Severná Kórea vyvoláva mnohé otázniky. Silná propaganda a politika súčasného vodcu naháňa strach. Spoznať túto krajinu zvnútra je neobyčajným zážitkom. Svoje o tom vie aj 36 ročný Američan, ktorému sa podarilo študovať na jednej zo severokórejských univerzít.
Travis Jeppesen sa v lete roku 2016 stal prvým Američanom, ktorý vycestoval do Severnej Kórey za štúdiom. Zažil mnohé prekvapenia, no zároveň sa sám presvedčil o tom, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Americký novinár a spisovateľ so súčasným sídlom v Berlíne sa rozhodol v Severnej Kórei študovať ich jazyk. Jeho povolanie mu už v minulosti umožnilo vycestovať do týchto končín, z dôvodu písania rôznych článkov o miestnej architektúre či kultúre. Neskôr sa však dostal na pravú kórejskú univerzitu Kim Hyong Jik a v domácich podmienkach strávil celý mesiac.
Napäté vzťahy medzi Amerikou a Severnou Kóreou ho neodradili
Mnohí priatelia a kolegovia mali strach. Od návštevy krajiny ho odrádzali, no napriek tomu Jeppesen vycestoval. Každý zo zahraničných študentov univerzity dostal svojho vlastného sprievodcu. Tento špeciálny prístup k turistom je vo svete už celkom známy. Na verejnosti sledujú každý váš krok a krajinu sa vám snažia predstaviť v tom najlepšom svetle. Jeppesen spomína na svojich sprievodcov, ktorými boli 26 ročná Min a starší muž Roe.
Zážitky napokon spísal do knihy a práve v nej uvádza, ako sa obyvatelia každé ráno prebúdzajú na pieseň „Kde si, generál?“. Tá vo svojej inštrumentálnej verzii znie ako pocta Kim Il-Songovi u nás známemu tiež ako Kim Ir-senovi. „Je to veľmi zvláštne, ba priam desivé. Znie to ako niečo z filmu Davida Lyncha. Pripomína vám to, že drahý vodca je stále s vami, kamkoľvek sa pohnete.“
Veľkým problémom krajiny aj naďalej zostáva chudoba. Tá je podľa Jeppesena viditeľná takmer na každom kroku. Aj samotná univerzita bola neustále bez elektriny. „Chodby boli bez svetla, nefungovali poriadne ani kúpeľne. Ide o skutočne chudobnú krajinu.“
Zaujímave bolo taktiež, ako každá bytová jednotka v rámci hotela, kde bol Jeppesen ubytovaný, mala vlastného špióna. Vo väčšine prípadov šlo o staršie ženy, ktoré mali za úlohu zisťovať všetko o obyvateľoch na danom poschodí alebo v konkrétnej ubytovni a informovať o tom vládu. „Dávajú pozor aj na tie najmenšie detaily. Nazývajú ich inminbanjang a dokonca vedia aj to, koľko lyžičiek má každá kuchyňa. Je to niečo ako otravný sused, až na to, že v tomto prípade je povýšený na oficiálnu pozíciu.“
Napriek mnohým pravidlám nie je Severná Kórea vo všetkom až tak striktná. Príkladom je móda. Muži svoje zápästia skrášľujú rolexkami, prevažne falošnými z Číny a nosia tričká s krátkym rukávom rôznych farieb. Ženy zase obľubujú sukne a niektoré aj džínsy. Pokiaľ ide o domácich miláčikov, veľa ich tam nenájdete. „Domáce zvieratá neboli nikdy veľmi súčasťou ich kultúry. Ide o veľmi chudobnú krajinu a keď máte problém nakŕmiť samého seba, nezoberiete si navyše psa alebo mačku.“
Ako sú na tom médiá? V krajine so silnou propagandou sú najlepším nástrojom na jej šírenie, a tak sú večerné správy akýmsi prehľadom denného programu vodcu Kim Čong-Nna so symfonickou hudbou v pozadí. Podľa Jeppesena však Kórejčania vedia o vonkajšom svete viac, ako si myslíme. K zahraničným médiám sa vedia dostať ilegálnym spôsobom, napríklad cez USB kľúče.
Napriek sledovaniu a odpočúvaniu, čo je v tomto režime celkom bežnou záležitosťou, svoj pobyt Travis považuje za užitočný. „Psychologicky to bolo veľmi stresujúce a ťažké. Na to, že ma sledujú som si zvykol do takej miery, že akonáhle som bol sám, bolo to divné. Taktiež sa na vás ľudia neustále pozerajú, pretože cudzincov tam často nestretávajú.“ Za najťažšie považuje však práve to, že nemohol komunikovať so svojimi rodičmi a partnerkou. „Mohol som si kúpiť SIM kartu, ktorú predávajú cudzincom a získať tak prístup k internetu, no nechcel som aby sledovali aj moje e-maily.“
Po úspešnom absolvovaní štúdia kórejského jazyka, strávil v krajine hororových scenárov ešte dva týždne. Neskôr sa tam chcel opäť vrátiť, no už mu to nedovolila americká vláda, práve z dôvodu smrti študenta Otta Warmbiera, ktorého vláda Severnej Kórey odsúdila za krádež propagandistického plagátu. Jeppesen má aj napriek tomu záujem znova vycestovať. „Viem, že to nie je úplne bezpečné miesto, no aj napriek tomu mám oň neustále záujem. Každý deň sa mení a ak ho chcem skutočne pochopiť, musím tam istý čas žiť.“
nypost.com
Nahlásiť chybu v článku