Foto: archív Lukáš Chovan

Ak ste si mysleli, že cestovanie je iba pre vyvolených, Lukáš vás zaručene presvedčí o opaku. Najdôležitejšia je snaha ísť si za svojím cieľom.

Ak je vašou vášňou cestovanie, prestaňte hľadať rôzne výhovorky a inšpirujte sa týmto mladým Slovákom. Lukáš Chovan sa po skončení strednej školy rozhodol namiesto uviaznutia v zamestnaní, ktoré by ho nenapĺňalo, splniť si sen a precestovať svet. Poďme sa pozrieť, ako jednoducho sa to dá.

Iba 19- ročný Lukáš Chovan sa môže pýšiť desiatkami precestovaných krajín a poznatkom, ktoré by inak ako cestovaním nezískal. Navyše, na všetky svoje cesty si zarába úplne sám a jedným z jeho cieľov je pomáhať ďalším. Opýtali sme sa ho, aké boli jeho cestovateľské začiatky, aké je pracovať pre Letenky za babku a ako hľadať najvýhodnejšie letenky alebo kto sú fake cestovatelia. A on nám ukázal, že ak má niekto podobnú túžbu, môže si ju jednoducho splniť.

Lukáš bol ambiciózny už od svojich stredoškolských čias. Nechcel iba stagnovať a chcel v živote najmä niečo dosiahnuť. “Ako 15-ročný som založil najväčší medzinárodný florbalový turnaj na Slovensku, jeden z najväčších na svete, avšak po druhom ročníku sme sa s ďalšími spoluorganizátormi nezhodli na ďalšom smerovaní – vízii turnaja. Ja som bol za to, aby turnaj napredoval na kvalite, kvantite, aby ľuďom prinášal radosť, aby sme budovali značku. Im išlo najmä o zisk.”

Foto: archív Lukáš Chovan

“A práve vtedy som mal 17 rokov, prípravy na tretí ročník boli v plnom prúde, avšak nezhody boli také veľké, že som sa napokon rozhodol odísť z celého organizačného tímu a úplne vypustiť z hlavy celý florbal. Bolo to veľmi náročné obdobie, počas ktorého som musel meniť strednú školu, no najmä som nevedel, čo od života ďalej.” Nechcel iba zbytočne tápať a radšej sa zamyslel nad svojou budúcnosťou. Svoje ďalšie smerovanie napokon videl v cestovaní, ktorému sa venoval od svojich šestnástich rokov.”

“Čo chcem vlastne robiť po maturite? Chcem ísť na vysokú školu a ďalších 5 rokov sa učiť niečo, čo až tak nevyužijem v mojom reálnom živote? Chcem pracovať na TPP niekde na jednom mieste a mať nad sebou šéfa a maximálne 20 dní dovolenky? Na všetko som si povedal nie. Jednoducho, som zistil, že cestovanie ma napĺňa, zistil som, že pracovať sa dá online kdekoľvek zo sveta. Zistil som, naša planéta je tak veľká a krásna a náš život tak krátky, že by bola škoda celú moju mladosť obetovať štúdiu na vysokej škole a práci na TPP.”

Foto: archív Lukáš Chovan

Viete, moja generácia má obrovský dar, a tým je sloboda a táto doba, v ktorej žijeme.

“Naši rodičia alebo starí rodičia nemali možnosť takto slobodne a lacno spoznávať svet. Nebolo toľko možností po všetkých stránkach (letecké spoločnosti, letecké linky, hotely, hostely, infraštruktúra, cestovateľské bedekre a sociálne siete – blogy, vlogy, potrebovali do mnohých krajín víza a všetko bolo oveľa drahšie + život na Slovensku ťažší…).”

“Tá sloboda tam proste nebola taká výrazná ako máme my mladí teraz. Môžeme si kúpiť letenky za 10€ spiatočne, môžeme bývať u miestnych za lacno alebo v nejakých hoteloch – hosteloch, môžeme využívať množstvo zliav a neskutočne veľa ďalších možností. A práve tam to moje rozhodnutie začínalo.”

Foto: archív Lukáš Chovan

“Keď som si odpovedal na všetky tie základné otázky záporne, prišla na rad otázka, čo ma vlastne napĺňa? Bolo to cestovanie a bola to túžba spoznávať tento svet teraz, kým som mladý, slobodný a najmä zdravý. Počas života sa ešte veľa narobím, neskôr si založím rodinu, no a prirodzene, aj telo starne a už nebude také vitálne ako teraz. A viem, že keby som nespoznával ten svet teraz, celý život by som si to vyčítal, pretože by som zahodil obrovský dar, ktorý generácie pred nami nemali a nemohli využiť.”

“Keď som od februára 2018 dostal prvú online robotu, vtedy som začal reálne premýšľať nad touto možnosťou. Nechcel som mať svoj život po maturite ako stereotyp. Chcel som byť „hladný“ po zážitkoch a žiť svoj sen každý deň. Chcel som, aby som sa zobúdzal a zaspával s pocitom, že som si ten deň užil naplno a bol by som naň hrdý, keby bol náhodou mojím posledným v živote…”

Mal si aj nejaké počiatočné obavy alebo si bol o tomto, pre niekoho možno bláznivom a nereálnom nápade, presvedčený?

Určitý tlak som pociťoval, keď som po písomných maturitách kúpil tú jednosmernú letenku. To kliknutie na políčko „zaplatiť“ bolo ako vstupenka do sveta neistoty, ale zároveň som vedel, že ma čaká veľké dobrodružstvo. Úprimne? Keď som sa vybral na to viedenské letisko, povedal som si, že som blázon, že takéto niečo robím tesne po maturite. Ale tá eufória vždy bola väčšia ako nejaký strach. Práve kvôli strachu veľa ľudí necestuje, pretože majú určité vnútorné obavy, ktoré sú silnejšie ako presvedčenie z toho, že pôjdu do sveta a budú mať skvelé zážitky.

Nie tak do neznáma ako ja, ľudia sa boja cestovať aj na víkend do nejakého európskeho veľkomesta, pretože sa boja, že sa stratia, že sa im niečo stane, že sa nebudú vedieť dorozumieť, že to bude drahé a na to nemajú… Je to všetko v našej hlave. Moja túžba a sen sú jednoducho silnejšie ako všetky prekážky a strach, ktoré som mal pred cestou alebo počas nej.

Ktorú krajinu si navštívil ako prvú, po odchode zo Slovenska? Aké pocity ťa sprevádzali, keď si sa tam ocitol? Koľko času si tam strávil?

Jednosmernú letenku som mal kúpenú do Bangkoku v Thajsku. Bol som tam rok dozadu, vtedy som tam oslavoval svoju dospelosť – 18-ku, takže to bolo celkom také symbolické, že svoj už dospelácky život po maturite začínam práve tam. Bol som tam týždeň, postupne som sa aklimatizoval a snažil sa pochopiť všetko to, čo sa za ten krátky čas stalo. Meditoval som vo významnom chráme s mníchom, vyskúšal som ďalší miestny streetfood, pozrel som si historické mesto Ayutthaya.

Foto: archív Lukáš Chovan

Na aké miesta ťa zaviedla cesta ďalej?

Bangkok bola taká vstupná brána do Ázie, avšak najviac som sa po tom týždni tešil do Vietnamu. Bol som tam minulý rok v decembri, dokonca práve tam som oslavoval svoje prvé samostatné Vianoce bez rodiny. Vietnam nebol nejakým mojím veľkým snom. Chcel som vidieť Golden Bridge v zábavnom parku s prekrásnym výhľadom, rovnako tak zátoku Halong Bay alebo deltu Mekongu. Avšak už po mojom prvom príchode som si tú krajinu neskutočne zamiloval. Je to ako môj druhý domov. Každé mesto je rôznorodé a prekrásne, úžasné jedlo, priateľskí a nápomocní ľudia, neskutočná príroda a dychberúca história Vietnamskej vojny.

Precestoval som tú krajinu celú už dvakrát a do konca roka sa tam chystám vrátiť ešte opäť dvakrát. Rozhodne každému odporúčam. Neskôr ma zaviedli ďalšie túlavé kroky do Kuala Lumpur, Singapuru a na Bali. Momentálne som už mesiac v Kuala Lumpur, toto mesto milujem od mojej prvej návštevy v marci 2018, je to rovnako ako Vietnam môj druhý domov a poznám ho už lepšie ako rodnú Bratislavu. 😀 A práve sa nachádzam v Kambodži.

Cestovanie po svete však môže byť aj nákladné a práve to odrádza možno väčšinu ľudí. Ak teda človek nerieši vyslovene low costové spôsoby. Ako si na tom ty? Alebo ako si na cesty zarábaš?

