Peter Hlad je na Instagrame obľúbený vďaka svojmu účtu @pureaspirin. 29-ročný Slovák pochádza zo Senice a ľudí baví, šokuje aj inšpiruje najmä netradičným životným štýlom. Väčšinu svojho obsahu totiž vytvoril na cestách, počas ktorých namiesto hotela prespáva v opustených budovách, na benzínkach, ale aj v parkoch či pod mostami.
Zhodou okolností si raz zapol televízor – a práve to sa mu stalo osudným. V ten večer totiž začul niečo, čo ho takmer okamžite prinútilo zbaliť si veci a vyraziť vlakom do Bratislavy. Keď sa postavil na okraj petržalskej vozovky a dvihol palec, na karte mal približne 1200 eur. V jeho batohu bola zase iba karimatka, spacák a jeden outfit. A potom už len čakal.
View this post on Instagram
Tak sa začína príbeh mladého cestovateľa, ktorého stopovanie zaviedlo až na miesto prezývané koniec sveta. Záhadná prezývka v skutočnosti patrí lokalite známej ako Cabo da Roca – najzápadnejší bod Portugalska aj celej kontinentálnej Európy.
Umelec nedávno vydal knihu, v ktorej sa celej ceste venuje, a viac o svojom dobrodružstve dnes prezradí aj vám.
Pri ceste stopom na koniec sveta si robil veľa netypických rozhodnutí. Príkladom je, že si mal minimum náhradného oblečenia… Ale prečo? A cestuješ takto naľahko zakaždým?
Bolo to naozaj len preto, že čím menej vecí som mal, tým bola nižšia váha. Keďže som bol stále na nohách, nemohol som mať ťažký batoh. Ten batoh je tvoj domov, a čím menej vecí, tým menej starostí. Mal som v ňom len spacák, jeden outfit, karimatku a niečo na kreslenie.
Pred dvoma rokmi som šiel stopom do Turína a vtedy som ešte nevedel, ako to funguje. Bol to môj úplne, úplne prvý trip stopom. Išiel som sám a zobral som si extrémne veľa vecí. Tri štvrtiny z nich som ani nevyužil, a to napriek tomu, že som bol presvedčený, že ich budem potrebovať. Príkladom je taký pršiplášť, ktorý som si teraz už nebral – už viem, že ak začne pršať, suché miesto si vždy nájdem.
Mal si nejaký dôvod aj na to vyhýbať sa po celý čas hotelom, a dokonca aj útulniam?
Tam bolo cieľom hlavne ušetriť peniaze… A okrem toho, ja vlastne ani neviem, prečo ísť do hotela. Chápem snahu hľadať bezpečné útočisko, ale mne dávalo väčší zmysel proste prejsť pár kilometrov na kraj mesta, kde som vedel, že si niečo na spanie nájdem.
Rovnaké je to so sprchou. Hoci som vedel, že som týždeň bez sprchy, príde mi strašne čudné za vodu platiť. Podľa mňa má byť zadarmo. Vedel som, že ju niekde nájdem a že sa budem môcť osprchovať.
A keď to bol týždeň, tak som to proste vydržal.
Na cestách mám len dve pravidlá, ktoré nikdy neporuším – neplatiť za hotel a neplatiť za cestu. Platiť chcem iba za jedlo.
A za kefír?
(smiech) A za kefír. Inak, to sa ma aj ľudia stále pýtali, že prečo pijem kefír. Odpoveď je, že je to asi jediná zdravá vec, ktorú si vieš kúpiť na benzínke.
Keď sa teda zbavíš dvoch vecí, za ktoré ľudia míňajú na cestách najviac – ubytovanie a transport –, ako potom vyzerajú tvoje náklady?
Koľko som míňal, je individuálne. Keď si odmyslím cestu naspäť, najviac som míňal na jedlo, a potraviny majú v každom štáte iné čísla. Je rozdiel kúpiť si jedlo v Španielsku a vo Švajčiarsku, a je rozdiel kúpiť si ho vo Švajčiarsku na benzínke alebo v Španielsku v nejakých malých potravinách.
S akým rozpočtom si teda vyrážal na cestu? A koľko si reálne minul?
Viem, že od úplného začiatku v Petržalke až po bod, keď som bol na myse Cabo da Roca, ma to celé stálo nejakých 509 eur. Mám to zapísané presne, pretože som všade platil kartou.
Presnú sumu, koľko som mal na účte, keď som vyrážal, si úplne nepamätám, ale mohlo to byť nejakých 1 200 eur. Vtedy som predával linoryty, ktoré som vyrobil ešte v škole v Poľsku, takže som z toho zarobil nejaké peniaze. Nebolo to veľa, ale dosť na to, aby som mohol vyraziť na nejakú cestu.
