Evel a Filip odišli do Bangkoku: Prvý mesiac sme strávili hľadaním bývania. Bez finančnej rezervy to nie je možné

Evelin Jurković, ktorá rozbehla tetovacie štúdio a vybudovala úspešný biznis, sa rozhodla dať si od svojej práce pauzu a s manželom Filipom, ktorý učil dizajn na vysokej škole, sa presťahovali do Thajska. Ako hovoria: Ak sa človek rozhodne vo veku, keď je spoločensky očakávané mať uprataný život, začať odznova, tak sa na neho okolie začne pozerať, či sa nezbláznil. Ich životná filozofia je iná a namiesto vychodených chodníčkov sa rozhodli žiť svoje životy plnohodnotne podľa vlastného uváženia. 

Evel a Filip odišli do Bangkoku začiatkom februára a otvorene hovoria o tom, že odchod do Ázie znie rozprávkovo, no realita vyzerá inak. Na Slovensku mali dobrú prácu aj domov, ktorý si vybudovali, no niekedy to nestačí.

„Človek má právo zísť z cesty, pochybovať alebo chcieť niečo iné či viac. Je ľudské zlyhať alebo pomýliť sa, tak ako je ľudské túžiť po nových zážitkoch,“ vysvetlila Evel, ako pristupovali k svojmu rozhodnutiu zísť z cesty, ktorú poznajú, s úmyslom vyskúšať niečo nové.

„Mne osobne sa to zatiaľ javí ako jedno z najzmysluplnejších životných rozhodnutí, aké som kedy učinil. Dostal som nový pohľad na seba, na svoj život, na svoju prácu aj medziľudské vzťahy,“ dodal Filip.

Koho to bol prvotný nápad odísť do zahraničia? Podporovali ste sa v tejto myšlienke navzájom od začiatku?

E: Medzi mnou a mojím mužom je skoro 10-ročný vekový rozdiel. Od začiatku nášho vzťahu to bol práve on, kto riešil „poďme preč“. Spätne si však uvedomujem, že som potrebovala doslova dospieť, nadobudnúť potrebné sebavedomie a životné skúsenosti na to, aby som tú odvahu a silu na odchod v sebe dokázala nájsť.

Som veľmi sociálny človek a uvedomovala som si, že môj odchod nebude zadarmo, že vďaka nemu vynechám narodeninové oslavy mojich blízkych, že osobne nebudem pri ich úspechoch či pádoch. Tým, že sme malá krajina, to k nikomu nie je zvlášť ďaleko. Stačilo mi zbaliť si víkendovú tašku a po hodine cesty som bola na Liptove, kde sme si k 4-hodinovému rozhovoru nakrájali vianočku a v papučiach a pyžame sedeli pri kozube. Bytie tak dávalo zmysel, teda aspoň na chvíľu.

Zároveň som si však vždy nanovo uvedomovala, že na mieste, kde som sa nachádzala, chradnem, a že mi viac neumožňuje ľudsky či kariérne rásť. Vždy som bola zvedavá a skúmala limity svojej mysle, schopností a celkovo aj limity života.

F: Presviedčanie druhej strany o tom, na akom mieste by partneri mali žiť, nie je podľa mňa vo vzťahu zvlášť zmysluplná stratégia. K tomu, že by sme mali odísť a skúsiť žiť niekde inde, sme určite dospievali spoločne, no u každého sa to dialo inou rýchlosťou. V nejakom bode sme sa stretli. Samozrejme, ešte predtým som si 100-krát vypočul, že „tak si choď sám“.

Čo tomuto rozhodnutiu predchádzalo a ako dlho trvalo, než ste ho zrealizovali?

E: Predchádzalo tomu peklo. Zažívala som pocit vyhorenia z práce, pociťovala som výčitky, prečo nie som spokojná s tým, čo mám, prehodnocovali sme to, ako naložiť s nadobudnutým majetkom a rozbehnutými projektmi, absolvovali sme emocionálne náročné debaty s rodinou, medzi sebou ako partneri a po nociach aj sami so sebou. Balenie nášho domova do krabíc… V Banskej Bystrici sme mali (teda ešte stále máme) na mieru prerobený byt od architektov, vyberali sme tam všetko – od pohárov až po vianočné ozdoby. Nebol to ten druh domova, ktorý zbalíš do kufra auta a nemáš k nemu žiadnu emocionálnu väzbu.

F: To, že chceme skúsiť žiť v Ázii, sme si povedali na jeseň 2024, následne trvalo viac ako rok, kým sme naozaj odišli.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Evelin Jurković (@eweltattoo)

Evel, ty si odišla od fungujúceho biznisu – tetovaniu si sa venovala 12 rokov. Filip, ty si sa na Slovensku venoval rovnako kreatívnej práci – výučbe dizajnu na vysokej škole. Prečo to na spokojný život už nestačilo?