Predpokladám, že veľa ľudí si až do tejto otázky myslelo, že som povolaním syn a rodičia mi platia tieto moje cesty. Nie. Už niekoľko rokov som zástanca toho, že si platím všetko sám, pretože chcem byť samostatný človek a nie byť závislý na rodičoch, ktorí ma budú živiť. Živili ma, keď som bol malý a nemohol som si tie peniaze zarobiť sám. Počas strednej školy som cestoval každý mesiac, všetky svoje výlety som si platil sám z brigád, ktoré som mal. Bolo aj obdobie, kedy som mal 5 brigád naraz, kedy som pracoval 11 mesiacov v nočnom klube a z nočnej som chodil do školy, po škole na ďalšiu brigádu.

Mesačne som dokázal odrobiť aj 250 hodín, áno, stále počas denného štúdia na strednej škole a stále som si našiel nejaký predĺžený víkend, prázdniny, sviatky, kedy sa dalo cestovať. Jednoducho som si všetky tieto výlety a zážitky odmakal. K životu nepotrebujem nové značkové oblečenie z fast fashion obchodov, nepotrebujem chodiť každý týždeň na párty a míňať peniaze za alkohol, cigarety, nedajbože za drogy. Nepotrebujem chodiť do drahých reštaurácií… Proste týmto spôsobom života som ušetril nemalé peniaze, ktoré veľa ľudí míňa na materiálne veci a potom sa sťažujú, že nemajú čas a peniaze.

Keď som ako 17-18 ročný mohol toľko pracovať, chodiť do školy a cestovať, dokáže to úplne každý. Je to opäť len o prioritách, nie o výhovorkách. Radšej všetky ušetrené peniaze miniem na reálne zážitky priamo na tom tripe. Počas cesty okolo sveta mám viacero online prác, ktoré sa týkajú cestovania – hľadanie a písanie tipov na letenky, ubytovania, písanie článkov… Takže, opäť si všetky tieto zážitky z ciest odmakám, len s tým rozdielom, že nemusím byť niekde v nejakej kancelárii alebo prevádzke v Bratislave, ale že to môžem robiť kdekoľvek zo sveta.

Foto: archív Lukáš Chovan

Mnoho študentov alebo mladých ľudí túži cestovať rovnako. Je ťažké dostať sa k takejto online práci? Čo by si im poradil? Ako začať?

Pre mnoho ľudí je moja práca „dreamjob“, počas ktorej môžem pracovať kdekoľvek, cestovať kamkoľvek. Ak by to bolo iba na mne, tak každému jednému by som pomohol nájsť takúto prácu. Ale ten prvý krok začína vždy od toho človeka. Veľa mladých nerieši veľmi na strednej škole svoju budúcnosť. Nejako si to nechávajú na poslednú chvíľu, no a po škole potom zistia, že vlastne nemajú takmer žiadnu prax, a tak idú na nejakú vysokú školu alebo pracovať do roboty, ktorá ich nebaví. U mňa to bolo inak. Pracoval som už od svojich dvanástich rokov a postupne som si robil okruhy prác, ktoré má napĺňajú.

Vždy som chcel vedieť niečo viac ako moji rovesníci, vždy som chcel spoznávať úspešných ľudí, určiť sa od nich alebo založiť niečo vlastné a učiť sa z vlastných chýb. Jednoducho, na svoju budúcnosť som myslel už od základnej školy a postupne sa to už nejako formovalo až napokon robím to, čo je moje hobby, živý ma to a ešte mám aj veľa zážitkov z mojich ciest. Odporúčal by som každému na škole, aby sa sústredili na svoje prednosti, aby sa v nich zdokonaľovali a aby riešili svoju budúcnosť čo najskôr.

Viem, že je to ťažké, keď už v 15 rokoch si máme vyberať strednú školu s nejakým zameraním, ale ak raz chcete mať prácu, ktorá vás bude baviť a možno aj takú ako ja, je dôležité, aby ste začali nad tým celým premýšľať skôr a najmä, začali aj zbierať skúsenosti. Ak chcete mať online roboty, musíte byť odborník v niečom. Tak ako ja môžem riešiť letenky, ubytovania, písať články, tak môžu podobne pracovať a cestovať grafici, doučovatelia nejakého jazyka, tréneri, markeťáci, novinári, môžete si založiť nejaký e-shop…

Tých možností je veľa, ale je dobré, keď ste vo svojom odbore odborníci, vtedy máte väčšiu šancu uplatniť sa nielen na Slovensku a mať online roboty, ale aj v zahraničí. Ťažké je to zo začiatku, keď sa učíte nové veci, keď tomu obetujete veľa času, budujete nejakú komunitu ľudí alebo svoju značku – meno. Ale potom príde zaslúžená odmena v podobe všetkých možností, ktoré budete mať.

