Ako sa to stalo? Ako som to mohla dovoliť? Je to ako na hojdačke. Zasa prišli myšlienky, aká som strašná, hnusná, tučná, že si moje telo zaslúži trpieť, hladovať…
Silnejšie, než som očakávala. A zároveň sa trápim nedostatkom potravy, čo moje telo oslabuje spolu s cvičením, behaním a každou námahou, ktorú vykonávam.
Ležím v nemocnici. Opäť. Nevládzem chodiť. Ešte pred nedávnom som bola doma, no mala som zakázané prechádzky, školu, brigádu… Samozrejme, že som to nedodržiavala. Práve preto som tu.
Ani neviete, ako veľmi si to vyčítam. Nechcem tu byť ako na koni. Mnohé pacientky berú nemocnicu ako vykúpenie; ako miesto, kde sa môžu skryť pred celým svetom. Po prvýkrát je to pravda, dokonca je to fajn. Ale keď sa tam opakovane vraciate, beriete to ako zlyhanie, lebo si sami pomôcť proste nedokážete.
Som na seba veľmi nahnevaná. Sklamala som svojich blízkych a neviem, ako im to oplatím. Či sa to vôbec dá! Som rozhodnutá spraviť čokoľvek a práve preto som súhlasila s hospitalizáciou, ktorá ma spraví silnejšou po psychickej i fyzickej stránke.
Je to veľký boj; boj medzi tým, čo chcem, a čo v skutočnosti chcem. Odpoveď je pre mňa jasná: chcem žiť! Baby, to, že priberieme, neznamená, že budeme tučné, ale že sme čoraz bližšie k tomu, aby sme boli zdravé a šťastné! Znie to strašidelne, ale skúste vystúpiť z tej komfortnej zóny, v ktorej pravidelne cvičíte a diétne jete. Skúste raz za čas cvičenie vynechať, ochutnať niečo nové, rozšíriť si jedálniček, spraviť niečo spontánne! Uvedomte si, že nás to neurobí zlými alebo škaredými, práve naopak: urobí nás to ľuďmi!
Sú oveľa dôležitejšie veci ako váha, postava, vzhľad alebo známky v škole. Nerobte rovnakú chybu ako ja. To, na čom záleží, som pochopila až príliš neskoro – keď mi začalo ísť skutočne o život. Nestojí to za to.
Autorka článku: Nina
Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný.
Nahlásiť chybu v článku