Nadávky, vyhrážanie, osočovanie a urážanie. Bežná komunikácia na sociálnych sieťach. Možno sa objaví aj pod týmto článkom. Na Slovensku však žijú ľudia, ktorí vedia komunikovať aj slušne, efektívne a konštruktívne. Napríklad členovia občianskej platformy #somtu, ktorí sa neboja postaviť ľuďom šíriacim nenávisť. O tom, kde nenávistná komunikácia v ľuďoch vzniká, aké má dôsledky na spoločnosť a čomu presne sa #somtu venuje, sme sa porozprávali s moderátormi združenia Tomášom Kriššákom, Arnoldom Kissom, Veronikou Klindovou a Luciou Jamriškovou.

Nenávistné prejavy, hejty, večná nespokojnosť, urážky a osočovanie. V posledných rokoch bežná súčasť sociálnych sietí. Prečo je toto správanie na sociálnych sieťach výraznejšie, ako v živej komunikácii?

TK: Je za tým viacero prepojených faktorov. Internet a sociálne média sú komunikačné platformy, kde často podliehame impulzívnemu chovaniu. Máme pocit, že naše konanie na internete má oveľa nižšiu váhu, ako v offline svete. Všímame si, že podobné prejavy šíria na internete aj iní používatelia, čo nás len podporuje konať ako oni. Rovnako tak nám internet ponúka len veľmi obmedzený priestor na poznanie osoby alebo udalosti, ku ktorej sa vyjadrujeme, a preto rýchlo podliehame vlastným predsudkom a nezapájame empatiu. Taktiež chýbajú efektívne nástroje, ktorými by tento problém vyriešili samotní komunikační giganti, ako Facebook a Google.

AK: Internet sa príchodom a dostupnosťou sociálnych médií veľmi výrazne zmenil. Sociálne médiá sa stali epicentrom – ľudia sa na nich „stretávajú“, píšu si, diskutujú, dozvedajú sa cez ne o novinkách a udalostiach, sledujú aktivitu iných ľudí. Spočiatku bol Facebook viac-menej o prepájaní sa so starými známymi a zdieľanie príjemných zážitkov, teraz sa nanešťastie často využíva na ubližovanie, ako zbraň.

Očiansku platformu #somtu ste založili v marci 2017. Viedla vás k tomu nejaká konkrétna udalosť, konkrétny prejav, alebo osoba? Kto vlastne stojí za jej vznikom?

VK: Cez program Teach for Slovakia som robila ako učiteľka na základnej škole. Niekedy sme sa dostali aj k témam zo života. Keď mi moji žiaci – ôsmaci vysvetľovali, že utečencov platia Američania a že za všetko môžu tí čierni, celkom ma to vydesilo. Vraj je to všetko na Facebooku, mám si to naštudovať. Neskôr som s kolegami z Teach for Slovakia a Nexterie robila na prieskume, ako sa mladí správajú na internete.

Ukázalo sa, že články síce zdieľajú, ale čítajú skôr komentáre pod nimi. A tie komenty pod článkami o utečencoch, alebo Rómoch boli a stále sú hrozné… Dlho som premýšľala čo s tým, až som natrafila na článok o švédskej iniciatíve #jagärhär. Spojila som sa s jej zakladateľkou, oslovila aktívnych kamarátov na Slovensku a už to šlo.

Do čoho môže nenávisť na sociálnych sieťach vyústiť v reálnom fyzickom svete? Vedeli by ste ponúknuť „učebnicové“ príklady zo Slovenska, alebo sveta, kde mala takáto komunikácia dôsledky aj za hranicami internetu?

TK: Zneužitie médií na rozpútanie nenávisti v spoločnosti, je historicky podrobne zdokumentovaná technika. Používali ju už v nacistickom Nemecku alebo počas Slovenského štátu, aby obyvateľstvo akceptovalo postupnú dehumanizáciu Židov a neprotestovalo proti tomu, keď ich postupne nacisti zbavili práv, majetku a nakoniec aj života. Aj genocíde v Rwande predchádzala dehumanizačná štvavá kampaň, na ktorú boli zneužité miestne rádia.

Na Slovensku sme sa našťastie s priamymi dôsledkami štvavej kampane nestretli, ale možnosti šírenia nenávisti na sociálnych sieťach, napomáhajú radikalizácii a polarizácii v spoločnosti a preto napríklad, je z prieskumov verejnej mienky jasné, že Slováci sú oveľa menej tolerantní aj voči Budhistom, ako pred niekoľkými rokmi a to ich tu väčšina z nich nemala možnosť nikdy stretnúť. Tento posun v myslení ľudí a normalizácia nenávisti bol živnou pôdou aj pre nástup nových politických síl, ktoré sa v roku 2016 dostali do parlamentu a vďaka konštantnému servírovaniu nenávistného obsahu verejnosti si naďalej udržujú svoju popularitu. Bohužiaľ naša anatomická výbava, konkrétne amygdala (časť limbického systému v mozgu, pozn. red.), zvýhodňuje stratégov pracujúcich so strachom, než zodpovedné hlasy volajúce po rozumnom a umiernenom uvažovaní.

Je fenomén vysokého množstva nenávisti v online svete celosvetovým problémom? Ak áno, ako je na tom Slovensko v porovnaní s inými krajinami?

TK: Nenávistné prejavy sú jednoznačne celosvetový fenomén. Osobne sme sa o tom presvedčili napríklad pri návšteve Južnej Kórey. Tam sa v roku 2010 sformovala online komunita Ilbe, ktorej členovia útočia nenávistnými prejavmi voči ženám alebo ekonomickým migrantom. V Južnej Kórei, ale existuje zaujímavá iniciatíva Sunfull, do ktorej sa zapojilo viac ako 7000 škôl, ktorá motivuje študentov uverejňovať pozitívne komentáre a predísť tak normalizácii nenávistných prejavov. Nie je to dokonalé riešenie, ale prekvapilo nás, koľko ľudí sa v Kórei dokázalo do tejto iniciatívy zapojiť.

Čo podľa vás človeka vedie k nenávistnému správaniu na sociálnych sieťach a ako je možné takýmto prejavom predchádzať?

AK: To isté, čo človeka vedie k nenávistnému správaniu v reálnom živote. Nepochopenie, komplexy a traumy, pocity menejcennosti, závisť. Rozdiel je v tom, že ak chceme prejaviť nenávisť v reále, môžeme čakať spätnú väzbu – a k tomu sa odvážime iba vtedy, kedy máme pocit prevahy. Málokto si trúfne pri reálnom stretnutí s prezidentom, Matiou (B-Complex), či so skupinkou Rómov/Židov, niečo im povedať do očí. Na internete im však prajú smrť a nadávajú jedna radosť. Lebo vedia, že najhoršie, čo sa im môže stať je, že im niekto zmaže komentár/zablokuje na deň účet. Netrpia následky, medzi nimi a ich obeťou je veľká vzdialenosť. A vtedy je ľahké si “kopnúť”.

Predchádzať je tomu možné vzdelávaním, informovaním. Deti sa to vedia naučiť praktickým, zážitkovým vyučovaním na občianskej náuke, informatike (ale na to treba učiteľov, ktorí sú ochotní a vedia, ako na to – je ich, žiaľ, málo), alebo tým, že na to budú apelovať influenceri. A podobne dospelým to tiež môžu vysvetliť autority – celebrity, športovci, influenceri, politici (ale na to treba autority, ktorým na tom záleží – je ich, žiaľ, ešte menej).

Ako sa človek môže stať členom platformy #somtu a v čom vlastne tkvie jej aktivita?

TK: Členom sa môže stať prakticky každý, kto sa pridá do skupiny #somtu. Jednotlivých členov schvaľujeme, aby sme predišli prístupu trollov. Keď už sa človek stane členom, získa prístup k našim archívom, kde sa môže vzdelávať, ale hlavne získa prístup k našej nástenke, kde môže zdieľať odkaz, pod ktorým prebieha nenávistná diskusia. Ak je príspevok relevantný, schválime ho a o tejto výzve sa okamžite dozvedia naši členovia, ktorí sa následne zapoja do diskusie a obohatia ju o empatiu a fakty.

Nestávajú sa následne členovia platformy sami terčom slovných útokov a nenávistných komentárov, či dokonca fyzických a slovných útokov zoči-voči?

AK: O fyzických útokoch na našich členov nevieme. Slovné útoky, nadávky, nenávistné komentáre, či obviňovanie z toho, že sme (tak ako každý) platení Sorosom, sú bežné a registrujem ich aj v komentároch voči ľuďom, ktorí používajú hashtag #somtu. S touto témou sa mi ale spája aj moja obľúbená story. V Kórei sme boli aj na stretnutí s Komisiou ľudských práv – mladými právnikmi a právničkami, ktorí bojujú predovšetkým proti porušovaniu ľudských práv členov LGBT menšiny v Kórei. Spýtali sa nás na situáciu u nás, na Slovensku a okrem iného sme spomenuli, že sme tu teda viacerí obviňovaní z toho, že nás platí Soros a začali sme im vysvetľovať, že kto to je. Oni sa na nás obrátili a povedali “Soros? Pff, please, we get accused of being paid by him all the time.” Ten chlapík je všade :))

Súčasťou aktivít platformy #somtu je i nahlasovanie protizákonných komentárov či príspevkov. Podarilo sa vám už zastaviť činnosť nejakej skupiny, či jednotlivca?

VK: Nahlasovanie komentárov, ktoré porušujú normy FB komunity alebo zákony SR sú len jednou z možností, ako sa ktokoľvek môže aktívne zapojiť do diania na sociálnej sieti. Naším cieľom v #somtu je kultivovaná diskusia, nie zastavenie činnosti konkrétnej skupiny alebo jednotlivca, preto ani nesledujeme, či sa niečo takéto stalo, alebo nie. No určite máme skúsenosť s tým, že ak niekto nahlásil komentár s vyhrážkami v štýle “zabijem ťa; do plynu; bodaj by ťa znásilnili”, tak ho administrátori siete vymazali. Podobne by to asi bolo aj na ulici v reálnom živote, ak by tam niekto pokrikoval po ľuďoch, že ich pošle do plynu, asi by zasiahli policajti alebo v ideálnom prípade ďalší okoloidúci.

V posledných mesiacoch sa na Slovensku objavilo niekoľko rasovo motivovaných fyzických útokov. Smrť Henryho či útoky v Žiline a Nitre. Vidíte v tom nejakú spojitosť s online svetom?

TK: Zvyšujúce sa napätie, polarizácia a neznášanlivosť na Slovensku je fakt. Potvrdzujú to aj prieskumy verejnej mienky IVO, kde sa preukázalo, že tolerancia Slovákov voči etnickým a náboženským menšinám je na historických minimách. Je za tým niekoľko faktorov. Slováci čoraz viac preberajú správy z konšpiračných a neoverených zdrojov, ktoré v ľuďoch podnecujú nenávistné prejavy a frustráciu. Rovnako tak sa radikalizujú aj vyjadrenia politikov a verejných osobností, čo je pre mnohých znak, že sa opakujú nebezpečné javy z 30-tych rokov 20. storočia. Smrť Henryho či útoky v Žiline a Nitre sú odkazom, že na tento problém netreba len upozorňovať, ale sa aj aktívne zapájať k jeho riešeniu. Ako povedal Edmund Burke: „Ak má vyhrať zlo, potrebuje už len jedno – aby slušní ľudia nerobili nič.“

LJ: V niektorých krajinách už evidujú úmrtia, ktoré súvisia priamo so šírením hoaxov cez sociálne siete. Napr. rozšírenie hoaxu v Indii, že cudzinci unášajú detí, vyústilo v násilie v takej miere, že bolo zavraždených minimálne 18 ľudí. Takéto prípady jednoznačne dokazujú, aký devastujúci vplyv na reálny život môžu mať nenávistné prejavy na internete a hoaxy.

Plánujete činnosť platformy v budúcnosti rozšíriť aj na iné aktivity? Ak áno, môžete nám ich prezradiť?

VK: Aktuálne máme rozbehnutú diskusnú šnúru #somtu offline po Slovensku. Sú otvorené pre verejnosť a najmä členov skupiny. Debatujeme o témach, ktoré nás trápia v online svete. V Nitre sme diskutovali o náboženskom extrémizme, v Rimavskej sobote to bude o trolloch, potom plánujeme ísť do Michaloviec, kde by sme chceli hovoriť o utečencoch a fenoméne „dangerous speech“. Popritom uvažujeme, ako by sa dal vytvoriť etický kódex, ktorým by sme pomohli aj ľuďom v skupine, ale aj ďalším, ktorí majú záujem kultivovať diskusie na sociálnych sieťach.

Pozri aj: Myslíte, že Slováci sú otvorení a pohostinní? Slovenských cestovateľov sme sa opýtali, prečo cudzinci nechcú navštíviť Slovensko a v čom sa musia Slováci zlepšiť