V prvom rade treba chcieť. Necestujte kvôli tomu, že je to moderné, že chcete nejakú selfie, napríklad pri Eiffelovke.

Foto: archív Lukáš Chovan

Ako vyzerali tvoje začiatky?

K cestovaniu som sa dostal v októbri 2016, keď som mal 16 rokov, a kedy som ešte tancoval a bol som na ME v Petrohrade. Nakoľko som mal 5 dní na spoznávanie mesta, s mojou tetou sme celé dni chodili po katedrálach, boli sme na KHL, skúšali sme miestne jedlá, múzeá… No a práve tam to všetko začalo. To mesto a to cestovanie ma tak očarilo, že som si povedal, že chcem vidieť aj iné mestá.

Kde človek kúpi letenky za babku?

Do februára 2017 som si stále viac zisťoval informácie ohľadom lacných leteniek, ubytovaní, čítal rôzne blogy. Samozrejme, v tom čase som nemal prakticky žiadne skúsenosti, ale odhodlal som sa ísť na týždeň do Lodnýna a Brightonu, kde som oslávil moje sedemnáste narodeniny (odvtedy už každý rok oslavujem svoje narodeniny v zahraničí – Bangkok, Malta…).

Kúpil som vtedy letenky cez predajcu za cca 48€, čo teraz v pohode by som kúpil za 10-20€, ubytko som mal mimo centra mesta bez wifi a za účet na dátach som zaplatil vyše 100€. Učil som sa na vlastných chybách, aby som neskôr mohol ísť do Osla, na letný európsky roadtrip alebo do Dubaja, či Slovinska… Od februára 2018 cestujem už každý mesiac, no a od 18. júna 2019 som na svojej ceste okolo sveta. Každý jeden trip ma posúval vpred. Nielen z pohľadu zážitkov, ale aj z pohľadu skúseností. Momentálne som na letiskách častejšie ako doma, nestratím sa ani Hočiminovom meste alebo Bangkoku, kde nájdete dvojnásobne viac obyvateľov ako má celé Slovensko…

Foto: archív Lukáš Chovan

V čom spočíva tvoja online práca?

Mám viacero prác, ktoré súvisia najmä s cestovaním, hľadaním leteniek, písaním článkov o jednotlivých krajinách a mestách.

Pracuješ aj pre obľúbenú cestovateľskú skupinu Letenky za babku, ktoré prinášajú skvelé tipy na akčné a lacné letenky. Čo presne je tvojou funkciou?

Pre Letenky za Babku mám na starosti najmä skupinu na Facebooku, kde denne pridávam tipy na lacné letenky, v ktorých ľudia nájdu aj tipy na ubytovanie alebo iné informácie, čo vidieť v tom meste, informácie o vízach… Čoskoro budeme mať novú webstránku, tak viac tipov budem pridávať aj tam. Taktiež postupne rozbiehame Instagram, takže budem aktívnejší aj na našom oficiálnom instagramovom profile. Mojou takou každodennou rutinou je sledovať akcie jednotlivých leteckých spoločností, napísať tip na nejakú zaujímavú letenku, vytvoriť k tomu obrázok a samozrejme, zdieľať na sociálnych sieťach.

Dôležitou súčasťou celej roboty je aj zisťovať záujem od ľudí. Keďže svoj Instagram mám úzko prepojený s tým, aké tipy pridávam, pravidelne raz do mesiaca tvorím ankety, kde mi ľudia píšu, o aké letenky, kedy, a z akých letísk majú záujem. Mám tak väčšiu istotu, že ľudia o tie tipy budú mať reálny záujem a nepridávam to len tak.

Vedel by si niekomu aj priamo pomôcť, ak by sa na teba obrátil?

Samozrejme. Od toho je môj Instagram. Mne cestovanie dáva neskutočne veľa zážitkov a veľmi veľa ľudí mi vo svete pomáha s čímkoľvek. Myslím si, že svet je už dosť skazený na to, aby sme si nepomáhali a pýtali za všetko peniaze. Prečo nemôžeme niečo robiť len tak nezištne, lebo nám to prináša radosť? Ja dostávam dobro a šťastie vo svete a chcem ho šíriť ďalej. A keď vidím, ako sú všetci ľudia šťastní, keď cestujú, práve to ma dokáže robiť ešte šťastnejším. Takže, pokojne mi ľudia môžu písať na Instagram a pomôžem im s letenkami, ubytovaním, programom, dovolenkou, s programom so zľavami. Proste so všetkým.

Foto: archív Lukáš Chovan

Ceny leteniek sa rýchlo pohybujú hore a dole. Vieš nám dať nejakú dobrú radu, ako to sledovať a vychytať čo najlepšiu akciu?

Ak letíte s klasickou leteckou spoločnosťou, tie letenky sú lacnejšie aj niekoľko mesiacov vopred a ceny sa menia párkrát za týždeň – dva. Čo u nízkonakladoviek neplatí. Taký Ryanair mení ceny leteniek 2-3x za deň. Všetko záleží podľa dopytu, podľa blížiaceho sa dátumu, ale aj podľa toho, či sú vtedy nejaké sviatky, prázdniny, či je leto… Také najlepšie ceny leteniek sú okolo 4-6 týždňov pred odletom, ale nie vždy to platí. Napríklad teraz sú super letenky na november – december.

Rovnako tak celkom fajn letenky práve teraz zoženiete na Silvester alebo Vianoce. Ceny leteniek môžete sledovať manuálne cez viacerých predajcov, resp. vyhľadávače (kiwi, momondo, kayak, Expedia, skyscanner, azair, flightor…) alebo priamo na stránke leteckých spoločností (Ryanair, Wizz Air, EasyJet, Level, Volotea…).

Existujú aplikácie, ktoré nám majú s týmto pomôcť. Jednou z nich je napríklad Hopper, ktorá nám vie predpovedať, akým smerom sa ceny leteniek budú uberať. Aký máš na to názor ty? Myslíš, že fungujú a môžeme sa nimi riadiť?

Takéto aplikácie ja nepoužívam, nakoľko už približne viem, aké ceny sú dobré, kedy sa oplatí kupovať letenky a ako sa ceny pohybujú. Letenky treba kupovať skôr. Ak to vyslovene nie je charterovy let, kedy sú last minute letenky, tak minimálne ten mesiac dopredu sa oplatí kupovať letenky. Ak riešite Silvester, Veľkú noc alebo letné prázdniny, takéto letenky treba riešiť minimálne 3-6 mesiacov vopred. Letecké spoločnosti každý deň vyhodnocujú jednotlivé lety a podľa všetkých kritérií menia ceny leteniek.

Je dôležité vedieť, či sa jedná o hlavnú sezónu alebo nie, či je nejaký sviatok alebo nejaký festival, športová udalosť, aká je politická situácia v krajine a od toho sa odvíja aj dopyt a ceny leteniek, rovnako tak atraktivita a popularita danej destinácie. Na cenu leteniek tak vplýva veľa faktorov, ktoré sa ťažko predpovedajú, a tak je najlepšou možnosťou sledovať to každý deň – pravidelne.

Aký máš názor na ľudí, ktorí cestujú iba kvôli tomu, aby očarili na sociálnych sieťach a aby vďaka svojim fotkám získali sledovateľov?

Cestovanie je síce krásne, pretože je naozaj pre všetkých, ale v poslednom čase si myslím, že sa práve vďaka cestovaniu určuje také sociálne postavenie človeka. Doteraz ľudia svoju bohatosť ukazovali vo forme majetku, teraz nastala zmena a ľudia sa predbiehajú v drahších dovolenkách a v tom, kto má aké fotky z nich. Pre mňa je to obzvlášť smutné, pretože sa z toho celého postupne vytráca tá radosť, úprimnosť a najmä zážitok, na čom si ja zakladám.

Veľa ľudí cestuje vyslovene iba kvôli fotke. Kašlať na históriu, kašlať na pravidlá, proste len naháňanie sa za čo najlepšou fotkou, aby sa mohli pochváliť na sociálnych sieťach. Títo ľudia vnútorne nie sú šťastní. Myslia si, že majú uznanie u ľudí a chcú si pýtať pozornosť, aby im každý závidel, kde sú, čo robia.. Je to hraná radosť, a toto sa cestovaním nedá nazvať, jedine ak „influencerským fejkovým cestovaním.

Stretol si sa s nejakými takýmito fake cestovateľmi?

Prvýkrát mi to tak utkvelo v pamäti pred rokom, keď som bol v Portugalsku na krásnom útese a podo mnou bola pláž. Ja som si vychutnával výhľad, kúpal som sa v Atlantiku, no prišiel tam zrazu instagramový pár s takým kufrom a fotografom. Fotili sa jedna radosť, milión póz, úsmevy a odišli. A neskôr takú fotku vidíte na Instagrame aké je to skvelé miesto, pritom tam len prišli, urobili fotky a odišli.

No a najviac som toto pocítil vo Vietname, kde som pár dní „cestoval“ s jedným celkom známym cestovateľským instagramovým párom. Boli sme trikrát po dve hodiny na piesočných dunách, dokopy teda šesť hodín. A viete čo? Oni sa celých šesť hodín iba fotili. Nacvičené pózy, úsmevy, milión fotiek, pretože z každej strany a uhla… Celé dni sa riešili len fotky, popisy na Instagram, hashtagy, úprava fotiek. Jednoducho opäť to, ako ľuďom ukázať, že my sa máme super a vy trčíte doma

Ja som za ten čas užil nezabudnuteľný západ slnka, zbieral som tam odpadky, cvičil jógu, meditoval, pozeral sa na ľudí, ako sa rozprávajú, ako pijú pivo, ako skúšajú sandborading alebo jazdu na dunách na motorke. Robil som kotrmelce z tých dún, behal som, počúval hudbu, proste užíval som si každý moment na tom mieste. Povedzme si úprimne, čo by ste na ich mieste povedali svojim deťom, keď uvidia také fotky z dún?

Miesto rozprávania o zážitkoch im poviete, že ste sa tam šesť hodín iba fotili?

Chápem, že každý si to cestovanie užíva podľa seba, ale vážne je toto štýl cestovania, ktorý nás robí šťastným? Vážne iba fotky, ktoré sú len pozlátkam toho celého reálneho zážitku? Veď keď raz budem mať deti, chcem im okrem fotiek hovoriť najmä zážitky, čo tam všetko môžu zažiť, povedať im nejakú históriu toho miesta, nie ukazovať vyfiltrované fotky.

Myslíš, že je to na prvý pohľad jasné, komu ide iba o toto? Alebo pre koho je cestovanie naozaj poslaním? Tu mi napadá, ja sledujem mnoho cestovateľov. Keď si tak uvedomujem, množstvo z nich sedí vlastne práve do tejto kategórie..

Myslím, že to bežný človek vie spozorovať hneď. Ak niekto cestuje pre reálne zážitky, zdieľa ich s ľuďmi, pridáva kvalitný obsah, ktorý má pridanú hodnotu pre ich sledovateľov. Ak niekto cestuje iba kvôli fotkám a lajkom, vidíte od nich prakticky len upravené fotky a videá, stories na štýl, že ideme dnes na východ slnka fotiť, nezdieľajú s vami praktické cestovateľské tipy, čo sa kde nachádza, aká je toho história, koľko čo stojí. Rovnako tak u nich nájdete množstvo platených spolupráci, pretože im záleží hlavne na peniazoch, nie na tom, čo reálne propagujú. Samozrejme, nerád by som hádzal všetkých do jedného vreca, pretože treba tiež rozlišovať samotnú kvalitu toho celého obsahu a aj to, či sa tí ľudia reálne živia fotografovaním a videami alebo blogmi.

Pre mňa sú z pohľadu cestovania, osobnosti a kvality obsahu inšpiráciou Andrea Zahurancová, Janka Travelhacker, Martin Navrátil, Šimon Snopek a Patrik Paulinyi. Sú to ľudia, ktorých som začal sledovať pri mojich cestovateľských začiatkoch, sledujem ich stále a myslím si, že na Slovensku majú najlepšiu tvorbu. Každý z nich je výnimočný v niečom inom, ale robia to kvôli ľuďom, robia to kvalitne a v neposlednom rade, nie je to hrané, čo je veľmi dôležité.

Dôležitou súčasťou cestovania sú aj ľudia. Cestuješ sám?

Sólo cestovanie je v tom krásne, že aj keď navonok cestujete sami, prakticky nikdy nie ste úplne sami. Do svojich osemnástich rokov som cestoval vždy s niekým, bolo to kvôli rodine, ktorá celkom ťažšie znášala už len to, že tak často niekde cestujem a neboli to iba európske destinácie. Po svojej oficiálnej dospelosti som sa už rozhodol cestovať najmä sám, pretože som sa dovtedy musel stále spoliehať a prispôsobovať iným ľuďom. Ja som chcel niekde ísť, letenky boli lacné, ale zbytočne som musel čakať na ostatných.

Rovnako môj štýl cestovania a moje záujmy boli mnohokrát odlišné ako mali ľudia, ktorí cestovali so mnou. Takto si dokážem deň urobiť podľa seba, dokážem viac spoznať nových ľudí a nebyť teda limitovaný len tým mojím okruhom ľudí, ktorí sú so mnou a v neposlednom rade sa cítim oveľa slobodnejší a šťastnejší. Ak cestujete s niekým, musí medzi vami fungovať určitá chémia, a to je celkom náročné dopredu odhadnúť aj napriek tomu, že ste v súkromí super kamaráti.

Foto: archív Lukáš Chovan

Určite stretávaš na cestách zaujímavých ľudí. Naučili ťa niečo alebo nejakým spôsobom ovplyvnili?

V každej krajine stretávam množstvo miestnych ľudí, ale aj turistov z rôznych krajín. Ázia ma učí veľkej pokore. Aj keď sami sú chudobní, dali by vám aj to posledné, čo by mali, zadarmo. Naučili ma užívať si prítomnosť, reálny zážitok a reálne stretnutia. Veľmi sa mi páčia napríklad spoločné rodinné obedy vo Vietname. Jednoducho, tu sa ten život tak spomalí a nikto sa za ničím nenáhli. V Európe žijeme taký ten konzumný život, ktorého dôsledkom je to, že sme v strese a nemáme poriadne čas na rodinu, lebo stále len pracujeme…

Ak by som mal napísať, v čom ma negatívne ovplyvnili, je to určite životné prostredie. Aj keď v Európe je situácia zlá, ale riešime to, v Ázii je situácia katastrofálna a neriešia ju. Práve v Ázii si uvedomujem všetky tie dôsledky toho, ako sa správame k životnému prostrediu. Posledné týždne sa snažím veľa rozmýšľať nad tým, ako to tu posunúť k lepšiemu. Ako naučiť ľudí k takému veľkému nepoužívaniu jednorazových plastov, k triedeniu odpadu a k zahadzovaniu odpadkov do koša a nie na zem. Je to naozaj v tomto smere úplne iná kultúra a je veľmi ťažké zmeniť v tomto veľkom kolobehu, čo i len jednu časť.

Spomedzi navštívených krajín, máš nejakú, do ktorej by si sa chcel vrátiť? A prečo?

Vietnam! Dôvody som už vyššie napísal a tento rok sa tam teda ešte dvakrát vrátim. Ale veľmi sa mi páčilo aj Jordánsko a Izrael, Portugalsko hodnotím ako pre mňa najkrajšiu európsku krajinu, rovnako tak prekrásne je Švajčiarsko, Nórsko, Španielsko, talianske mestá, Holandsko… V konečnom dôsledku, rád sa vraciam do rovnakých krajín a miest. Každá ďalšia návšteva je iná a prinesie ďalšie nezabudnuteľné zážitky.

Foto: archív Lukáš Chovan

Cestovanie je najmä o samotných zážitkoch. Máš nejaký pozitívny/negatívny, ktorý ti utkvel v pamäti?

Snažím sa cestovať tak, aby každý jeden deň na cestách bol zážitkom. Vždy si poviem, že woow, toto je to najlepšie a najkrajšie, čo som kedy zažil alebo videl. Ale toto si hovorím často, takže tých zážitkov je neskutočne veľa. V každom meste mám nejaké sny, čo vidieť a zažiť. Tieto malé sny v mestách tvoria väčšie sny v krajinách, no a väčšie sny v krajinách tvoria veľké sny po celom svete. Teším sa z každej  maličkosti, pretože tie zážitky sú ako puzzle. Od malých cez väčšie až po najväčšie. Často plačem od šťastia, pretože to, čo zažívam, je niečo prekrásne.

