Krátko po 19.30 sa pokojná nedeľná cesta zmenila na desivý zážitok, na ktorý cestujúci len tak nezabudnú. Na trati medzi Pezinkom a Bratislavou sa zrazil diaľkový Express Tatran smerujúci z Košíc s regionálnym vlakom, ktorý prichádzal do hlavného mesta.
Náraz bol taký silný, že vo viacerých vozňoch vypadla elektrina, popadala batožina a cestujúci prežívali chvíle plné chaosu, strachu aj bezmocnosti. Na miesto okamžite vyrazili všetky záchranné zložky. Viacerí ľudia utrpeli zranenia, od otrasov mozgu po zlomeniny, a situácia si vyžiadala nasadenie desiatok hasičov, policajtov aj záchranárov. Vlaky zostali stáť v tme, kým sa cestujúci snažili zorientovať a zistiť, čo sa stalo.
Redakcia interezu sa skontaktovala s priamym účastníkom nehody – mladým študentom Adamom, ktorý sedel v treťom vagóne. Opísal, čo zažil v momente zrážky, počas evakuácie aj po príchode pomoci.
„Strašná rana, vypadla elektrina a skoro ma zasiahol hasiaci prístroj.“
„Nastúpil som do Expressu Tatran v Púchove a išiel som do Bratislavy na internát. Študentov tam bolo veľmi veľa, ale ja som mal miestenku v časti, kde bolo menej ľudí, aj tak však bol celý vagón plný,“ hovorí cestujúci. Tesne pred Bratislavou sa rozprával so spolužiačkou. Keď sa šiel posadiť, prišla obrovská rana.
Hodilo ho do sedačky, všade lietali veci a vzduchom preletel aj hasiaci prístroj, ktorý ho len tesne minul. V okamihu vypadla elektrina a celý vozeň sa ponoril do tmy. „Bol som chvíľu dezorientovaný a nevedel som, čo sa deje. Po pár sekundách som si uvedomil, že sme do niečoho narazili,“ spomína.
Podľa jeho slov sa okamžite ozval krik a plač. Ľudia hľadeli okolo seba, niektorí plakali, iní hľadali, kto je zranený. „Našťastie, v našom vagóne sa nikomu nič vážne nestalo. Po chvíli nahodili elektrinu a rušňovodič hlásil, že sme narazili do druhého vlaku.“
Evakuácia trvala len niekoľko minút
Napriek šoku sa väčšina cestujúcich snažila zachovať pokoj. „Nepanikárili sme, hovorili sme si, že musíme ostať pokojní,“ hovorí študent. Prvé zásahové jednotky dorazili do niekoľkých minút.
„Na mieste bolo veľa hasičov a záchranárov, odhadom desať až dvanásť záchraniek. Tých, čo boli vážnejšie zranení, ošetrovali hneď pri vlaku. Viacerí mali otras mozgu alebo zlomeniny. Postupne prichádzalo stále viac záchranárov, lebo prechádzajúc cez vagóny nachádzali čoraz viac zranených.“
Ľahšie zranených cestujúcich po evakuácii presunuli na ihrisko neďaleko trate. Tam čakali približne hodinu až hodinu a pol. „Počas toho tam prišli ďalší zdravotníci, pýtali sa každého, či je v poriadku. Hasiči aj záchranári pracovali neuveriteľne rýchlo a profesionálne,“ spomína Adam.
„Ľudia boli veľmi zlatí.“
Aj v chaose cestujúci ukázali obrovskú spolupatričnosť. „Keď sme narazili, jedna staršia pani spadla. Okamžite sa k nej zbehli ľudia a pomáhali jej. Kto mal vodu, ten ju podával, kto mohol, ten išiel po záchranárov. Ľudia boli obetaví, to si veľmi cením,“ opisuje. Podľa neho si cestujúci pomáhali aj počas čakania po evakuácii.
Niektorým prišlo zle, iní sa triasli od šoku, no nikto neostal bez pomoci. Voda, prikrývky, podpora a slová upokojenia kolovali medzi ľuďmi spontánne, bez akéhokoľvek váhania. „Na tom ihrisku bolo veľa ľudí, ktorí sa necítili dobre. Kto mal vodu, podával ju ostatným, kto mohol, išiel po záchranárov. Všetci sa snažili pomáhať, ako vedeli. Ľudia boli veľmi nezištní, to bolo krásne vidieť,“ hovorí.
Po evakuácii sa čakalo, kým záchranné zložky spočítajú všetkých cestujúcich. „Po asi dvoch hodinách nás začali púšťať, policajti každému skenovali občiansky preukaz z oboch strán a potom sme nastúpili do hasičských autobusov,“ dodáva.
„Som rád, že som zdravý. Viac netreba riešiť.“
Adam priznáva, že po nehode necítil potrebu žiadať odškodnenie. „Nie, ja som zdravý, a to je pre mňa najdôležitejšie. Žijeme na Slovensku, netreba asi viac hovoriť. Som rád, že som v poriadku, a tým to pre mňa končí.“ Vlakom však cestuje aj naďalej, hoci vie, že slovenské železnice majú svoje problémy. „Jazdím každý piatok tam a každú nedeľu späť.
Vlaky u nás často meškajú a bývajú extrémne preplnené. Ak si človek nekúpi miestenku aspoň týždeň vopred, má malú šancu, že si sadne. Hlavne v piatky, keď cestujú vysokoškoláci, je to úplné šialenstvo. V jednom vlaku je aj cez tisíc ľudí,“ opisuje.
Podľa Adama mal Express Tatran v čase nehody plno, no nie až tak ako zvyčajne. Uvedomuje si, že práve to mohlo zachrániť životy. „Vlaky bývajú často oveľa plnšie a ak by tam vtedy bolo viac ľudí, mohlo to skončiť oveľa horšie,“ uzatvára s úľavou, že v tragický večer odišiel bez zranenia.
Nahlásiť chybu v článku