V poslednom čase čoraz viac rastie povedomie o tom, ako vzniká oblečenie, ktoré je do našich končín dovážané z krajín ďalekej Ázie. Nie je núdza o články, ktoré informujú o neľahkých podmienkach, v ktorých musia pracovníci šiť pre nás šaty, ktoré si oblečieme možno 3-krát v živote.
Nie všetko oblečenie má však na sebe škvrnu ťažkého života. Nápis „Made in Asia“ sa nemusí rovnať zotročovaniu pracovníkov. Existujú aj fabriky, ktoré sú voči svojim zamestnancom zodpovedné a práca je poctivo zaplatená. Navštívil som miesto, kde Nepálčania ručne vyrábajú kašmírové svetre, šály a doplnky neďaleko hlavného mesta Nepálu, Kathmandú.
Nenápadné budovy v kopcoch ani len nenaznačujú, že vchádzam do jedného z najväčších textilno-exportných podnikov v krajine. S úsmevom na tvári nás víta Nitesh, ktorý je riadiacim pracovníkom továrne. A v jeho tesnom závese nás vítajú aj miestne deti. „Pracuje tu veľa manželských dvojíc, a keďže počet detí začal rásť, zriadili sme v továrni i menšiu škôlku. Navyše deti, ktoré sa narodia párom pracujúcim v továrni, majú vyššie vzdelanie (a všetko s ním súvisiace) hradené zamestnávateľom – továrňou,” vysvetľuje Nitesh.
Sprevádzajúc továrňou Nitesh vysvetľuje ako to u nich chodí: „Pracovný deň začína o 9:00 a končí po 16:00. Pracuje sa 6 dní v týždni, pracovný týždeň pritom začína nedeľou. Kompenzuje to ale množstvo náboženských sviatkov a osláv, počas ktorých je celá továreň zatvorená. Aktuálne zamestnávame okolo 200 ľudí, prevažne z miestnych dedín. Našou snahou je pomôcť miestnej ekonomike. Oblečenie z kašmíru a iných typov vlny sa tu produkuje tradičným spôsobom už od dávnych časov. Nepálci majú tkanie a pletenie v krvi.”
Sme prekvapení pohodovou atmosférou, ktorá tu vládne. Medzi zamestnancami prevažujú ženy, ktoré sú vo svojom remesle o niečo šikovnejšie a usilovnejšie. Pôsobia placho a pokorne. Čudujú sa, čo tu robia cudzinci. Niektorí z nich vidia belochov prvýkrát. Mnohí si s nami robia selfiečka.
Opatrne vyberám fotoaparát, zamestnankyne sú hanblivé (no zjavne nie viac ako ja) a po krátkej konverzácii súhlasia s fotkou a dokonca i zapózujú do objektívu. Atmosféra silno pripomína dielne na strednej škole, zamestnanci sa počas práce rozprávajú, usmievajú sa, niektorí majú v ušiach slúchadlá s hudbou, pôsobia spokojne.
Podľa Nitesha priemerná mzda v bežnom nepálskom zamestnaní nezvykne byť vyššia ako 10-tisíc rupií mesačne (asi 80 eur): “V našej továrni je mzda úkolová, najšikovnejší pracovníci si zarobia niekoľkonásobne viac.”
Postupne prechádzame celou výrobou: tkanie, farbenie, šitie, pranie, potlač, balenie. Prekvapení sme aj veľmi prísnou záverečnou kontrolou kvality. Občas sa cítime ako v 15. storočí, keď vidíme ručné, hlučné, staré tkacie stroje. “Toto je klasický proces tkania, nevyhnutný pre niektoré typy kašmíru,” vysvetľuje Nitesh. „Proces výroby zlepšujeme už viac ako 25 rokov. Je to podnik budhisticko-tibetsko-nepálskej rodiny.“ Niektoré procesy výroby sú tu veľmi tradičné, niektoré naopak veľmi moderné. Vchádzame do haly s modernými tkacími strojmi. Hneď vedľa nás fascinuje digitálny ploter na potlač ľubovoľného vzoru na látky. Čo miestnosť, to iné storočie. Všade nás sprevádza klasická náboženská výzdoba.
Nepálci sú veľmi príjemní a priateľskí ľudia, vďaka čomu sme boli pozvaní i na miestnu svadbu a ďalšie oslavy. 90% svadieb v Nepále je dohodnutých rodičmi. Náš kamarát Nitesh sa rodičom vzoprel a nevestu si našiel sám. Napäté vzťahy sa podarilo urovnať a rodičia nakoniec so svadbou súhlasili. Po súhlase astrológa s termínom už manželskému zväzku nestálo nič v ceste.
Nahlásiť chybu v článku