Valentína Vavi Sedileková, foto: Tomáš Hrdlička

Zakladateľka projektu Chuť žiť nám porozprávala o živote s anorexiou, ktorý nedávno opísala vo svojej novej knihe.

Keď ostatné deti v jej veku bezstarostne pobehovali po ulici, ona si ako 8-ročná sťahovala opasok tak silno, až mala odreniny. Život s anorexiou je klamlivý, tvári sa ako vaša priateľka a sľubuje vám pocit veľkej sebahodnoty. Hoci sa zdá, že vám dáva sebadôveru, v skutočnosti vám ju podkopáva. A berie vám to najcennejšie, čo máte. Oberá vás o chuť žiť.

Aké je žiť s anorexiou? 

Je to náročne. Nie je to voľba. Nie je to niečo, čo si človek vyberie alebo chce. Bojujem s poruchami príjmu potravy – s anorexiou, ale aj bulímiou už vyše 11 rokov. Od mojich ôsmych rokov som si začala pripadať tučná. Začala som pociťovať intenzívnu nechuť a odpor k sebe samej a k svojmu telu. Nie je to príjemné, ale dnes mi to už celé dáva zmysel. Je to stav, kedy si spojíš štíhlosť s vlastnou sebahodnotou. Považuješ sa nehodnotného človeka, za niekoho, koho nenávidíš. Každé jedlo pre teba znamená priberanie. A keď priberieš, už so sebou nemôžeš žiť, pretože tvoja hodnota ešte viac klesla. Preto som sa bránila jedlu.

Znamená to, že si mala strach z jedla?

Nie je to celkom strach z jedla. Je to strach z tučnoty. Strach z priberania a jedlo je len nástroj. Nie je to len o hladovaní, ale aj o nekontrolovanom jedení – záchvatovom prejedaní sa, ktoré je súčasťou bulímie, pre ktorú je špecifický akoby kruh záchvatového prejedania sa a následnej kompenzácie, akou je napríklad hladovanie, cvičenie, zvracanie alebo užívanie laxatív (preháňadlá, pozn. autora).

Keď som mala 37 kíl, myslela som si, že som veľmi tučná. Do denníčka som si napísala, že všetci ma chcú zničiť, keď chcú, aby som pribrala.

Hovoríš, že bojuješ s touto chorobou už 11 rokov. Ešte stále nie si vyliečená? 

Liečim sa na psychiatri viac než 3 roky. Choroba sa však rokmi vyvíja a nabaľuje. Porucha telesnej schémy u mňa bola už od 8. rokov. Nemôžem povedať, že by som už bola vyliečená. Pred jedným rokom a niekoľkými mesiacmi mi diagnostikovali aj bulímiu. Priemerná doba liečby poruchy príjmu potravy trvá  5-7 rokov. Nie je to o tom, aby nás vykŕmili a takto postavili na váhu. Trvá to naozaj dlho, je to postupný proces.

Je anorexia a bulímia vyliečiteľná choroba? 

Úspešnosť liečby je približne 40%. Ten zvyšok sú buď chronickí pacienti alebo sú to pacienti, ktorí dokážu s tým žiť, ale nikdy nie sú na 100% vyliečení. Je to ako s abstinujúcim alkoholikom, ktorý nikdy nie je úplne vyliečený a vždy si musí dávať pozor na alkohol. Podobné je to aj s touto chorobou, len s tým rozdielom, že my nedokážeme od jedla abstinovať. Musíme sa s tým naučiť žiť.

Je to psychická choroba, ktorá sa lieči na psychiatrii. Hanbia sa ľudia priznať sa, že trpia touto chorobou?

Závisí to od toho, akej veľkej verejnosti by sa mali priznať. Ja som sa rozhodla vystúpiť pred širokú verejnosť, ale je na každom, či chce vystúpiť verejne a či v tom vidí zmysel. No čo sa týka liečenia, je podľa mňa nevyhnutné zveriť sa s tým niekomu. Nie je to hanba. Nie je to zlyhanie. Keď máš zlomenú ruku, tiež ideš k lekárovi, keď máš rakovinu, tiež sa na ňu liečiš. Pri tejto chorobe tiež potrebuješ lekársku pomoc. Je to choroba ako každá iná, preto je potrebné o nej povedať svojmu okoliu, aj keď je to nie je jednoduchý krok. Ručím každému, že život, ktorý ponúka liečba tejto choroby, je omnoho lepší.

