Za menej ako minútu z neho prakticky nič neostalo. Tragédia Hindenburgu spôsobila koniec éry vzducholodí

Ferdinand von Zeppelin sa narodil do významnej rodiny, grófovi Friedrichovi von Zeppelin a jeho manželke Amélie Macaire. Vyrastal v meste Konstanz a neskôr šiel študovať na polytechnickú vysokú školu v Stuttgarte. V roku 1855 nastúpil do vojenskej školy v Ludwigsburgu a po škole sa pridal k vojsku. Vo vojsku sa mu darilo a získal si uznanie mnohých, nebola to však schopnosť bojovať a ukrývať sa pred nepriateľmi, ktorá ho preslávila najviac.

Ako píše portál Brittanica, Zeppelin mal 61 rokov, keď v roku 1899 zostrojil svoju prvú vzducholoď. Trvalo však ešte rok, kým sa vzducholoď LZ 1 vzniesla. Bola dlhá 128 metrov a vo vzduchu sa vznášala 17 minút. Nemecká vláda dovtedy Zeppelina podporovať odmietala, no keď videla jeho úspech, rozhodla sa, že projekt predsa len bude financovať.

Zeppelin si získaval čoraz viac uznania a pred prvou svetovou vojnou o ňom a jeho vzducholodiach vedeli už všetci. Jeho najslávnejším projektom sa stala vzducholoď s názvom LZ 129 Hindenburg. Podľa webu History išlo o jednu z najväčších vzducholodí, aké boli zostrojené a naproti prvému, 17 minút trvajúcemu letu, táto dokázala doletieť omnoho ďalej a na palube niesla dokonca aj pasažierov. Prvý let vykonala vzducholoď Hindenburg 4. marca v roku 1936 pod taktovkou nemeckej leteckej spoločnosti Deutsche Zeppelin Reederei.

Pýcha tretej ríše

Hindenburg pôsobil na oblohe 14 mesiacov a vykonaných bolo celkovo 63 letov, až do osudného dňa 6. mája v roku 1937. Loď Hindenburg mala byť pôvodne dlhá o niečo viac ako 248 metrov, napokon však bolo nutné z dĺžky trochu ubrať, aby sa zmestila do hangáru pri jazere Lakehurst. Konštrukcia bola vyrobená z duralumínu, zliatiny, ktorá sa pred prvou svetovou vojnou začala vo veľkom využívať najmä práve v letectve. 15 prstencov bolo z vonkajšej strany obopnutých hodvábom a z rovnakého materiálu boli aj vrecia naplnené plynom, ktoré mali loď nadnášať. Hodváb bol ošetrený špeciálnou zmesou, ktorá mala ochrániť plyn pred prehrievaním a žiarením, píše Brittanica.

Interiér Hindenburgu bol plne vybavený tak, aby čo najlepšie poslúžil pasažierom, nachádzala sa tu dokonca aj jedáleň či fajčiarsky salónik. Výraznou zmenou mal byť fakt, že sa uvažovalo nad využitím hélia. Hélium však bolo ťažko dostupné, kým vodík bol využívaný celkom bežne a bol ľahko prístupný. Na rozdiel od vodíka, hélium navyše nebolo horľavé, bolo by teda omnoho bezpečnejšou alternatívou. Hindenburg chceli za pomoci hélia aspoň zdvihnúť do vzduchu, Amerika však vydala zákaz, ktorý znemožňoval export hélia. Stavitelia vzducholode sa tak museli zmieriť s vodíkom a konštrukciu upraviť.

Vzducholoď sa napokon podarilo dokončiť aj bez hélia a konštruktéri si mysleli, že sa im podarilo prísť na to, ako bezpečným spôsobom využívať namiesto hélia vodík. Vzducholoď vykonala ešte niekoľko skúšobných letov, kým sa ju napokon odhodlali vyslať na 6 598 kilometrov dlhý let okolo Nemecka. O niečo neskôr boli schválené aj niekoľkodňové transatlantické lety, v rámci ktorých Hindenburg letel z letiska Friedrichshafen až do Ria de Janeiro.

Let v Hindenburgu bol oveľa pohodlnejší a omnoho rýchlejší ako akákoľvek plavba loďou. Pasažieri si mohli užívať pohodlie kajút, dobré jedlo v jedálni a na palube dokonca hral aj hudobník na klavíri. Nikto z 97 pasažierov ani len netušil, že to všetko sa čoskoro skončí obrovským nešťastím. Vzducholoď vyrazila z Frankfurtu 3. mája o 7:16 večer a nad Atlantik dorazila krátko po druhej v noci. Do Lakehurstu mal Hindenburg doraziť 6. mája o 6:00 ráno, pre nepriaznivé poveternostné podmienky sa však pristátie muselo presunúť až na 18:00. O 16:15 už vzducholoď krúžila nad Lakehurstom, počasie sa však nezlepšovalo. Až o 19:08 dostala vzducholoď znamenie, že môže pristáť. To ešte nikto netušil, že práve pristávací manéver sa stane pre mnohých ľudí osudným.