. Každý rok zomierajú deti v rómskych osadách, prečo to nikto nerieši?
Je ťažké komentovať toto vystúpenie premiéra Fica a nebyť emocionálny. Vlastne povedal, že je mu jedno, že umierajú občania a občianky krajiny, ktorú vedie, pričom zabezpečenie prežitia obyvateľstva je základná povinnosť štátu. Domnievam sa ale, že pre mnoho politikov a političiek Rómovia a Rómky nemajú žiadnu hodnotu, nepovažujú ich za občanov, za seberovných, možno ani za ľudí.
Mám v tomto zmysle mnoho nechutných skúseností z neverejných rokovaní a zďaleka sa to netýka len strán súčasnej koalície. A to je aj odpoveď, prečo zomierajú deti v osadách. Osady nie sú vhodné na život ľudí a našim vládam od roku 1989 je to úplne jedno (komunisti pomaly znižovali počet osôb v osadách výstavbou panelákov).
Pričom musím dodať, že tie tzv. osady vznikli vinou majoritného „bieleho“ obyvateľstva pred a počas 2. svetovej vojny, keď boli rómske rodiny masovo vysídľované z obcí a miest „aby ich nebolo vidieť“. Je k tomu dochované obrovské množstvo materiálov a za tzv. „Slovak štátu“ existoval aj zákon, ktorý mal explicitne tento zámer.
Cieľom bolo poslať ich po vyvraždení židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov a toto bola taká medzistanica. Vojna však skončila a odvtedy sa stav, až na malé výnimky, nezmenil. Ešte perlička, tvrdenie, že Rómovia žijú na cudzích pozemkoch, je nezmysel, pretože žijú na pozemkoch, ktoré štát vyvlastnil presne za týmto účelom a údajní majitelia sa musia náhrady dožadovať na úrade vlády.
Rómovia a Rómky naďalej čelia diskriminácii a sociálnemu vylúčeniu, či už v školách, na úradoch, ale aj v spoločnosti ako takej. Keď si napríklad vezmeme nový zákon ministra Tomáša, ktorý postupne znižuje dávky v nezamestnanosti. Prečo to vyzerá, že robíme opatrenia, kedy chudobní budú ešte chudobnejší?
Finančná situácia SR nie je dobrá, to je fakt. Najjednoduchšie pre akúkoľvek vládu je brať tam, kde je minimálne riziko protitlaku. Ak by sa rozhodli efektívnejšie zdaniť povedzme ľudí zarábajúcich nad 100-tisíc eur ročne, tak na rozdiel od ľudí, ktorí majú problém nakŕmiť deti a zaplatiť za bývanie, stálo by ich to nejaký čas a energiu, pretože títo ľudia majú čas, prostriedky, vedomosti a možnosti ako sa organizovať a brániť.
To isté a v ešte silnejšej miere sa dá povedať o efektívnejšom zdaňovaní bánk a nadnárodných korporácií. Zázrakom sa však našlo 500 miliónov eur na nákup zbraní od zločineckej izraelskej vlády. Pravdepodobne aj zbrojári vedia dobre lobovať.
Táto vláda je asociálna, zbabelá a je jej úplne jedno, či a ako budú žiť najchudobnejšie vrstvy, ako to bude vyzerať v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou, čo bude s mnohodetnými rodinami a vlastne, čo bude s kýmkoľvek okrem nich, ich sponzorov a napojených podnikateľských kruhov. Jediné čo vedia ponúknuť rodinám v núdzi, sú pohlavia v ústave.
LGBTI+ osoby sú stále bez legislatívnej ochrany, novela ústavy tento stav ešte zhoršila. Ako ste vnímali tento krok vlády a čo hovoríte na rozhodnutie Európskeho súdu, ktoré je akýmsi svetielkom nádeje?
Dlhodobo sme tvrdili, že odmietanie uznania manželstva porušuje slobodu pohybu v rámci EÚ, ako aj právo na rodinný život. Dnes nám Súdny dvor dal za pravdu. Pravidlá týkajúce sa manželstva síce patria do právomoci členských štátov, ale tieto štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné dodržiavať právo EÚ.
Partnerský záväzok a rodina majú rovnakú hodnotu bez ohľadu na to, či ide o muža a ženu, alebo o dve ženy či dvoch mužov. Štát nemá právo rozdeľovať rodiny len preto, že sú partneri rovnakého pohlavia. Podľa tohto rozhodnutia navyše ochrana tzv. národnej identity nie je ospravedlnením diskriminácie, a tak sa vzťahuje aj na Slovensko, aj po novelizácii Ústavy SR. Niekoľkým manželským párom sme v tomto zmysle pomohli podať žiadosť na matriku, jedna už aj bola odoslaná na ministerstvo vnútra, teraz čakáme, ako to skončí, trvá to obvykle mesiac až dva.
Slovensko zažilo aj šok z policajnej brutality, kedy sa medializovali rôzne prípady. Azda k najhorším patrí prípad z Košíc, kde prišiel o život muž bez domova. Ako sa za posledné dva roky vláda venovala ľuďom bez domova a ako riešila, aby k podobným prípadom nedochádzalo?
Policajná brutalita odzrkadľuje dehumanizáciu niektorých skupín obyvateľstva, ktorá sa deje na politickej, ale aj celospoločenskej úrovni. Týka sa to rómskeho obyvateľstva, chudobných vrátane ľudí žijúcich na ulici, niektorých cudzincov. Je to desivé. Dúfam, že táto tragédia bude mať konkrétne dôsledky a dožijeme sa zlepšenia.
Čo sa týka bezdomovectva, to je už „len“ následok zhoršujúcej sa sociálnej situácie, ktorú som spomínal vyššie. Vlády by sa teda primárne mali snažiť zabrániť ďalšiemu prepadaniu nižšej strednej vrstvy do chudoby, pretože od „pracujúcej chudoby“ je to už len krok k nepracujúcemu človeku na ulici.
V súčasnosti máme v takejto situácii dokonca rodiny s malými deťmi. Prevládajú pritom nepravdivé stereotypy, že si za to títo ľudia „môžu sami“, lenže doba, keď na ulici končili „iba“ ľudia závislí od alkoholu či drog, je dávno preč. Dnes stačí prísť o zamestnanie alebo ochorieť a následne stratiť hypotekárne založené bývanie.
Priamu pomoc poskytujú najmä mestá, obce a mimovládne organizácie, takže ak to už vláda nedokáže riešiť, aspoň by sa nemusela snažiť neziskovým organizáciám ubližovať. Robia totiž prácu, ktorú štátny aparát robiť nezvláda.
Stúpajú aj prípady femicídy, keď o život príde žena rukami muža. Ako sa posilnili práva žien v spoločnosti?
Na legislatívnej úrovni sme na tom relatívne dobre. V prípade domáceho, resp. rodovo podmieného násilia musí opustiť spoločné bývanie páchateľ, nie obeť. Samozrejme, to je teória, prax je často taká, že práve ženy, obvykle aj deťmi, utekajú a potrebujú pomoc. V tejto súvislosti si tiež treba uvedomiť, že bezpečné domovy na Slovensku prevádzkujú mimovládne organizácie, nie štát.
Štát im dokonca viac ako pomoc hádže polená pod nohy. Znovu si treba ale uvedomiť, že aj v prípade partnerského násilia ide o prejav, dôsledok niečoho nezdravého. Týmto nezdravým elementom je rodová nerovnosť postavená na hlboko zakorenených negatívnych tradíciách a zároveň v súčasnosti podporovaná prejavmi toxickej maskulinity šírenej najmä prostredníctvom sociálnych sietí.
Ak chceme teda odstrániť tieto dôsledky, je dôležitá prevencia vzniku rodovo podmieneného násilia. Poskytovanie pomoci obetiam je nevyhnutné, ale prichádza, keď je už neskoro. V tomto zmysle som veľmi rád, že dlhodobo spolupracujeme so zahraničnými organizáciami, najmä z Nórska a realizujeme prevenciu medzi tínedžermi, a to vrátane digitálneho násilia, ktoré je v tejto vekovej skupine mnohonásobne rozšírenejšie ako kontaktné násilie. Dúfam, že budeme môcť pokračovať aj v roku 2026.
Častou témou sú aj interrupcie. Myslíte si, že sa v parlamente čoskoro opäť objaví zákon na ich obmedzenie?