Čo sa týka cesty naspäť, to si vôbec nepamätám. Pre mňa bolo hlavné dostať sa stopom tam a cestou naspäť som už mal dohodnuté iné veci. Príkladom je tá Valencia s kamoškou, ktorú spomínam v knihe. Chcel som stihnúť ten festival, kde sa ľudia ohadzujú paradajkami, takže som si zaplatil autobus, aby som vedel, kedy presne prídem.
To isté bolo aj s tou kamoškou vo Francúzsku. Už som sa jednoducho riadil podľa ľudí.
V knihe si opisoval strašne veľa momentov, kde človek cíti silný pocit zadosťučinenia. Mne osobne sa najviac páčilo, keď si objavil prázdny dom s výhľadom na top pamiatku v meste. Už čítať o tom bolo úžasné. Ktorý moment bol najväčším zadosťučinením pre teba?
Ten opustený barák v Porte a tá voda od starkého z Compostely – to bolo úplne úžasné. Vtedy som nemal čím zapiť antidepresíva. Bolo už poobede, vodu som nemal, a práve som bol na úseku, kde dvadsať kilometrov nebolo vôbec nič, žiadna dedina, len les a poľné cesty.
Od obeda som nemal vodu, večer som nemal vodu, ráno som tiež nemal vodu…
Až poobede som našiel ten zhluk domčekov, tak som sa starkého opýtal, či nemá vodu. Podal som mu fľašku a on mi ju naplnil úplne celú. Vtedy som bol úplne že: „Ty kokos, ja mám vodu! Wau!“ Celú som ju vyexoval, zapil som lieky a vedel som, že už som v pohode a nič mi nechýba.
A ešte aj to Porto – ono je všeobecne celkom veľké, bol som v centre, nechcelo sa mi tri a pol hodiny kráčať niekam, kde si nájdem miesto bez ľudí, a úplne náhodou som potom našiel barák s takým výhľadom, že mi bolo normálne do plaču. Bol som strašne šťastný.
Ten výhľad bol za milión a v takej lokalite, že si neviem predstaviť, koľko by stála jedna noc v normálnej izbe. Keby to bol hotel, bol by to extrém. Brutálny výhľad, úžasná lokalita, úplne geniálne miesto. Ako keby si našla barák s výhľadom na Staré Mesto v Bratislave.
A ktorá noc na ulici bola pre teba, naopak, najhoršia?
Jednu takú som mal, bolo to v Lyone. Ja mám všeobecne rešpekt a strach z Francúzska. Od ľudí som počul strašne veľa zlého o kriminalite, migrantoch a o tom, že Francúzi sa s tebou odmietajú rozprávať inak než vo svojom jazyku.
Už cestou do Lyonu som mal veľmi zlú skúsenosť, keď ma stopom zobral týpek z Južnej Afriky. Vypytoval sa ma, koľko mám pri sebe peňazí, bolo to celé úplne divné. Pripravoval som sa na to, že ma napadne – držal som otvorený nožík a chystal si slzák.
Ak chcete vedieť, čo sa stalo v Lyone, vydavateľstvo INTEREZ MEDIA prináša na knižný trh jedinečný cestopisný román, aký na Slovensku ešte nebol. Kniha Stopom až na koniec sveta od Petra Hlada (@pureaspirin) vás zavedie priamo do surovej reality dobrodružstva, ktoré začína jediným impulzom.
Peter sa s hlavou plnou snov vydáva na cestu stopom až na miesto, ktoré bolo kedysi považované za koniec sveta.
Dozviete sa odpovede na otázky:
- Aké to je prespávať v parkoch, pod mostami, v opustených domoch aj pri benzínkach
- Aké to je nastupovať do áut k ľuďom, ktorých zrejme už nikdy viac neuvidíte
- Kde sa končí predstava o romantickom dobrodružstve a začína skutočný svet
- Aké to je, keď celý váš osud riadi náhoda a tiež dôvera voči cudzím ľuďom
Toto nie je príbeh o romantickom cestovaní – kým dočítate úprimnú výpoveď o úniku, samote a hľadaní miesta, ktoré možno vôbec neexistuje, čosi sa zmení aj vo vašom vnútri.
Utekajte po túto novinku do kníhkupectiev Panta Rhei a Martinus.
Ako na teba reagovali ľudia v tom bode, keď si už podľa vlastných slov vyzeral ako človek bez domova? A zmenila táto skúsenosť nejako tvoj vlastný pohľad na iných ľudí?
Asi som sa naučil nedbať na prvý dojem, ale na intuíciu. To je podľa mňa fakt veľký rozdiel. Keď sa vrátim k tomu týpkovi, ktorý ma viezol do Lyonu – vedel som, že to bude zlé už vtedy, keď som k nemu nastupoval do auta. Moja intuícia vtedy robila „bŕŕ“, no a bolo to zlé.
Na druhej strane, videl som už kopec zanedbaných ľudí a nemal som z nich strach. Nakoniec sa z nich vykľuli úplne cool a krásni ľudia. Ľudské bytosti sú strašne komplexné.
Mňa viezli chudobní aj bohatí ľudia. Všetci mi rozprávali o tých istých problémoch, ktoré má každý človek.
Všetci sa chceme cítiť bezpečne, milovane a mať pocit, že sa môžeme prejaviť. Uzavrel by som to asi tak, že treba ľudí okolo seba viac vnímať.
A je podľa teba stopovanie po Európe ako také bezpečné?
Ja stopujem len druhý rok, no za to obdobie mám len jednu zlú skúsenosť. Z môjho pohľadu teda môžem povedať, že je to stále v pohode. Strach má pritom aj ten človek, ktorý ťa berie. Daný vodič sa samého seba tiež pýta, či mu niečo neurobíš.
Ale, stále sme v modernej spoločnosti. Si na cestách, pri benzínkach, stále na očiach, na kamerách. Ak by ťa chcel človek napadnúť, aj on by si musel premyslieť, kde by to vlastne urobil.
Na cestách je to o používaní zdravého sedliackeho rozumu, a je to úplne ako na Slovensku. Ani u nás nevstúpiš hlbšie do štvrte, keď zrazu vidíš zvýšený odpad, čudné pohľady, fetky. V Bratislave nepôjdem o tretej ráno na Obchodnú, ani do dediny Štefanov, kde je osada, toulén…
Napriek tomu je Slovensko bezpečná krajina. A úplne rovnaké je to aj inde v Európe.
Najviac preto odporúčam len udržiavať si na cestách pozornosť. Najhoršie veci sa stávajú vtedy, keď si povieš, že „veď tu sa mi nič nemôže stať“.
Ak chce niekto pocítiť aspoň náznak tej vnútornej zmeny, ktorú si mohol prežiť ty, ale nie je pripravený vrhnúť sa do toho rovnako extrémnym spôsobom, ktorý prvok tvojho štýlu cestovania by si mu rozhodne odporučil?
Človeku by som odporučil sledovať samého seba. Nech si sám premyslí, čo robí dobre a čo dobre nerobí.
Ty si mi napríklad pred rozhovorom spomenula, že si žena a stopovať sa bojíš. A ja s tebou súhlasím – nebezpečné to je. Zároveň si však povedala, že to chceš vyskúšať. Sám pritom viem, aký po*raný som bol ja… Ale ten strach nám vie veľa ukázať. Poznám ženy, ktoré stopujú, a sú to úplné frajerky. Ja som oproti nim úplne maličký.
Takže áno, dá sa to. Treba sa len sledovať a človek nemusí urobiť hneď extrémny krok. Aj jednopercentná zmena je zmena. Keď sa niekto bojí spávať vonku, ale chce to vyskúšať, nech ide do lesa a niečo si tam opečie.
Alebo nech skúsi byť sám, ak je vždy v spoločnosti.
Stačí nebyť stále vo vlastnej hlave a neanalyzovať všetko dookola. Všetci totiž len „premýšľajú“. Aj preto strašne nerád odpisujem ľuďom, ktorí sa ma pýtajú, ako vyskúšať napríklad prespávanie v dome v Poľsku. Potom ma však raz oslovil týpek, ktorý sám vyrazil stopom do Holandska a narazil na reálny problém. „Nepremýšľal“, reálne vyrazil, a teraz so mnou riešil reálnu situáciu. Keď som tú správu videl, okamžite som mu išiel odpisovať a radiť.
Takže začni v malom, toľko sa neboj a príliš nepremýšľaj. Na tých cestách toho nepotrebuješ zase až tak veľa – ja by som si najradšej nebral nič. (smiech)
Čitateľom na konci knihy odkazuješ, že si ju napísal, pretože takto môžu túto cestu prejsť s tebou. Čo by si dopísal, ak by nás čakala ešte jedna kapitola len o tom, ako ťa táto cesta zmenila? Prišlo nejaké veľké vyvrcholenie?
Ja som nechcel, aby kniha mala vyvrcholenie, pretože tam žiadne nebolo. Doteraz si pamätám, ako som tých 27 dní cestoval, dostal sa do toho cieľa a necítil radosť. Bol som len: „Hm, čo teraz? Čo ďalej?“
Ten príbeh nikdy nekončí. Život nie je ako v rozprávke, že „a bol šťastný až do smrti“. A je to fakt strašné, extrémne klišé, ale cesta je cieľ. Je divné, že toto hovorím práve ja. Som inak strašne negatívna bytosť.
V cieli som euforické stavy čakal, ale reálne tam bolo len veľa turizmu, fúkalo a chcel som ísť preč. Takže vyvrcholenie nebolo, a ani som ho nechcel. Ako som povedal – nie sme vo filme.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku