Z krajiny urobil africký Dachau, vyvraždil tretinu obyvateľov. Šialený diktátor Nguema bol kanibal a veril, že je Boh

Keď sa v súčasnosti hovorí o najhorších diktátoroch 20. storočia, ľudia si najčastejšie vybavia postavy ako Adolf Hitler, Josif Stalin, či Mao Ce-tung. Pravdou je, že svet pri veľkých zmenách počas minulého storočia toho zlého zažil oveľa viac. Osobitnou kategóriou sú diktátori v Afrike, ktorých vyčíňanie je v niektorých krajinách cítiť dodnes a do dejín sa zapísali veľkou krvavou škrvnou. To je aj prípad Macíasa Nguemu.

Samostatná Rovníková Guinea

Druhá polovica 20. storočia sa v Afrike niesla v duchu dekolonizácie, silného spoločenského tlaku a európske mocnosti sa museli vzdať myšlienky, že africké krajiny sú len akési druhotriedne a primitívne národy. S tým súvisel fakt, že dané štáty si do svojho čela volili vlastných zástupcov, no v konečnom dôsledku to v mnohých prípadoch nebola voľba v pravom zmysle slova. Tak či onak, do čela afrických krajín sa dostalo mnoho diktátorov, ktorých jedinou ambíciou bolo zabezpečiť seba.

Na prezidentské pozície sa často dostávali ľudia bez vzdelania, inteligencie, empatie, či prosociálneho zmýšľania. To bol aj prípad Rovníkovej Guiney, ktorá sa osamostatnila 12. októbra 1968. Ako uvádza publikácia Alejandra Nuneza pre Leiden University, zakrátko sa konali v tomto malom africkom štáte prvé voľby. Paradoxne, boli to vlastne jediné voľby, ktoré sa udiali na španielskych územiach počas režimu diktátora Franca. Ako víťaz z nich vzišiel Francisco Macías Nguema — jediný kandidát, ktorý neprešiel „školením“ španielskej vlády.

Otca mu zavraždili pred očami

Tak sa začína písať príbeh Nguemu, ktorý je však všeobecne známy ako Macías. V tej dobe azda nikto netušil, aký šialený diktátor zasadol na čelo tejto malej krajiny. Aby sme kontext krutého príbehu pochopili, musíme sa vrátiť do Macíasovho detstva. Viacero zdrojov uvádza, že Nguema v mladosti prežil niekoľko záchvatov tuberkulózy, ktoré u neho umocnili strach zo smrti, no najhoršími zažitkami boli bezpochyby úmrtia jeho rodičov. Otca mu pred očami na smrť dobila koloniálna garda, matka pár dní na to spáchala samovraždu.

Ako uvádza portál Blackpast, Macías v mladosti navštevoval katolícke školy a peniaze si zarábal prácou pre bohatých španielskych  osadníkov. Okrem toho sa poctivo učil španielčinu, čo mu neskôr pomohlo k tomu, aby dostal miesto úradníka v španielskej koloniálnej správe. Zo súdneho úradníka postúpil na súdneho tlmočníka, pričom s podporou koloniálnej správy časom prešiel na starostu mesta Malabo, zastával ministerský post, až sa napokon stal zástupcom predsedu vládnej rady.

Hladký kariérny rast mohol u mnohých navodiť dojem vzorného ambiciózneho úradníka, ktorý vedel, v ktorých kruhoch sa pohybovať. Nuž, pravdou je, že už počas jeho pôsobenia na súdoch bol známy tým, že bral úplatky a deformoval pretlmočené informácie podľa toho, ako mu to vyhovovalo.

Príbeh šialeného diktátora začína

Ako vo svojej publikácii Dictatorland uviedol známy novinár Paul Kenyon, nestabilitu a nepredvídateľnosť ukázal Nguema napríklad aj počas konferencie o budúcej nezávislosti Rovníkovej Guiney. Zvláštnym spôsobom tam chválil nacistov, obhajoval zámery Adolfa Hitlera a svoju ideológiu prezentoval ako hitlerovsko-marxistickú. V každom prípade, Španielom vyhovovalo to, že neprejavoval žiadne antišpanielske nálady a v roku 1968 sa po voľbách dostal k moci.

Trvalo však približne rok, kým sa Nguema začal prejavovať. Portál History Collection píše, že budúci diktátor začal s upevňovaním moci, keď svojich spojencov povýšil na autoritatívne pozície a jeho prezidentský oponent niekoľko mesiacov po voľbách zomrel za záhadných okolností, no mnohí jeho smrť pripisovali Macíasovi. Špekulovalo sa tak na základe toho, že Ondo Edu bol jeden z ľudí, ktorých nový prezident vinil z pripravovaného prevratu, z ktorého obvinil aj Španielsko.