Čím viac cestujem po svete, zisťujem, že nám v niektorých prípadoch utiekol pomyselný vlak — a to doslovne. Mňa niekedy zaráža, že o Uzbekistane, Iráne či Maroku si robíme posmešky a pritom tu vybudovali rýchlodráhy, čisté železničné stanice a majú ústretovejší prístup k zákazníkovi.

Maroko

Viete si predstaviť, že v tejto púštnej africkej krajine sa premávajú rýchlovlaky rýchlosťou až 320 kilometrov za hodinu? Ako je to vôbec možné, že krajina, ktorá je hlboko za Slovenskom v rámci HDP, vie postaviť niečo tak rýchle?

Zaujímavým paradoxom pri obhajovaní našich železníc je, že zakaždým sa opakuje diskusiách toto: S chudobnými, rozvojovými krajinami, čo majú lepšiu infraštruktúru sa nemôžeme porovnávať, lebo sú nedemokratické a neinvestujú do školstva a zdravotníctva, do ktorého neinvestujeme ani my, ani nemáme infraštruktúru, ale sme aspoň demokratický. S bohatými, rozvinutými a demokratickými krajinami s infraštruktúrou sa nemôžeme porovnávať, lebo nie sme až tak bohatý, ani rozvinutý a neinvestujem ani toľko do školstva a zdravotníctva. Ale ani nechceme byť tak demokratický podľa výsledkov volieb. Čiže sme vo vlastnej kategórii, v ktorej tiež nedopadáme dobre. Ani v tom školstve, ani v zdravotníctve, ani v infraštruktúre a ani v demokracii. Ale tak sa nám to páči.

Proste presvedčte sa na vlastné oči ako to tu vyzerá.

Uzbekistan

Prvýkrát v roku 2006, tak moja prvá cesta vlakom bola skôr utrpením. Staré ruské mašiny sa vliekli v púštnej krajine neuveriteľne pomaly a o komforte sa príliš nedalo hovoriť. Klíma nefungovala a toalety vyzerali, ako keby ich naposledy umývali za čias Brežneva. Minulý rok som sa sem opäť dostal a nestačil som sa čudovať, čo táto krajina dokázala vybudovať. Uzbekistan investoval nemalé finančné prostriedky do rýchlostných tratí a za ten čas postavili trať, kde premáva jeden z najrýchlejších vlakov v Strednej Ázii. Na hlavnej trase Taškent – Samarkand – Buchara pravidelne premáva rýchlovlak španielskej výroby Talgo a dosahuje rýchlosť 250 kilometrov za hodinu. Nestačím sa nielen čudovať nad krásnou železničnou stanicou, ale aj perfektnými službami na palube vlaku.

Irán

Hlavne, že my sa rozčuľujeme, že nás vzdelaný západ nevie zaradiť do Európy, ale že my niekedy nevieme ani kde je Irán a mýlime si ho s Irakom, kde je vojna, nám nevadí. Koľkokrát som sa čudoval, keď som ukazoval fotografie ako vyzerajú Iránske železnice. Toto je v tej moslimskej krajine? Toto tam majú? A ide to načas? A keby ste videli ich diaľnice, ktoré sa museli budovať v ťažkých dostupných terénoch, koľko tunelov prebili… Tu už neobstojí argument, ktorý sa neustále objavuje, že my máme jedny z najťažších geologických podmienok na stavbu ciest a železníc. A to nejdem hovoriť, kde je HDP Iránu a to naše.

Veľmi rýchlo by vám padla sánka z miestnych vlakov. Kupujem si cez internet vlakový lôžkový lístok do prvej triedy na trase Teherán – Tabriz a za vzdialenosť takmer 600 kilometrov platím necelých 8 €! Som príjemne prekvapený ako je tu vo vlaku čisto. Dostávam čistú posteľnú bielizeň, vodu, jedlo a možnosť si vybrať z mnohých filmov. Výpravca nielen upozorní na svoje meno, ale aj upozorní, že každé moje želanie mi môže splniť hocikedy. Počas cesty si kladiem otázku, ako toto dokázal ,,ten zaostalý“ Irán. Už radšej nebudem spomínať, že sme prišli do Tabrizu na minútu presne.

Kazachstan

Na jednej strane sa hneváme, že si nás západ pamätá cez filmy ako Eurotrip či Hostel a nadávame na nevzdelanosť západniarov. Ale že my robíme to isté voči Kazachstanu, lebo sme videli film Borat. Každý si myslí, že ako je vtipný, keď si spojí tento film s krajinou, ktorá je v Strednej Ázii. Kazachstan sa topil v 90. rokoch vo veľkých finančných problémoch a bol na tom niekoľkokrát horšie, ako my na Slovensku. Avšak pred pár rokmi investovali finančné prostriedky do modernizácie vlakov, ktoré sa tu premávajú 250 kilometrov za hodinu.

To ste vo filme Borat nevideli, že? Nielen rýchlosť, ale aj presnosť je pre kazašské vlaky príznačná. Už ste niekedy išli v spacom vlaku pri takej rýchlosti? Takmer 1200 kilometrovú vzdialenosť prekonáte za pár hodín a lístok stojí 30 Eur. Už aj Kazachstan zistil, že ľudia si za kvalitu priplatia a hlavne nie je problém s návratnosťou financií.

Vietnam

Železnice vo Vietname začali budovať počas francúzskej nadvlády už v roku 1880. 278 staníc spája 2600 kilometrov koľajníc. Celkovo bolo vybudovaných 1790 mostov a 39 tunelov. Železnice sú napojené na čínsku sieť a takto sa viete prepraviť aj do hlavného mesta ríše stredu. Mimochodom, ak je človek veľmi dobrodružný, vlakom sa dostane aj z Bratislavy do Saigonu. Len treba mať veľa času.

Napriek tomu, že dnes vo Vietname lietajú letecké spoločnosti, ktoré ťa dopravia za smiešne sumy do vzdialeného Hanoja, ja si vyberám vlak a pôjdem cez 1700 kilometrov 2 dni. Chcem vidieť vietnamskú krajinu spoza okna a vidieť nekonečné ryžové polia. A ako to vo vlaku vyzerá? Pozri si video a vytvor si názor o „akože“ zaostalom Vietname. A koľko to vlastné stojí? Cena na tomto úseku sa pohybuje od 39 do 59 Eur v závislosti od rezervačnej triedy.

Je zas jasné, že naše IC sú kvalitné. To bezpochyby, ale naše rýchliky sú ďaleko za tými ,,rozvojovými“ krajinami, ktoré v našich hlavách máme za niečo zaostalé. Keď niečo dokáže vybudovať Irán, Uzbekistan či Maroko, dokáže to aj Slovensko, ktoré je v HDP ďaleko pred týmito krajinami.

Martin Navrátil, Peter Hliničan