Je to vysoko pravdepodobné. Koalícia ako aj časť opozície nemajú chuť alebo schopnosti riešiť reálne problémy, a tak sa snažia odvádzať pozornosť vyvolávaním tzv. „kultúrnych vojen“. Z ľudskoprávneho hľadiska je táto otázka úplne jasná. Každá osoba má právo rozhodovať o svojom tele, umelé prerušenie tehotenstva je súčasť adekvátnej zdravotnej starostlivosti, ktorá patrí medzi ľudské práva.
Štát a spoločnosť má vytvárať podmienky, aby sa čo najmenej gravidných žien cítilo tak, že nemajú inú možnosť, ako podstúpiť interrupciu, ale nikto nemá právo takéto rozhodnutie spraviť zа ne. Na Slovensku, žiaľ, veľa zdravotníckych zariadení odopiera vykonávanie týchto zákrokov, obvykle z direktívneho rozhodnutia vedenia, ktoré je obvykle nábožensky motivované a skryté pod tzv. výhradou vo svedomí.
Vatikánske zmluvy sú v tomto prípade, a nielen podľa môjho názoru, protiústavné, a preto aj neplatné. Veľa žien v krízových situáciách preto musí ďaleko cestovať, čo si myslím, že je porušením práva na adekvátnu zdravotnú starostlivosť.
Ako hodnotíte kroky vlády v spojení s ľudskými právami? Rezignovali na tieto témy alebo nájdete aj nejaké pozitívne príklady?
Pozitíva hľadám len ťažко. Možno jedine to, že sú horšie organizovaní a menej efektívni ako orbánovci v Maďarsku alebo predošlá vláda PiS v Poľsku, a preto sa im doteraz nepodarilo toho pokaziť tak veľa, ale nechcem to zakríknuť. Nenazval by som to rezignáciou, ale inštrumentalizáciou. Ľudské práva používajú alebo zneužívajú, keď sa im to hodí, napr. v súvislosti so stíhaním osôb napojených na Smer a Hlas počas predošlej vlády, ale inokedy sa tvária, že neexistujú.
Najkomickejšia je v tomto zmysle, myslím, ministerka kultúry Šimkovičová, ktorá dlhé roky rozprávala o slobode prejavu, o jeho dôležitosti a ako sa na Slovensku potláčajú kritické názory na rôznych dezinformačných weboch, a teraz pomocou predbežného opatrenia zakázala exriaditeľovi SND Drličkovi o nej verejne hovoriť.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú pocit, že ľudské práva sú abstraktné alebo ich vôbec neovplyvňujú v každodennom živote?
Bez ľudských práv sme nič: platiči daní, poddaní pre vládu a „ľudské zdroje“ pre korporácie. Pričom v tom druhom prípade to už nemusí trvať dlho, lebo ľudské zdroje asi nahradí umelá inteligencia a ňou riadené roboty.
Ak nebudeme bojovať za udržanie tých práv, ktoré máme a za ich rozšírenie na súčasnú realitu (napr. v súvislosti s tou AI), tak skončíme v nejakej forme otrokárstva a na tom nie je abstraktné nič. Adekvátna zdravotná starostlivosť, kvalitné školstvo, férové podmienky v zamestnaní, zdravé životné prostredie, ale aj dostupné bývanie, to všetko sú ľudské práva.
Aj v roku 2025 nám Deň ľudských práv pripomína, že hodnoty, o ktorých sa často hovorí len abstraktne či teoreticky, majú v skutočnosti veľmi konkrétny dosah na život každého človeka. Rozhovor s Petrom Weisenbacherom ukazuje, že Slovensko stojí pred dôležitými výzvami a že ochrana dôstojnosti, rovnosti a spravodlivosti si vyžaduje nielen politické rozhodnutia, ale aj spoločenský tlak, odvahu pomenovať problémy a ochotu nezatvárať oči pred tým, čo je možno na prvý pohľad nepríjemné.
Ľudské práva sa nezačínajú ani nekončia v zákonoch. Žijú v tom, ako sa k sebe správame, ako sa zastaneme tých, ktorí nemajú silu a hlas, a ako dokážeme vytvárať podmienky pre bezpečný a dôstojný život všetkých ľudí.
Dnešný deň je vhodnou príležitosťou pripomenúť si, že tieto hodnoty nie sú samozrejmosťou. Sú záväzkom, ktorý musíme niesť ďalej a ktorý tvorí základ spoločnosti, v akej chceme žiť.
Nahlásiť chybu v článku