Odklony od spôsobu vnímania sa jednoducho označujú ako duševné či psychické poruchy. Hoci pre niektorých sa tieto pojmy spájajú s depresiou, syndrómy vážnejších porúch si veľa ľudí ani len nevie predstaviť. V prvej časti sme písali o prvých troch psychických poruchách, dnes sa pozrieme na ďalšie tri.
správy od nás budete mať ako prví.
Syndróm anarchistickej ruky
Určite všetci veľmi dobre poznáte chodiacu ruku – Vec z rodiny Adamsovcov, ktorá si takpovediac robí čo chce. Syndróm anarchistickej ruky má však horšie následky. Človek trpiaci týmto syndrómom sa musí mať pred svojím vlastným telom na pozore – jeho ruka si totiž doslova robí čo chce. Stačí úplne jednoduchý impulz, napríklad nejaká emócia, neobyčajný zvuk či situácia, ktorá spustí príslušné nervové spojenia, a ruka nezávisle od zvyšku tela „vyletí“ a vykoná neočakávaný a nekontrolovateľný pohyb. Môže sa stať to, že ruka z ničoho nič rozbije sklo alebo hodí po niekom nejaký predmet.
Ruka dokonca dokáže premiestňovať veci aj napriek tomu, že ste ich pred malou chvíľou niekde položili. Najhoršie však na tejto chorobe je to, že neovládateľná ruka sa môže pokúsiť svojho majiteľa v spánku zabiť tým, že ho zadusí alebo ešte niečo horšie. Môže sa stať, že mu vypichne jeho oko. Túto chorobu popísal nemecký neurológ Kurt Goldstein v roku 1908, a ani po viac než celom storočí stále neexistuje žiadny liek, iba prostriedky na stlmenie prejavov choroby. Ruka jednoducho začne žiť svoj vlastný schizofrenický život s agresívnym správaním k okoliu alebo k samotnému človeku trpiacemu syndrómom anarchistickej ruky.
Gerstmannov syndróm
Viete, čo sú to prióny? Prión je nebunková infekčná častica tvorená bielkovinami. Od baktérií a vírusov sa odlišujú napr. tým, že vydržia teplo 100 °C, chemikálie a mnoho dezinfekčných prostriedkov. A práve táto častica spôsobuje Gerstmannov-Sträusslerov-Scheinkerov syndróm. Je to extrémne zriedkavé ochorenie, prvýkrát zaznamenané v roku 1928. Vyskytuje sa s častosťou jedného ochorenia na 10 miliónov ľudí ročne. Vek chorých sa pohybuje medzi 35. a 50. rokom života. Ochorenie začína necharakteristickými ťažkosťami, ako napr. poruchami spánku. Čoraz viac sa okrem toho vyskytujú psychické symptómy, ako napr. bludné predstavy alebo halucinácie.
Napokon dochádza k strate pamäti, ako i k neuropsychologickým symptómom ako afázia, čiže neschopnosť hovoriť, alebo alexia, čiže neschopnosť čítať. Ochorenie potom rýchlo napreduje a vedie k rôznorodým symptómom ako sú ochrnutie, nekoordinovaný pohyb, epileptické záchvaty, trasenie ramien, nôh či hlavy. V záverečnom štádiu dokonca nemajú pacienti možnosť socializácie s okolím. Zomierajú po niekoľkých mesiacoch v stave meravosti. Prenos z človeka na človeka prebieha v rámci jednej rodiny pohlavnou dedičnosťou zmeneného dedičného materiálu (gén). Infekcia medzi ľuďmi, ktorí nie sú navzájom v príbuzenskom vzťahu, sa za prirodzených podmienok nevyskytuje.
Münchhausenov syndróm
Tento syndróm sa inak nazýva aj syndróm chronického klamára. Ako prvý ho popísal anglický chirurg Asher v roku 1951. Pomenoval ho podľa Karla Friedricha Hieronyma von Münchhausena, nemeckého schudobneného šľachtica a dobrodruha. Jeho neuveriteľné príbehy boli knižne spracované a dokonca v Čechách dostal meno Barón Prášil, ako ho aj my pod týmto menom poznáme. Stal sa patrónom všetkých klamárov, ktorí klamú proti svojmu potešeniu bez úmyslu niekomu uškodiť.
Hlavným črtou tohto syndrómu je schopnosť pacienta predstierať somatické ochorenie a byť kvôli nemu hospitalizovaný. Pacienti sú s príznakmi veľmi dobre oboznámení a vierohodne ich zahrajú, až oklamú i skúseného lekára. Pacienti sa často dožadujú operácie a uvádzajú, že predchádzajúca im „zachránila“ život.
Pacienti môžu predstierať depresie, poruchy orientácie a dokonca aj samovražedné pokusy. Klamú, že majú poruchy pamäte, halucinácie, a rôzne mentálne poruchy. Predstierajú absurdné správanie, anorexiu, závislosť na návykových látkach. Keďže stav pacienta sa bežnou liečbou nelepší, niekedy vystrieda radu psychoaktívnych látok.
Naša myseľ je schopná naozaj neuveriteľných vecí. Dôležité však zostáva to, že duševné choroby netreba podceňovať, no ani sa ich báť.
interez.sk (Anna Zábojníková)
Nahlásiť chybu v článku