Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

S futbalovým rozhodcom sme sa porozprávali o jeho práci, dedinskom futbale aj korupcii.

Patrí k najobľúbenejším a najsledovanejším športom na svete i na Slovensku. Futbal je fenomén, šport, ktorému rozumie aj ten, ktorý ho nikdy nehral alebo nesledoval. Spoločnosť spája, ale aj rozdeľuje. Je milovaný, aj nenávidený. O futbale, futbalových fanúšikoch, situácii na Slovensku, korupcii a mnohom inom čo s týmto športom súvisí sme sa porozprávali s mladým rozhodcom Ivanom Šimkom. 

V rozhovore s Ivanom Šimkom sa dozviete: 

  • Čo znamená futbal pre človeka, ktorý sa mu venuje od rána do večera?
  • Prečo patrí k celosvetovo najobľúbenejším a najsledovanejším športom?
  • Prečo hráči tak často simulujú?
  • Dá sa uživiť pískaním zápasov na „dedinskom futbale“?
  • Aká je atmosféra na zápase v 4. či 5. lige?
  • V akom stave je slovenský futbal? Je podpora mládeže dostatočná?
  • Prečo existuje korupcia na úrovni dedinského futbalu?
  • Má Slovensko šancu postúpiť na ME vo futbale?

Futbalové zápasy pískaš už 12 rokov. Čo pre teba tento šport znamená?

Je to také klišé, ale ak poviem, že futbal je moja vášeň, tak to odzrkadľuje to, čo cítim. Dennodenne od rána do večera riešim len futbal. Ráno vstanem a už myslím na to, čo musím spraviť a večer zaspávam s tým, že si nejaký zápas pozriem v televízii a prezriem si aktuálne výsledky. S futbalom som spätý neustále, keďže som okrem rozhodcu aj funkcionárom MFK Dukla Banská Bystrica a zároveň  Oblastného futbalového zväzu BB.

Začal som ako hráč v mládežníckych kategóriách. Ako dorastenec som sa rozhodol vydať na dráhu rozhodcu. Vedel som, že ako hráč toho veľa nedosiahnem a väčšiu perspektívu budem mať v pozícii rozhodcu. Vtedy ma, samozrejme, ovplyvnila aj vidina finančného ohodnotenia, ktoré som vtedy ako rozhodca mohol dostávať.

Dá sa pískaním zápasov uživiť? Aké sú odmeny v nižších ligových súťažiach, v ktorých pôsobíš?

Nie je to žiadne tajomstvo, tieto informácie sú zverejnené na stránkach zväzov. Keď som v 17 rokoch ako druhák na strednej škole začal rozhodovať, boli sme vyplácaní „na ruku“ rovno po zápase. Vtedy to bolo nejakých 500, možno 600 korún. To bol pre študenta strednej školy v roku 2007 obrovský peniaz a od rodičov som už na vlastné výdavky nemusel žiadať žiadne peniaze. Aktuálne je to napríklad v tretej lige o poznanie lepšie. Ja ako asistent dostanem za zápas o niečo viac ako 90 eur, pričom sa hrávajú 4 zápasy za mesiac. K tomu si ale možno pripočítať mládežnícke súťaže a nižšie ligy, kde sú už ale, samozrejme, odmeny nižšie.

Zarábať sa s tým ale určite nedá. Futbal sa hrá od konca marca do polky júna a od augusta do konca októbra. Počas štyroch mesiacov tak rozhodca nedostáva ani euro. Na to Slovenský futbalový zväz (SFZ) vymyslel program profesionálnych futbalových rozhodcov. Je ich 10 a oni dostávajú odmenu každý mesiac. Sú to naozaj profesionáli, ktorí na sebe neustále pracujú, trénujú a vzdelávajú sa.

Spolu s hokejom patrí futbal v našich končinách, ale aj celosvetovo, k najobľúbenejším a najsledovanejším športom vôbec. Čím to podľa teba je?

Futbal je úplne najjednoduchší šport. Stačí kúsok rovnej plochy a lopta. Brány zo školských tašiek a hrať môžete aj bosí. Hokej je v tomto náročnejší. Futbal má preto celosvetovo zo všetkých športov najširšiu členskú základňu.

Futbal je mimoriadne dynamický, za posledné desaťročia sa zmenil tak, že si to na prvý pohľad všimne aj amatér. Akou transformáciou tento šport prešiel za posledných 20-30 rokov?

Ako všetko vo svete napreduje aj futbal. Začal byť oveľa taktickejší. Tréneri sa začali vzdelávať. Kedysi postavili chlapa z krčmy na striedačku a bol trénerom. Dnes už to nemôže robiť ktokoľvek si zmyslí. Musí mať na to odbornú spôsobilosť, kvalifikáciu a licenciu. Trénerské vzdelanie sa už vyžaduje aj na najnižších úrovniach. V súčasnosti sa už nehrá tak jednoducho ako v minulosti. Kedysi stačilo nakopnúť loptu dopredu a tam sa o ňu bili. Dnes je priechod do útoku oveľa komplikovanejší a každý hráč má na ihrisku svoje úlohy.

Veľa ľudí sa pri futbale sťažuje na simulovanie. Aj pri najmenšom dotyku, niekedy aj bez kontaktu hráči padajú na zem a tvária sa, akoby si minimálne zlomili nohu. Prečo to robia a ako to vnímaš z pohľadu rozhodcu?

Kým sa toto nezačne dodatočne trestať, napríklad nejakou disciplinárnou komisiou, tak to z futbalu nezmizne. Dokázať ale hráčovi, že ho niečo bolí alebo nebolí je nemožné. Pri akomkoľvek kontakte nemôžeme vedieť, či ho to skutočne bolelo alebo nie. Hráč má navyše v každom súboji právo spadnúť, to je zásadná vec. Ak je to naozaj bez kontaktu, začne teatrálne rozhadzovať rukami a dožadovať sa pokutového kopu alebo vylúčenia protihráča, tak je to absolútne neférové a do futbalu to jednoznačne nepatrí. Takéto správanie by sa malo rozhodne dodatočne trestať.

Pre rozhodcu je to mimoriadne ťažká situácia. Vždy sa snažím pred odpískaním ešte sekundu porozmýšľať ako to naozaj bolo. Pozriem sa na gestá hráča, to sú pomocné veci, ktoré prinášajú skúsenosti. Pred 12 rokmi som pískal skoro každé kričanie a „aukanie“. Dnes, po asi 1 200 zápasoch, už tak ľahko niekomu nenaletím.

Robia to aj hráči v nižších slovenských súťažiach?

Snahy tam sú. Tie zápasy ale nesleduje 100 miliónov ľudí. Tých 30 divákov faul vidí. Deje sa to ale v každom zápase. Nepamätám si zápas, v ktorom by sa niektorý hráč nedožadoval aspoň outového vhadzovania, obyčajného foulu v strede ihriska alebo pokutového kopu. Deje sa to aj na obyčajných dedinách. Keď 40-ročný hráč, ktorému hlava viac chce ako nohy vládzu, začne kričať po 17-ročnom rozhodcovi, ten sa „pokaká“ a radšej odpíska, aby mal od tohto hráča pokoj.

V čom okrem kvality sa líšia tretia či štvrtá liga od tej najvyššej?

Najväčší rozdiel je asi v taktickej vyspelosti. V tretej lige sú tréneri, ktorí majú druhú najvyššiu licenciu na Slovensku, väčšinou sú to ľudia, ktorí hrávali futbal na určitej profesionálnej úrovni a tí vedia, čo môžu od svojich hráčov očakávať a čo im treba naordinovať. V nižších súťažiach si chodia hráči zahrať takpovediac za párky a pivo, teda pre potešenie. Vekový priemer je vyšší, sú tam hráči, ktorí dosahujú takmer dôchodkový vek. V tretej lige je to ale stále futbal, na ktorý sa dá pozerať.

Tieto súťaže si veľa ľudí predstaví ako typický dedinský futbal. Je to trošku stereotyp, ale 4. a 5. liga je naozaj futbal na obecnej úrovni. Môže takúto súťaž hrať ktokoľvek, alebo aj tu treba byť talentovaný?

Aj v druhej triede, čo je v podstate 7. liga, sú hráči, ktorí 10-15 rokov hrajú futbal. Ani tu nemôže hrať 25-ročný hráč, ktorý sa 20 rokov venuje šachu. Takýto hráč to len ťažko odbehne a len ťažko spracuje loptu. Na každej úrovni, v každom klube a na každom poste treba mať aspoň nejaké základy. A práve to je chyba týchto obecných futbalových klubov. Spoliehali sa na to, že hráčov im vychovajú väčšie kluby a oni ich zoberú na hosťovanie a na prestupy. Teraz je to ale tak, že niektoré kluby už nevychovávajú toľko kvalitných hráčov ako kedysi a dedinské kluby nerobia s mládežou. Vekový priemer v nižších ligách sa tak neustále zvyšuje a za pár rokov podľa mňa nebude mať na dedinách kto hrať.

Predstavujem si, že si na takýchto zápasoch v nižších ligách zažil aj mnoho kurióznych situácií. Spomenieš si na niektorú?

Kuriózne a vtipné situácie sú tak časté, že človek ich veľmi rýchlo zabudne. Tie situácie vyplývajú zo spolupráce medzi kolegami a zo situácií, ktoré sa odohrajú na ihrisku.

Spýtam sa teda inak. Stalo sa ti niekedy, že ťa chceli hráči pre tvoje rozhodovanie napadnúť? A aké časté sú v zápasoch nižších líg slovné narážky a nadávky?

Hovorí sa, že rozhodca, ktorý nedostane po papuli, nie je dobrý rozhodca. Ja som ešte našťastie po papuli ešte nedostal, ale inzultovaný som bol už dvakrát. Raz v 7. lige v Dúbravici, kedy domáci vyhrávali 1:0 a jedného z hráčov rozčúlilo, že som im dal už asi 4. či 5. žltú karu. Prišiel ku mne a udrel ma po rukách, čo som považoval za inzultáciu a zápas sme ukončili. Je to paradox, že mužstvo, ktoré vyhráva inzultuje rozhodcu. To svedčí o tej inteligencii hráčov na dedinách. Druhá situácia bola v 5. lige v obci Vinica. Vyhrávali domáci, vylúčil som hosťujúceho hráča, ktorý sa voči asistentovi správal hrubo a nešportovo. Prišiel ku mne a sotil do mňa.

Nadávky najhrubšieho zrna sú na ihriskách na každodennom poriadku. Je ale rozdiel či to hráč zakričí tak, že to počuje aj hospodár za bránou alebo mi to povie do očí. Vtedy mu poviem niečo podobné, vynadáme si a po zápase si podáme ruky. To k tomu trošku patrí. Aj rozhodca si ale musí uvedomiť, že proti nemu stoja hráči a nie stroje. Rozhodca je síce pánom na ihrisku, ale nie je nadčlovek. Ako budem pristupovať k hráčom, tak budú oni pristupovať ku mne a naopak. Ak chcem mať na ihrisku pokoj, musím sa k nim adekvátne správať. Snažím sa k hráčom pristupovať empaticky, oslovujem ich menom, nevrieskam po nich. Stretlo sa to s pozitívnym ohlasom a dosť sa mi to potom vracia.

Foto: Alexander Mede

A čo fanúšikovia? Aká je atmosféra na týchto zápasoch?

Fanúšikov rozhodca riešiť nemôže, lebo by sa z toho zbláznil. Je ale smutné, že si niekedy neuvedomia, že aj rozhodca je človek. