Riaditeľ Lúčnice Pilař: Inšpirujú nás tradície, regionálna pestrosť Slovenska je výnimočná. Na umenie však neexistujú normy

Aj po 77 rokoch dokáže prilákať nielen staršiu generáciu, ale i rodiny s deťmi a mladých ľudí. Svoje meno si vybudovala aj v zahraničí, kde návštevníci divadla s nadšením a so zatajeným dychom sledujú prevedenie slovenských tradícií v podobe tanca, hudby a spevu. Lúčnica žije svojím vlastným životom, je nikdy nespiacim organizmom, ktorý kultúrne dedičstvo premieňa na umelecké dielo.

„Na Lúčnicu chodia aj rodiny s deťmi, deti tancujú v súboroch, samozrejme, aj starší ľudia a zaujímajú sa o nás aj tí mladí. Ich vzťah ku koreňom je silný a sú zvedaví na to, čo robíme,“ hovorí generálny riaditeľ súboru Pavol Pilař.

Na čele Lúčnice stojí tretí rok a jednou z jeho vízií bolo získať budovu a zrekonštruovať ju. Súbor totiž 75 rokov nemal vlastné priestory a presúval sa naprieč Bratislavou po nájmoch. Dnes už má svoje stále miesto, po celý deň prístupnú tanečnú sálu, krojovú dielňu aj miestnosť pre orchester a spevácky zbor. Ďalším krokom bude prinášať priamo zo svojho sídla zážitky ľuďom.

Okrem toho sa aktuálne chystá veľké predstavenie, ktoré je už každoročnou tradíciou. Kým minulý rok to bola „Lúčnica pri fontáne“ v rámci Bratislavského leta, predstavenie, ktoré videlo 10-tisíc divákov, tentoraz sa presunie do Banskej Bystrice. Tam „Lúčnica v srdci Slovenska“ uvedie projekt venovaný hudobnému skladateľovi Svetozárovi Stračinovi.

„Umenie sa vždy nejakým spôsobom vyvíjalo. Musíme byť preto tolerantní. Mať otvorené oči, venovať sa mladým a nechať ľudí, nech si vyberú, čo sa im páči a čo sa im nepáči. Nemyslím si, že existujú normy alebo limity na to, aby sme povedali, čo je umenie alebo čo nie je umenie,“ hovorí Pilař v rozhovore.

Lúčnica má za sebou takmer 80-ročnú históriu. Za jej vznikom v podstate stojí žena, choreografka Oľga Chodáková Baková. Akú úlohu zohrávajú ženy v súbore dnes?

Lúčnica má 77 rokov a jej počiatky pochádzajú zo spolku Živena. Zakladateľka Oľga Chodáková Baková v tom čase pripravovala krojovaný ples Živeny, na ktorom sa stretli bratislavskí vysokoškoláci, ktorí sem prišli z rôznych kútov a zistili, že by sa takto chceli stretávať aj naďalej.

Pozícia žien v Lúčnici je aj dnes rovnako dôležitá. Folklórny súbor je vždy zmiešaný kolektív, sú tu muži aj ženy, dievčatá aj chlapci. A to prináša veľa radosti do života. Postavenie, úloha žien alebo dievčat je nenahraditeľná. Čisto chlapčenským súborom asi nebudeme, ale rovnako nebudeme ani čisto dievčenským súborom. To by nedávalo zmysel. Fungovať v zmiešanom kolektíve je vždy veľkou výhodou, vzniklo tu nespočetné množstvo párov, máme za sebou za tie roky viac ako stovku svadieb. Mali by sme to už aj spočítať.

No a, samozrejme, ženy sú pre nás ozdobou a krásou a spolu s mužmi a chlapcami robia Lúčnicu tým, čím je, zostáva vďaka nim mladá.

Ako sa Lúčnica vyvíjala v poslednej dekáde? Zasiahli ju nejaké spoločenské zmeny a udalosti?

V poslednej dekáde bolo tých zmien veľmi veľa. Jedna bola podmienená covidom, zmenilo sa aj správanie divákov.

Ďalším, asi najväčším medzníkom a veľmi ťažkou situáciou bolo, že nás opustil profesor Štefan Nosáľ, dlhoročný choreograf a umelecký riaditeľ Lúčnice. Takže sa súbor musel vyrovnať so stratou veľkej a silnej osobnosti, ktorá s ním bola viac ako 70 rokov spätá.

Neskôr došlo k výmene generálneho riaditeľa. Marián Turner odišiel robiť riaditeľa do Slovenskej filharmónie. Na jeho miesto som nastúpil ja.

Zároveň sa nám podarilo získať vlastné priestory. Lúčnica 75 rokov fungovala v podnájmoch, v rôznych častiach Bratislavy. Takže sme zrekonštruovali budovu, čím sa priestor na tvorbu výrazne zlepšil.

Bolo to búrlivých desať rokov.

S akými výzvami sa musíte dnes ako riaditeľ vyrovnávať? Je problémom financovanie, generačná výmena, prípadne upadajúci záujem obecenstva, či niečo úplne iné?