Ľubka a Ondrej si postavili dom zo slamy a z hliny. Stál nás 40-tisíc, je uprostred lesa. Keď sme sem prišli, nebolo tu nič

Pred našou ďalšou návštevou sme však netušili, že objavíme rodový statok s manželskou dvojicou, ktorá môže inšpirovať mnoho ďalších Slovákov. Po dobrej skúsenosti sme sa na statok Materinka vrátili — tentoraz nie kvôli unikátnej zemľanke, ale s mnohými otázkami o ich „takmer“ sebestačnom živote. Táto rodina totiž na lúke vybudovala obydlie a prostredie, o ktorom je ťažké uveriť, že je vôbec skutočné. 

Statok Materinka sa rozlieha v lokalite Španie pole na južnom Slovensku. Pozemok, ktorý manželom patrí, pokrýva aj s časťou lesa zhruba 6 hektárov. Nájdete na ňom domček, zemľanku, maringotku, altánok, suchý záchod či rozľahlú záhradu, kde je vysadených 80 mladých stromov. Keď sme sa pýtali na vysadené kríky a bylinky, tak tie rodina ani nestihla všetky spočítať.

Voda tečie do zásobníka, elektrinu zabezpečujú solárne panely, vedľa kurína stojí suchý záchod, na pasienku tri majestátne kone a za plotom výhľad na lúku, na ktorej sa zvykne v noci pásť celé stádo danielov. A čo je úplne najkrajšie, po dvore behá dvojica šťastných a živelných dievčat, ktoré vedia všetko o fermentácii, stromoradí a sezóne zemolezu — a sú na to aj patrične hrdé.

Ľubica a Ondrej túto „rozprávkovú krajinu“ vybudovali vlastnými rukami. Ku každému zasadenému stromu majú hlboký duchovný vzťah a aj svoje deti vedú k tomu, aby namiesto Instagramu radšej skúmali huby rastúce po daždi. Dnes nám porozprávali všetko o tom, ako sa im podarilo svoju víziu dotiahnuť do výslednej podoby a ako sa to môže podariť aj vám.

Váš statok je výnimočný. Kedy ste sa po prvý raz dostali k myšlienke, že chcete vybudovať čosi podobné priamo uprostred lesa?

Dlhé roky sme žili v Španielsku. Postupom času sme však začali túžiť po návrate do rodnej krajiny a po tom, aby sme si založili rodinu. Mali sme víziu, ktorú Tenerife nedokázalo splniť — krajina je tam vulkanická a skutočne neponúka ani zlomok flóry, ktorú nájdete u nás. Po návrate na Slovensko sme dlho hľadali vhodný pozemok, no nič nás úplne neoslovilo. Zhodou okolností sme práve vtedy trávili čas u rodičov a Ľubka navrhla ísť sa pozrieť na Španie pole — miesto, kde kedysi žili jej prastarí rodičia.

Pamätám si to dodnes. Keď sme prišli, bola to pre mňa láska na prvý pohľad. Bol máj, vtáčiky navôkol spievali, slnko nás hrialo a bolo príjemne teplo. Navyše sme zistili, že tu vyviera potôčik.

Pre manželku to však nebolo také jednoznačné. Nedokázala si predstaviť, že by sa sem raz vrátila. Dlho sme potom premýšľali, rozprávali sa, zvažovali. Napokon však najviac zavážilo, aká skvelá bola samotná lokalita. Bolo to dostatočne ďaleko na to, aby sme mali pokoj, súkromie a ticho, ale zároveň dosť blízko na to, aby sme sa v relatívne dobrom čase dostali aj do mesta.

Čo znamená „v dobrom čase“?

Potraviny máme osem kilometrov od domu — najbližšie v Teplom Vrchu. Tam vieme zohnať všetko základné a ďalej chodiť ani nemusíme, ibaže by sme chceli niečo, čo si ešte nevieme vyrobiť. Napadá mi napríklad horčica. Tú si fakt ešte doma urobiť nevieme.

Zvyšok si väčšinou zabezpečujeme vlastnou prácou.

Pečieme aj vlastný chlieb. Zrno kupujeme zo statku Odorica, doma si ho pomelieme na múku a preosejeme. Aj keď v nej ostanú otruby, problém to nie je. Práve naopak, jesť pečivo s otrubami je dokonca zdravšie a je to len vec zvyku.

Potom sú tu veci ako hummus. Domáci hummus síce chutí výborne, ale bez konzervantov v chladničke vydrží maximálne dva dni, a tak si ho tiež väčšinou kupujeme. No a ďalej sú tu produkty, ako je ryža. Celkovo je však návšteva obchodu skôr otázkou pohodlia než potreby. Máme ho blízko, a ak si chceme niečo zjednodušiť, vieme si tam rýchlo zájsť.

Koľko rokov vám trvalo dostať sa do takého štádia sebestačnosti, že do potravín technicky ani chodiť nemusíte?

Sebestačnosť je pre nás najmä otázkou priorít. Energeticky sme dnes úplne nezávislí a od začiatku pracujeme aj na potravinovej sebestačnosti.

Začali sme ale postupne, a keď sme prišli, bola tu len zelená lúka. Zo začiatku sme ešte dochádzali z Piešťan, prespávali u rodičov v Teplom Vrchu a popritom sa snažili čo najskôr vybudovať obydlie. Bez toho, aby sme tu mali kde „hlavu skloniť“, to naozaj nebolo jednoduché — najprv sme teda oplotili pozemok, vysadili ovocné stromy a riešili výmeru domu.