foto: Aleš Tvrdý

Všetko má svoje výhody a takisto nevýhody.

Aj zlá skúsenosť, môže byť dobrá lekcia. Záleží, od uhla pohľadu, na daný moment. Na svojich cestách, naprieč planétou, rád spoznávam domáce zvyky. Preto si pravidelne kupujem lístky do III. triedy alebo do lokálnych spojov, namiesto luxusných špeciálov. Mám tak možnosť spoznať miestny život a vidieť nejedenkrát zaujímavé situácie, ktoré sa neprihodia len tak kedykoľvek.

Každá minca má však dve strany. Aj toto spoznávanie domácej kultúry. Niekedy je toho proste moc a ani ten najväčší flegmatik možno nezostane pokojný. S odstupom času to však môže byť zaujímavá skúsenosť. Ak nič iné, tak sa pri rozprávaní toho zážitku, pobaví aspoň jeho publikum.

Svoj prvý kurz trpezlivosti som absolvoval v dodávke, z kambodžských hraníc do Bangkoku. Milá teta vedľa mňa 5 hodín neustálym cmukaním niečo vyťahovala zo zubov. Najskôr som chcel udusiť ju, potom seba. Prežili sme obaja a ja odvtedy všade nosím slúchadlá.

Pred pár týždňami som nasadol na vlak, kde som mal stráviť takmer 20 hodín. Vtedy som ešte ani len netušil, že to bude môj kurz trpezlivosti č.2. Nie je to tak dávno, keď som absolvoval podobnú cestu, vlakom naprieč Vietnamom a potom Transsibírsku magistrálu. Vždy, vo vozni tretej triedy. Opäť som chcel sledovať život domácich obyvateľov a nie turistov.

Lôžkový vozeň 3. triedy
Lôžkový vozeň 3. triedy, foto: Aleš Tvrdý

Takže keď som plánoval presun zo Šanghaja, do takmer 1600 km vzdialeného mesta Guilin, opäť padla voľba na lôžkový vozeň vo vlaku. To som však ešte nevedel, ako veľmi to bude v Číne na prd.

Vedel som, že obyvatelia tejto krajiny sú také malé prasatá. Realita však bola ešte o kúsok ďalej. Ak máš pocit, že sa sťažujem, tak asi zle formulujem vety. Nechcem sa sťažovať, ale len opísať, aká bola moja ďalšia skúsenosť a cesta vlakom s domácimi na palube. Ak sa na niečo podobné chystáš aj ty, tak ti to možno pomôže lepšie sa pripraviť.

Je pravda, že veľké mestá majú veľmi pekné, moderné a čisté stanice. Dokonca niekoľko. V závislosti od toho, kam sa cestuje, tak na tú stanicu sa treba vybrať. Skôr, ako sa však dostaneš do vozňa, mal by si vedieť, že je celkom jedno, či ide o metro, vlak, autobus, letisko… Číňania sa všade hrnú, tlačia, predbiehajú a kričia, ako by to boli ich posledné minúty na tomto svete. Ak ragbisti z Nového Zélandu niekde trénujú rozrážanie súperovej obrany, alebo ak kanadskí hokejisti trénujú „bodičeky“, tak určite v čínskom metre. Tam som párkrát dostal takú ranu aj ja, že sa mi až zotmelo pred očami. Takéto údery sa tam rozdávajú, ako čokoládové vajíčka na Veľkú noc.

Hlavná stanica v Šanghaji
Hlavná stanica v Šanghaji, foto: Aleš Tvrdý

Keď už sa však dostaneš do vlaku, môžeš si vydýchnuť. Fyzické cvičenia máš za sebou, ide sa na psychiku. Chrchlanie, chriakanie či fľusanie počuť skoro tak často, ako to klasické tdmtdm-tdmtdm (kolesá vlaku na koľajach). Vo vozni všetci hulákajú a škriekajú ako sliepky, ktoré sa niekto neúspešne pokúša udusiť.

Sedím pri okne a pozerám na Čínu za ním. Všade sa budujú nové domy, bytovky. Vzduch je už čistejší ako v Šanghaji. Diaľnice sú štvorprúdové, vlak pohodlný a v diaľke presvišťal rýchlovlak. V mestách sú moderné a vysoké sklo-betónové budovy. Hmm, ak je toto rozvojová krajina, tak USA je jaskyňa z neolitu.

V krajine sa buduje takmer všetko
V krajine sa buduje takmer všetko, foto: Aleš Tvrdý

Prisadlo si ku mne mladé dievča s igelitovým vrecúškom. Usmiala sa na mňa a ponúkla ma jeho obsahom. Bol som najedený, a preto som jej poďakoval, že nechcem. Pomaličky začala vyťahovať svoje dobroty. Kuracie paprčky. Mľaskanie jej išlo parádne, tak som vytiahol slúchadlá. Opäť sa potvrdilo, že sa ich oplatí nosiť zo sebou. Nula jedna pre mňa.

Dlho mi tá radosť nevydržala. Hneď vedľa sa napchávali nejaké tety. Čo im nechutilo, vypľuli na podlahu. Samozrejme som to párkrát schytal aj ja. Keby som si to jedlo z mojich nôh odkladal, tak by som mal na konci cesty dezert. Remíza, jedna jedna.

Vozeň tretej triedy s mojimi spolucestujúcimi
Vozeň tretej triedy s mojimi spolucestujúcimi, foto: Aleš Tvrdý

Keď konečne prestali jesť, len darmo som v sebe živil nádej, že budem mať chvíľu pokoj. Po dobrom jedle si predsa treba zabafkať trošku nikotínu. Pohľad na tabuľku s piktogramom, kde bola prečiarknutá dymiaca cigareta, mi rozostril skutočný dym, ktorý stúpal zo zapálenej tabakovej pochúťky prísediaceho dedka. Dva jedna pre domácich.

Všetci neustále škriekali. Miestami sa mi hlave mixovala hudba zo slúchadiel, s tými neidentifikovateľnými zvukmi z okolia. Našťastie však večer zaľahli a išli spať. Moc dlho to nevydržalo. Ak mal niekto v noci vystupovať, tak samozrejme nevydržal ticho. Zasa škriekali. Tri jedna. Samozrejme to nestačilo. Babky vytiahli smartfóny a pozerali svoje vnúčence, ako tancujú na čínske techno. To bolo ale radosti. Štyri jedna pre domácu krajinu.

Cesta vlakom v 3. triede
Cesta vlakom v 3. triede, foto: Aleš Tvrdý

Myšlienkami som tlačil vlak do mojej zastávky. Mesto, kde som vystupoval, malo byť väčšie. Takže spolu so mnou z vozňa odchádzalo viac ľudí. To zas bolo škrekotu a tlačenica, ako na trhovisku v Marrakéši. Nedostať pár lakťov pod rebrá od tých, čo pobehovali cez uličku hore-dole, by bolo ako zázrak v Međugorji. Päť jedna.

Ulička široká pre jednu osobu a hádaj čo sa dialo? Jasné, že sa všetci tlačili a chceli predbiehať. Boli odo mňa asi o dve hlavy nižší a keď moja kontrolka trpezlivosti začala intenzívne blikať na červeno, tak som si predstavoval, ako každému, čo sa tlačí, plieskam po hlave. Kapituloval som a bezducho sa nechal vytlačiť davom von z vlaku. To bolo svetlo na konci môjho tunela.

Cestovanie nie je vždy len o pohodlí, ale najmä o skúsenostiach. Niektoré sú lepšie a iné ešte lepšie. Chce to len trošku času na ich spracovanie.

Všetky fotografie z cesty si môžete pozrieť v galérii

V príbehoch z ciest a článkoch z mojich ciest zistíš, že aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete.
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )