Japonskí vojaci boli a aj v súčasnosti sú známi svojou oddanosťou. Aj to bol jeden z dôvodov prečo sa USA namiesto klasickej invázie do Japonska na sklonku 2. svetovej vojny, rozhodli vojnu ukončiť atómovou zbraňou. Vedeli, že japonskí vojaci sú bez problémov ochotní položiť za svojho cisára a za svoju vlasť život, a tak straty na jednej aj druhej strane by boli veľmi vysoké. No tam, kde príbeh 2. svetovej vojny sa chýlil ku koncu, tak príbeh Hira Onodu len začínal.
Hiro Onoda sa narodil v roku 1922. Už od mala ho zaujímali bojové umenia a venoval sa šermu. V roku 1942 nastúpil, tak ako mnohí iní Japonci, k armáde. Absolvoval náročný výcvik a koncom roku 1944 bol vyslaný spolu so svojim oddielom na Filipíny. Rozkaz znel jasne: Za žiadnu cenu sa nevzdať a bojovať až do konca.
Američania po pár týždňoch začali s oslobodzovaním Filipín. Mnoho Japoncov zomrelo alebo skončili v zajatí. Onoda spolu s ďalšími troma mužmi však prežili a ukryli sa hlboko v džungli, odkiaľ viedli partizánsky štýl boja. O niekoľko mesiacov neskôr, Sovietsky zväz vypovedal Japonsku vojnu a USA zhodilo na japonské mestá atómové bomby. Tieto faktory sa podpísali pod to, že Japonsko kapitulovalo.
Vojaci ukrývajúci sa v džungli však nemali prístup k informáciám a o ukončení vojny netušili. To si uvedomovali aj Japonci, ktorí letecky zhadzovali letáky oznamujúce ukončenie vojny. Onoda spolu s mužmi však usúdili, že letáky sú podvrh. Letáková kampaň pokračovala, no muži im neverili. Veď rozkaz znel, že sa nemajú vzdať a oni ho poslúchli. Po čase zhadzovanie letákov prestalo, keďže sa predpokladalo, že väčšina ukrytých vojakov sa už vzdala.
Prešli štyri roky a jeden zo štyroch mužov, Yuichi Akatsu sa rozhodol, že sa vzdá filipínskym jednotkám. To Onodu spolu s dvomi mužmi priviedlo do nepríjemnej situácie. Ak budú Yuichiho vypočúvať, môže nepriateľovi prezradiť pozície, kde sa nachádzajú. Yuichi samozrejme informoval, že Onoda a ďalší muži v džungli stále vedú partizánsky boj. V roku 1952 preto boli zhadzované listy a rodinné fotografie aby mužov presvedčili na odchod z džungle. Aj tie však vyhodnotili ako podvrh.
Počas partizánskych bojov, bol jeden z mužov pri prestrelke s rybármi zasiahnutý do nohy. Onoda ho vyliečil, aby však o rok neskôr pri ďalšej prestrelke bol už predtým postrelený muž menom Shimada, zabitý. Prešli ďalšie dlhé roky, kedy ostali už len Onoda spolu s mužom menom Kozuka. Kozuka bol v roku 1972 zabitý miestnou políciou počas boja. Onoda bol odteraz sám.
O Onodovi sa v Japonsku medzitým šírili zvesti a legendy. Nikto si nebol istý, či vôbec žije a či je vôbec skutočný. Avšak Norio Suzuki bol celý život fascinovaný Onodovým príbehom. Preto sa rozhodol, že sa ho pokúsi nájsť. Aby sme to dali na správnu mieru, Suzuki pátral okrem Onodovi aj po pande a po snežnom mužovi. Presne v tomto poradí. Keď Suzuki prišiel do džungle, jednoducho ňou prechádzal a volal Onodove meno. Našiel ho iba po štyroch dňoch.
Onoda sa so Suzukim spriatelil a ako dôvod, prečo sa nevzdáva stále hovoril, že má rozkaz nevzdať sa a jediný, koho poslúchne bude jeho veliaci dôstojník. Suzuki sa teda vrátil do Japonska, kde predložil fotografie spolu s Onodom ako dôkaz, že ho našiel. Japonská armáda vyhľadala Onodovho veliaceho dôstojníka, ktorý sa medzičasom stal knihovníkom. Až ten dokázal presvedčiť Onodu, že pôvodný rozkaz už neplatí a vojna sa skutočne skončila.
Hiro Onoda sa 9. marca 1974 konečne vzdal partizánskeho boja v džungli a odišiel do Japonska. Tam ho vítali ako hrdinu, ktorým sa on ale necítil. Vydal autobiografiu, kde opisuje svoj životný boj pod názvom Moja tridsaťročná vojna. Zároveň mu japonská vláda ponúkala štedrú odmenu, ktorú on však odmietol. Neskôr peniaze venoval na stavbu svätyne.
Hiro sa potom venoval kurzom prežitia, keďže 30 rokov života v džungli ho v tomto smere urobili expertom. Neskôr sa odsťahoval do Brazílie aby sa potom vrátil naspäť do rodného Japonska. Hiro Onoda svoj životný boj dobojoval 16. januára 2014, keď vo veku 91 rokov zomrel. Do dejín sa tak zapísal ako muž, ktorý sa nikdy nevzdal a pre ktorého 2. svetová vojna netrvala iba 5 rokov ale až o 30 rokov viac.
Pozri aj: 10 mýtov z 2. svetovej vojny, ktorým ste dodnes možno verili aj vy, no nie sú vôbec pravdivé
interez.sk (Matej Mensatoris), outdoorrevival.com
Nahlásiť chybu v článku