Henrieta Balázsová / /
Ako sme vás už informovali, na našej stránke sme sa rozhodli poskytnúť priestor celoslovenskému projektu Chuť žiť, ktorý sa venuje poruchám príjmu potravy. Dnes vám prinášame ďalší príbeh.

Tak, ako skoro každé dievča v pubertálnom veku nie je spokojné so svojou postavou a s tým ako vyzerá, aj ja som trpela častými komplexmi a myšlienkami o vysnívanej chudej postave. No netušila som, kam ma to naozaj dovedie. 

Písal sa rok 2015, jeden z najťažších rokov môjho života. Priviedol ma k anorexii. Môj problém trval dlhšie. Odmala som trpela nízkym sebavedomím, sebapoškodzovaním, a neustálym pozorovaním samej seba v zrkadle. Ako deväťročná som bola na dovolenke s kamarátkou a po opýtaní, či budem jesť rožok, moja odpoveď znela: ,,Nie, dám si banán. Nemôžem pribrať. Musím veľa cvičiť, som tučná.“

Denne som tancovala a cvičila pred zrkadlom. Neustále som sa pozorovala a snívala o dokonalosti. Z dievčatka som sa počas puberty stala ženou, a dosiahla som váhu zdravej, štrnásť ročnej tínedžerky. No nedokázala som to pochopiť. Každá návšteva lekárky, u ktorej ma postavili na váhu, bola desivým zážitkom. Plač, hysterické záchvaty, hnev na samú seba. Nevedela som, kde nastala chyba, ako je možné, že som pribrala. Moje ženské krivky a vyšportované nohy mi vadili, a na strednej sa to ešte zhoršilo. Nenávidela som svoju tvár, postavu, aj samu seba. Mala som také veľké komplexy, až som prestala chodiť von a uzavrela som sa pred ostatnými.

Vyvrcholilo to v lete pred tromi rokmi. Mala som 17, a leto som strávila v Londýne, kde som pracovala. Prvýkrát som si začala všímať kalorické hodnoty na obaloch. Pracovala som a popritom začala chodiť cvičiť. A rutina prešla do závislosti. Sladkosti nahradilo ovocie, obedy stereotypne ovsená kaša. Dovolila som si jesť iba dvakrát denne a sľúbila si, že po návrate domov svoj príjem ešte viac znížim.

Photo by Gokil on Unsplash

Pred letom som si stanovila cieľ, schudnúť 7 kíl. Túžila som po vysnívanom čísle 42. Samozrejme, podarilo sa. No nestačilo to. Potrebovala som ísť ďalej, pokračovať, pretože som v tom bola dobrá. Ako som si sľúbila, znižovala som svoj príjem jedla a zvyšovala výdaj energie. Beh, posilňovňa a cvičenie sa stali mojimi každodennými spoločníkmi. Ponáhľala som sa zo školy domov, aby som mohla ísť behať a cvičiť.

Prvý impulz, že trpím veľkým problémom prišiel, keď som po dosiahnutom času na bicykli nevedela prestať bicyklovať. Plakala som a bicyklovala ďalej. Nevedela som sa zastaviť. Nevládala som, no môj mozog to nedokázal akceptovať. Rodičia si začali všímať zmeny môjho jedálnička, postavy a správania. Prestala som s nimi stolovať, bola som neustále podráždená a rozcitlivená. Vážila a počítala som si každý gram jedla, každú kalóriu, ktorú som si vložila do úst. Pečivo a sladkosti z môjho života úplne zmizli. Učila som sa do rána, nespala, cvičila. Plakala som, keď som dostala v škole dvojku alebo trojku, nedokázala som sa s tým zmieriť. Prišla som o svoju menštruáciu. Spomínam si, že som si nedokázala bez bolesti sadnúť. Všade som mala modriny od cvičenia. Bola mi neustále zima. Oblečenie som si musela kupovať v detskom oddelení. Žila som v začarovanom kruhu.

Photo by Thư Anh on Unsplash

Pamätám si, ako mi na prvom sedení psychológ položil otázku: ,,Ak teraz vážiš 38 kíl, koľko je tvoja vysnívaná váha?“ Mlčala som, aj keď som odpoveď poznala. Bála som sa jej. Chcela som mať čo najmenej kíl, toľko, čo moje telo dovolí. A rodičia… to prestali zvládať. Hovorili mi, aká som chudá, že im miznem pred očami a boja sa najhoršieho, že o mňa prídu. Počúvala som vyhrážky  s hospitalizáciou, no jediné, na čo sa môj mozog zmohol, bolo vysmievanie sa im do tváre. Smiala som sa, že ma nikto nehospitalizuje, že nie som dostatočne chudá. Hovorila som, že sa cítim úplne zdravo a som úplne v poriadku.

No výsledky boli katastrofálne. Telo ma na tú hospitalizáciu samo poslalo. Mala som ísť niekoľko stoviek kilometrov od domova. Sama. Nedokázala som si to predstaviť a aj napriek napomenutiam som ešte týždeň pred hospitalizáciou neustále znižovala svoju váhu. Pochopila som, že som perfekcionistka, že vo všetkom som pre seba musela byť najlepšia. Brala som to ako súťaž. Ja proti sebe. Išlo o to, koľko toho ešte dokážem zniesť. Nikdy nezabudnem na prvé váženie v nemocnici. 35 kíl a slová lekárky: ,,Dievča, ak by si neprišla teraz, tak by si o pár týždňov už nebola medzi živými.“

V nemocnici som prežila ten najhorší predvianočný mesiac. Kvôli Vianociam ma podmienečne prepustili. Myslela som si, že som vyliečená. Pochopila som, že je rozdiel kontrolou ohraničenou štyrmi stenami, a reálnym svetom. Svetom, ktorému vládnu kalorické tabuľky, internet, jedlo, cvičenie a váženie.

Pozri aj: Smutný príbeh Kristíny: Krutá šikana bezohľadných spolužiakov, ktorí ju volali „tučibomba“, ju priviedla k anorexii

Autorka článku: Barbora


Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 


Pri liečbe PPP pomáha aj písanie. Ak sa chcete vypísať z toho, čo prežívate, svojím príbehom môžete zároveň ukázať ostatným, že v tom nie sú sami a môžete tým tiež prispieť k uvedomeniu, čo PPP skutočne znamenajú. Napíšte nám na [email protected] a my váš príbeh (anonymne alebo pod menom) zverejníme na blogu Chuť žiť za spolupráce so Psych.sk. Ďakujeme.
Projekt Chuť žiť sa venuje poruchám príjmu potravy (PPP), respektíve anorexii a bulímii. Cieľom projektu Chuť žiť je vyvolať diskusiu a vrátiť PPP do povedomia, lebo je to vážna, aktuálna téma, ktorú treba riešiť.
0
Komentovať (0)