Naposledy to bolo minulý piatok, keď som mal v Kuala Lumpur Silvestra – oslavoval sa nový Islámsky rok a pod najvyššími dvojičkami na svete – Petronas Twin Towers bol 9-minútový ohňostroj, krajší som naozaj nikdy nevidel, a to som zažil minulý rok Silvester v Hong Kongu. Jednoducho, vždy ma niečo tak dostane, že som za to neskutočne vďačný. Čo sa týka negatívnej spomienky, rozhodne doprava na Bali a nezavinená nehoda na skútri, po ktorej mi museli zašívať nohu…

Čo máš na cestovaní najradšej?

V prvom rade to, že je to pre všetkých. Či máte radi hory, pláže, adrenalín, gastronómiu, históriu alebo šport, každý si v tom cestovaní nájde to svoje, čo je skvelé, pretože cestovanie nás má spájať. Taktiež je cestovanie najmä o vzdelávaní sa. Je to taká celoživotná vysoká škola, pretože stále sa učíte niečo nové, čo miestami zmení vaše myslenie v určitých oblastiach. Ja osobne milujem spoznávať do hĺbky jednotlivé krajiny. Nielen navonok tie mestá, ale aj ľudí, školstvo, taký ten bežný život v krajine, aby som ju vedel pochopiť. Ale cestovanie má vo všetkých smeroch napĺňa. Dáva mi to, čo nikto a nič doposiaľ v mojom živote. Cestovanie je o ľuďoch, mestách, krajinách, zážitkoch, jedle, kultúre. Ak sa táto symbióza spojí, vznikne z toho taká zdravá droga, na ktorej budete závislí, pretože neustále budete chcieť spoznať a zažiť niečo nové.

Foto: archív Lukáš Chovan

Stretol si sa s mnohými kultúrami. Ktorá ti najviac sadla alebo stalo sa ti, že si si nevedel zvyknúť na nejakú miestnu tradíciu alebo niečo, čo ťa od danej krajiny odradilo?

Veľmi mi je blízky Budhizmus a celkovo aj meditácie. Rovnako tak mám rád jógu. Napríklad v Kuala Lumpur si neviem predstaviť jesť ryžu, mäso a omáčku rukami. Je to však ich kultúra, ktorú využívajú napríklad v miestnych streetfood podnikoch. Ako cestovateľ som však v každej krajine ako hosť a musím rešpektovať ich pravidlá a kultúru. Snažím sa ju pochopiť, aby som mal lepšie poznatky o danej krajine a živote v nej.

Plánuješ sa vrátiť domov, na Slovensko, v blízkej dobe? Alebo máš skôr na zozname spoznávanie ďalších krajín?

Odísť späť na Slovensko a mať online roboty v mojom mladom veku by som si vyčítal celý život. Mám momentálne príležitosť žiť takýto život, nemusím sa ponáhľať, založenie rodiny alebo nejaké zázemie ešte pár rokov počká. Tieto roky chcem stráviť spoznávaním našej planéty. Každopádne, nikdy nevylučujem svoj návrat na Slovensko, ale rovnako ani nevylučujem, že sa tam už nevrátim dlhodobo žiť.

Človek nikdy nevie, možno objavím krajinu, kde si nájdem priateľku, založím rodinu a ostanem tam žiť a na Slovensko budem chodiť iba za rodinou a kamarátmi. Žijem prítomnosťou a tým, čo mi daný okamih ponúka. Momentálne mám nabitý list krajinami, ktoré sú mojím snom a chcem ich spoznať, zažiť a vychutnať si ich.

V neposlednom rade, cestovanie nás učí byť viac tolerantnými, čo je veľmi dôležité aj na Slovensku, kde mám pocit, že sme veľmi xenofóbni voči iným rasám, kultúram a práve to cestovanie nám otvára nové možnosti a ukazuje, že nie všetko cudzie je pre nás zlé.”

Každopádne, ak by som sa raz vrátil na Slovensko, rád by som sa venoval aj učiteľskej profesii ako učiteľ geografie, pretože si nemyslím, že dnešné hodiny geografie tie deti nejako zaujímajú. A práve geografia je úzko prepojená so životným prostredím napríklad a rád by so všetky svoje poznatky o svete a všetky zážitky šíril medzi študentov a motivoval ich k tomu.

Pre viac zaujímavostí o cestovaní a horúce tipy na aktuálne letenky sledujte Lukáša na Instagrame.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )