Polial sa benzínom a urobil zo seba živú pochodeň: Palach žil v bolestiach ešte 3 dni, v nemocnici sa zaujímal o svoj čin

Palach svoj protest naplánoval údajne za pár hodín. 16. januára 1969 dorazil okolo ôsmej hodiny ráno na vysokoškolský internát. Tu napísal niekoľko listov a vydal sa do centra mesta. Vo svojich listoch formuloval aj svoje požiadavky.

Svojím činom sa pokúšal presadiť najmä zrušenie cenzúry a slobodu ľudu. Ak tieto požiadavky nebudú splnené do 21. januára 1969, mala sa zapáliť ďalšia „ľudská pochodeň“. 16. januára 1969 okolo 13:30 sa Jan Palach polial benzínom a zapálil v hornej časti Václavského námestia, kde bolo v tom čase množstvo ľudí.

Smrť a pohreb

Palacha previezli krátko po jeho zapálení do nemocnice. Podľa lekárskych správ mal popáleniny na 85 % svojho tela. Napriek obrovskej bolesti sa Palach neprestajne zaujímal o následky svojho činu. Do posledného momentu ho zaujímalo to, či malo jeho radikálne konanie zmysel.

O tri dni, 19. januára 1969, na následky rozsiahlych popálenín Palach umiera. O niekoľko dní, 25. januára sa konal Palachov pohreb. Pohreb sa stal súčasne aj veľkým protestom. Do ulíc Prahy vyšlo niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí pochodovali z Václavského námestia na dnešné Námestie Jana Palacha.

Nasledovníci

Jan Palach nebol prvým, ktorý sa rozhodol pre radikálny protest proti socialistickej okupácii. Už v septembri 1968 sa v Poľsku pred státisícami ľudí upálil Ryszard Siwiec a neskôr v novembri v Kyjeve aj Vasyľ Makuch. Oba tieto činy však boli potlačované a medzi verejnosť sa nedostali v takom rozsahu, ako čin Jana Palacha.

Skupina „ľudských pochodní“, o ktorých sa Palach vyjadril vo svojich listoch, však nakoniec vôbec neexistovala. Napriek tomu sa jeho činom „inšpirovali“ aj mnohí ďalší bojovníci za slobodu našich národov. Do konca januára 1969 sa upáliť pokúsilo ďalších 10 ľudí, do konca apríla to bolo už 27 ľudí.

„Umřel, protože chtěl vykřiknout co nejhlasitěji. Chtěl, abychom si uvědomili, co se to s námi děje, abychom viděli, co to vskutku děláme, a uslyšeli, co to vskutku říkáme v tom čase ústupků, o kterých se říkalo, že jsou nezbytné, kompromisů, které byly vydávány za rozumné, a taktizování, o kterém se leckomu chtělo věřit, že je chytré. Vytrácelo se tehdy vědomí, že i pod největším tlakem musí při tom všem cosi zůstat, cosi základního, s čím na trh už nelze a bez čeho lidský život ztrácí svou nezadatelnou důstojnost.“

(Z dokumentu Charty 77, k 20. výročiu upálenia Jana Palacha).

Článok bol pôvodne publikovaný pri 50. výročí upálenia Jana Palacha.

TASR, upn.gov.sk