Jedna z najväčších jadrových katastrof v Európe: Často býva porovnávaná s Černobyľom, rádioaktívne palivo horelo 3 dni

Jadrové elektrárne sa síce vo všeobecnosti považujú za ekologické a produkujú nulové emisie, no spája sa s nimi aj temná história. V prípade nesprávneho zaobchádzania totiž môžu spôsobiť extrémne škody a straty na životoch. Takýchto prípadov nájdeme v histórii viacero a hoci pravdepodobne najznámejším je jadrová katastrofa v Černobyli, čiernymi písmenami sa do histórie zapísalo aj zariadenie Sellafield.

Sellafield, predtým známy ako Windscale, je veľký areál v severozápadnej časti Anglicka, ktorý v minulosti tvorili továrne na prepracovanie paliva, jadrová elektráreň a reaktory s vojenským zameraním. Sellafield zohral kľúčovú úlohu v britskom jadrovom programe. Nachádza sa v grófstve Cumbria a bol postavený v 40. rokoch 20. storočia ako zariadenie určené na výrobu plutónia pre britskú jadrovú bombu. Projekt bol realizovaný v čase, keď sa vo svete rozbiehal nukleárny výskum a technológie, avšak s minimálnym dôrazom na bezpečnosť.

Nehoda krátko po spustení

Vláda na výrobu bomby mimoriadne tlačila a chcela ju mať pripravenú čo najskôr. Vedenie bolo nútené vyrábať plutónium rýchlejšie, než bola kapacita reaktorov. Tie navyše fungovali na pomerne málo využívanom chladení vzduchom, zatiaľ čo podobné zariadenia väčšinou používajú vodné chladenie, píše Keele University.

V roku 1956 bola v elektrárni Calder Hall spustená výroba elektriny a išlo o prvú komerčnú jadrovú elektráreň na svete. Netrvalo však dlho, kým v areáli nastala katastrofa. V časti Sellafieldu určenej na výrobu plutónia nastala 8. októbra 1957  nečakaná havária. V jednom z dvoch reaktorov bola vinou nepozornosti obsluhy a zlyhania niekoľkých termočlánkov prekročená žíhacia teplota grafitového moderátora, čo spôsobilo požiar.

V osudný deň boli pokazené merače teploty, čo spolu s chybným úsudkom pracovníkov spôsobilo prehriatie, v dôsledku čoho začalo horieť rádioaktívne palivo. Dva najväčšie úniky radiácie nastali 10. a 11. októbra, keď sa rozhodlo pre hasenie vodou. Zvýšené hladiny rádioaktivity zaznamenali úrady v Belgicku, Nemecku, ale napríklad aj v Nórsku, uviedol britský Telegraph.

Požiar trval približne tri dni, počas ktorých sa do ovzdušia uvoľnilo značné množstvo rádioaktívneho materiálu. Obyvateľstvo bolo aj napriek tomu slabo informované a jediné opatrenie, ktoré vláda prijala, bol zákaz konzumácie mlieka na dotknutom území. Podľa Guardianu boli milióny litrov rádioaktívneho mlieka vyliate do kanalizácií.

Vláda v roku 1989 priznala, že havária pravdepodobne spôsobila úmrtie asi stovky ľudí, no išlo len o odhad. Ďalšia štúdia, vykonaná neskôr, ale podľa The Irish Times zistila, že požiar a následná radiácia spôsobili celkovo približne 240 prípadov rakoviny.

Napriek tomu, že nehoda nebola v tom čase široko medializovaná, dnes sa považuje za jednu z najvážnejších jadrových katastrof v histórii. Mnohí porovnávajú nehodu vo Windscale k iným jadrovým katastrofám, ako napríklad k černobyľskej, hoci mali odlišné technické príčiny a rozsah kontaminácie bol v prípade Sellafieldu výrazne nižší.