Foto: Pixabay

/ 200 / Michaela
Nikto nevie, čo nás čaká po smrti. Teda takmer. Sú ľudia, ktorí prežili vlastnú smrť. Tí svorne tvrdia, že smrť vôbec nie je desivým zážitkom.

Vraví sa, že jediná spravodlivosť spočíva v tom, že nikto z nás nevie, kedy zomrie. A niečo na tom bude. Netušíme, kedy na nás príde rad. A to bez ohľadu na to, čo sme dosiahli v tomto svete. Samotná smrť je opradená tajomstvom. Našťastie existujú ľudia, ktorí prežili vlastnú smrť. Dostali možnosť vrátiť sa naspäť do fyzického tela. Niektorí z nich sa so svojimi skúsenosťami podelili na Reddite, pričom ich svedectvá naozaj stoja za to.

Každá skúsenosť je jedinečná. Od mierne absurdných, až po také, z ktorých vám naskočí husia koža. Aj takto môžu vyzerať zážitky blízke smrti.

Minulý rok som dostala infarkt, pričom v nemocnici sa mi trikrát zastavilo srdce. Nepočula som žiadnu nebeskú hudbu. Nebolo na tom nič neobyčajné. Zakaždým ma zobudili a ja som začala personálu rozprávať vtipy.

pixabay.com

Udialo sa to veľmi rýchlo. Tak rýchlo, ako keď vypnete televízor. V jeden moment fungujete normálne, a zrazu tu nie ste. Počul som len personál, ktorý na mňa kričal, že som im na moment odišiel. Na ten stres a paniku však len tak rýchlo nezabudnem.

pixabay.com

V pätnástich mi našli nádor a ja som podstúpil chemoterapiu. Neustále mi tiekla z nosa krv, vracal som a bývalo mi zle. Raz v noci som skolaboval. Všade bola krv, videl som mamu, ktorá plakala a volala sanitku. Stratil som veľké množstvo krvi, v nemocnici mi dávali prvú pomoc. Všetko som videl, no mal som pocit, akoby som to pozoroval zo strany. Bolo mi príjemne, cítil som sa ľahko, nechcelo sa mi ísť naspäť do tela a znovu prežívať tú istú bolesť. Bol to ten pocit, ako keď vám ráno zvoní budík, no vám sa vôbec nechce vstať z postele. Smrť je naozaj veľmi lákavá. Presne tak, ako leňošenie v posteli.

pixabay.com

Už sa viac nebojím smrti. Pri návšteve zubára som dostala otravu krvi z nedostatočne vydezinfikovaných nástrojov. Ihneď v ten večer ma skolila vysoká horúčka, bolo mi zle. Mama mi pomohla nastúpiť do auta a išli sme na pohotovosť. Pamätám sa, ako ma dali na nemocničné lôžko a potom sa strhla panika. Lekári kričali a ja som si pomyslela, že musím byť na tom fakt zle, keď sa nevedia ovládať. V duchu som sa smiala na tom, že mi vôbec nevadili ihly, hoci bežne mi naháňajú priam panicky strach. Potom som zomrela. Bol to pokojný pocit. Nie je to nič strašné, je to naozaj príjemný zážitok. Prebrala som sa až po dlhej dobe, no viem, že smrť nie je to najhoršie, čo sa vám môže stať.

pixabay.com

Mal som 19 rokov, keď ma z ničoho nič počas futbalového zápasu chytila neskutočná bolesť hlavy. Mal som pocit, že ma bolesť roztrhá na kúsky. Postavil som sa a chcel som sa ísť do kuchyne napiť vody. Tam som sa už  nedostal. Skolaboval som na chodbe. Mama počula ten rachot, okamžite vybehla za mnou a začala panikáriť. Nejako ma dostala do auta, v ktorom som zomrel. Videl som sa, ako tam ležím, ústa otvorené, nevyzeral som dvakrát príťažlivo. Chcel som objať mamu, no nešlo to. Tak som len myslel na to, ako veľmi ju milujem. Nakoniec som sa prebral v nemocnici a dostal som tak novú šancu na život.

pixabay.com

Dostala som meningitídu a pri prevoze vrtuľníkom som zomrela. Na „druhej strane“ som sa stretla s príjemným pánom, ktorý ma vozil v kamióne. Hovorili sme si vtipy, smiali sme sa, cítila som sa pri ňom dobre a bezpečne, a to napriek tomu, že som ho nepoznala. Po chvíli však zastavil kamión a povedal mi: „Zlatko, vystupujeme. Ešte nie je čas.“ Podľa lekárov som bola „mimo“ minimálne 15 minút. Až neskôr som sa pri prezeraní starých fotografií dozvedela, že ten milý pán bol môj starý otec, ktorý zomrel ešte skôr, než som sa narodila.

pixabay.com

Vedel som, že sa niečo pokazí. Jednoducho som mal silné tušenie. Pred rutinnou operáciou som si pre istotu spísal testament. Počas operácie som zomrel. Išiel som za svetlom, všade bola pokoj a láska. Mal som možnosť nahliadnuť aj do knihy svojho života, listoval som si v nej a prezeral si dôležité momenty. Nepamätám sa, či som sa chcel vrátiť, alebo nie. Nakoniec som sa prebudil na nemocničnej sále.

Všetky príbehy majú jedno spoločné. Ukazujú na to, že smrť nemusí byť strašiakom. Či to je naozaj tak, na vlastnej koži raz zistí každý z nás. No treba veriť tomu, že na túto skúsenosť máme ešte dostatok času.

Pozri aj: Vedela, že čoskoro zomrie. Táto žena preto napísala silný a emotívny list o zmysle života, ktorý teraz zdieľajú tisíce ľudí po celom svete

indy100.com



Komentovať (0)