Mnohí pacienti sa z tejto choroby nechcú vyliečiť. Je to niečo, čo im dáva v živote istotu, bezpečie a kontrolu.

Kedy nastal v tvojom živote ten zlom, kedy si si uvedomila, že sa musíš s touto chorobou priznať a liečiť sa na ňu? 

Bohužiaľ u mňa sa to začalo riešiť dosť neskoro. Pre mňa predstavoval tento zlom 3 veci. Prvá bola, že som sa neúspešne pokúsila spáchať samovraždu. Dotkla som sa toho najväčšieho dna. Druhá vec bola, že moja mamka zostala so mnou doma. Ráno so mnou vstávala, večer zaspávala, varila mi, naberala mi jedlo. Trávila so mnou každú minútu dňa. Bola pri mne a bojovala za mňa, aj keď ja sama som nevládala bojovať. Dávala mi pocítiť, že je tu jeden človek, ktorý nechce, aby som z tohto sveta odišla. To bola tá najväčšia sila. A ďalej to bol môj atletický tréner, ktorý mi jedného dňa zavolal a povedal mi, ako ma má rád a ako mu na mne záleží. Vtedy sa mi otvorili oči z temného sveta. Prvýkrát som si uvedomila, čo všetko som kvôli tejto chorobe stratila. Uvedomila som si, že nie som šťastná, že táto choroba nie je moja priateľka a že to, čo mi sľubuje, nie je pravda.

Ako rozpoznáme zdravú hranicu medzi tým, čo je primeraný záujem o štíhlu postavu, zdravú stravu, či šport a tým, čo už je sebaničenie?

Prirodzená snaha o zdravé stravovanie je v poriadku. Keď si dávaš pozor, či neješ vysoko spracované potraviny, je to dobrá vec. Ide o to, aby jedlo bolo prirodzenou súčasťou tvojho života. Aby si nerozdeľovala potraviny na dobré a zlé a hlavne, aby si sa ich nebála. Keď sa ocitneš v situácii, kedy máš na výber, či ostaneš hladná alebo si dáš  nejakú ‚zlú‘ potravinu a vyberieš si, že budeš hladná, to už je zlé. Vtedy si akoby za tou hranicou. Prípadne, keď si povieš, že chceš zdravo žiť a prestaneš si sladiť kávu, tak je to ešte OK. Ale ak už ideš ďalej a povieš si, že prestaneš jesť všetky sladkosti a budeš jesť len ovocie, pretože sa cukru bojíš a považuješ ho za jed – je to už balansovanie na hranici. Keď si však povieš, že cukor sa nachádza aj v ovocí a prestaneš jesť kvôli tomu aj ovocie, alebo si povieš, že cukor je vlastne sacharid a prestaneš jesť aj prílohy – je to ďaleko za hranicou.

Tak ako schizofrenika nepresvedčíte, že ho nik nechce zabiť, tak ani človeka s anorexiou nepresvedčíte, že nie je tučný.

Ako vyzeral tvoj jedálniček? 

Bol veľmi zlý. V tom najťažšom štádiu som jedla asi len 4 druhy potravín. Napríklad namiesto ryže som si dusila karfiol, volala som to karfiolova ryža. Na obed som si nosila parenú brokolicu, jedla som kuracie prsia na vode so zeleninou. Nie je to zdravá strava, je to nízkokalorická strava. Tým, že som svojmu telu odoberala jedlo a živiny, umelo sa mi zastavil môj rast.

Ako sa zmenil tvoj jedálniček po 3 rokoch liečby? 

Môj jedálniček ešte nie je úplne v poriadku, aj keď už jem viac ako tie 4 druhy potravín, ktoré som jedla. Momentálne dokážem zjesť ovsené vločky, jem mäso, viac druhov zeleniny, jem určite väčšie porcie. Sacharidov sa stále bojím. No môj jedálniček sa stále mení podľa toho, či som v anorektickom štádiu, ktorý je striktnejší, alebo či som v bulimickom štádiu, v ktorom s prepáčením ‚zožeriem‘ naozaj všetko, čo mám pod rukou. Hoci aj plesnivý koláč alebo kocku syra.

Valentína Vavi Sedileková,, foto: Tomáš Hrdlička

Máš strach z vyprážaných hranolčekov?

Samozrejme. Keď cestujem po Slovensku, dokážem sa prestravovať, aj keď to nie je ideálne. No bohužiaľ, ešte nie som na leveli vyprážaných jedál. Sú aj iné jedná, z ktorých mám strach. Ale pracujem na tom, aby som si môj jedálniček rozširovala a dokázala si vybrať nejaké jedlo aj v reštaurácii.

Ako ťa zmenila táto choroba?

Dôsledky tejto choroby sa prejavujú postupne. Prioritne ťa zmení ako človeka. Kedysi som bola veľmi veselá, extrovertná, urozprávaná. Všetci ma volali slniečko. No zrazu som sa stala neustále podráždenou, nervóznou, introvertnou a uzavretou vo vlastnom svete. Stratila som veľmi veľa priateľov, pretože ma prestali zaujímať. Rok a pol som nevedela, čo je to usmiať sa a cítiť radosť. Vypadala mi polovica vlasov, lámali sa mi nechty, pokazili sa mi zuby, lúpala sa mi koža a 3 a pol roka som nemala menštruáciu.

Keď príde matka s dcérou k psychiatrovi, ktorému povie, že ju nenávidí jej vlastná dcéra a že ju nespoznáva, vtedy jej psychiater odpovie – nie je to vaše dieťa, je to tá choroba.

Choroba ťa absolútne ovládne, nie si to vtedy ty. A lekár vie, že má s tebou pred sebou 7-10 rokov práce.

Založila si projekt Chuť žiť. Jedným z hlavných poslaní je zvýšiť informovanosť o anorexii a bulímii. Odkedy vznikol tento projekt, posunula sa slovenská spoločnosť pri vnímaní tejto choroby?

Pevne verím, že spoločnosť je viac informovaná. Myslím si, že sa rozbehli aj ďalšie iniciatívy, ktorým sme dali možno motiváciu alebo povzbudenie. V spoločnosti sa o tomto probléme začína viac hovoriť. Stále však vnímame, najmä, keď chodíme prednášať do škôl, že deti stále veria mýtom. Teším sa, že náš projekt sa rozrástol aj o šírenie pomoci a o spoluprácu s odborníkmi. Chceme sa ďalej venovať aj zlepšeniu liečebného procesu.

S akým mýtom o týchto chorobách sa stretávaš najčastejšie?

Častým mýtom je, že anorexia je výstrelok mladých dievčat, ktoré chcú byť modelky. Že je to módny trend. Že sa stačí rozhodnúť stať sa anorektičkou a potom ľahko prestať. Alebo veta – nech sa naje a bude to v poriadku. Je to dôsledok predovšetkým slabej informovanosti. Ľudia nevedia, že táto choroba môže často končiť smrťou.

Napísala si autobiografickú knihu Chuť žiť. Je to akoby tvoja vnútorná výpoveď o chvíľach, ktoré si prežívala s touto chorobou? 

Áno, je to autobiografická knižka, ktorá je napísaná trochu inak, ako je bežné. Vychádza z môjho vnútorného prežívania, z toho, čo som cítila. Je to o vnútornom dialógu medzi mnou a tou chorobou, ktorý je písaný v 43 písaných obrazoch. Sú tam zachytené dôležité momenty z môjho života, ktoré zobrazujú vývoj mojej choroby. Prvá scéna zobrazuje, ako sa ako 8 ročná dívam na seba do zrkadla, ako sa vnímam a pociťujem stavy úzkosti. Kniha končí nádejne, kedy som sa približne po roku a pol konečne zasmiala. Na knihe si najviac cením to, že je ilustrovaná dievčatami, ktoré sa liečia z anorexie. Ich ilustrácie sú veľmi silné, ich úlohou bolo zobraziť seba ako vnímajú život s anorexiou. Súčasťou sú aj 4 odborné komentáre od psychiatričky, nutricionistky, profesionálnej športovkyne a odborníčky na rodovú rovnosť, aby problematika tejto choroby bola rozobratá z každej strany.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy