Alexandra z Červeného kríža začínala ako modelka: 24. február si zapamätám navždy, taký strach som ešte nemala

Cestovala po celom svete, predvádzala na mólach a napokon sa vrátila späť na Slovensko, aby pomáhala tým najzraniteľnejším. Začínala ako sociálna pracovníčka v Kancelárii prvého kontaktu (KPK), od roku 2024 je vedúcou sociálnych stredísk v Banskej Bystrici za Slovenský Červený kríž (SČK) a aktuálne študuje za záchranárku.

Alexandra Kubaliaková po vypuknutí vojny na Ukrajine viedla celý program podpory ubytovania a ďalších služieb pre odídencov. Na 24. február 2022 si spomína celkom presne a aj dnes, po troch rokoch vie, čo cítila. Do kontaktu s ľuďmi, ktorí z Ukrajiny ušli pred vojnou, prišla pri rozbiehaní projektu Shelter.

Nebola to však len materiálna alebo verbálna pomoc za účasti tlmočníčky, ale aj nevypovedané slová, ktoré prešli do podoby sĺz a objatí a stali sa každodennou súčasťou jej práce.

Vedúca sociálnych stredísk Slovenského Červeného kríža v Banskej Bystrici, Alexandra Kubaliaková, je druhou respondentkou v sérii rozhovorov so ženami z verejného života, ktoré hýbu spoločnosťou. Hovorí, ako opustila modeling a dostala sa k svojej súčasnej práci, ktorú možno označiť za poslanie.

Opisuje príbeh z KPK, ktorý jej navždy zostane v pamäti a vysvetľuje i to, prečo sa rozhodla študovať za záchranárku.

„Ľudský život je to najviac, a moja túžba pomáhať ľudom už nie je len o tom meniť ľudom ich životy, ale aj zachraňovať ich,“ hovorí.

Tento rozhovor vznikol aj ako pripomienka výročia začiatku okupácie Ukrajiny Ruskom.

Začínali ste ako modelka a precestovali ste veľký kus sveta. Napokon ste zostali na Slovensku. Prečo?

Od základnej školy som túžila byť modelkou a napokon sa mi môj sen predvádzať na móle splnil. Cestovanie po svete bolo úžasné, avšak nebezpečenstvo vo svete modelingu v tých rokoch vo mne zarezonovalo. Sama som sa skoro stala obeťou obchodovania s ľuďmi.

Stopku modelingu som dala práve preto, ale ďalším dôvodom bol aj môj súkromný život, ktorý som skoro vôbec nemala. Kamarátky mali priateľov, poznali lásku a boli so svojou rodinou, ktorá mne v tých časoch veľmi chýbala. Súhlasím s tvrdením, že všade dobre, doma najlepšie. Domov je tam, kde je rodina. To je aj odpoveď na otázku, prečo som ostala na Slovensku.

Spomenuli ste obchodovanie s ľuďmi. Čo sa stalo?

Počas mojej pracovnej cesty v Južnej Kórei sa mi stalo v podniku v Soule, že po príchode do baru, kde som bola s mojimi spolubývajúcimi, som vypila jeden drink, po ktorom som bola slabá. Snažila som sa stáť na nohách, ale tie akoby ma nepočúvali.

Prebrala som sa až ráno v apartmáne, kde sme s kamarátkami bývali a vyrozprávali mi príbeh, ako ma neznámi muži ťahali so sebou. Našťastie tam boli dievčatá, ktorým sa podarilo vziať ma a odviezť do apartmánu, inak neviem, či by som tu dnes bola.

Našli ste sa v práci, ktorú možno nazvať skôr poslaním, a to je pomoc slabším. Spomínate si na moment, kedy ste sa tak rozhodli?

Spomínam si na to veľmi dobre. Po stavebnej fakulte som si uvedomila, že toto nebude práca pre mňa a samota s nivelačným prístrojom bola pre mňa nepredstaviteľná. Ja potrebujem komunikovať s ľuďmi a socializovať ich. V bývalom zamestnaní som sa cítila nepotrebná, nevyužitá a napokon prišlo vyhorenie, vtedy som si povedala: dosť!

Moja známa mi poslala pracovnú ponuku pre Slovenský Červený kríž a po pracovnom pohovore som si povedala, že toto je presne to, čo chcem robiť a kde vidím priestor pomáhať ľuďom a meniť ich životy. Dodnes som pani riaditeľke vďačná za poskytnutú možnosť a dôveru.

Čo vás na vašej práci napĺňa najviac a čo je, naopak, najťažšia časť?

Moja práca je v prvom rade psychicky náročná, ale myšlienka, že má zmysel a robím to z presvedčenia, že pomáham ľudom, mi pomáha. Mám dobrý pocit, keď za mnou vidno viditeľné výsledky. Za najťažšiu časť by som asi označila budovanie dôvery s klientom a možné emocionálne vyčerpanie a vyhorenie za krátky čas.

Čo vám prvé napadne pri dátume 24. február 2022?

Strach, emócie. Pamätám sa, že v ten deň som bola nepoužiteľná, bola som mysľou inde. Svet sa stal iným a zrazu sa vo mne prebudil strach o moju rodinu aj o tých bezmocných ľudí na Ukrajine.

Kedy ste prišli do kontaktu s prvými odídencami z Ukrajiny? Aká bola a aká je dnes vaša úloha v Slovenskom Červenom kríži?

Do kontaktu s odídencami z Ukrajiny som prišla už v bežnom živote, no naozajstný prvý kontakt bol u nás v kancelárii prvého kontaktu, kde sme ako jeden z piatich územných spolkov SČK rozbiehali projekt pomoci s ubytovaním – Shelter.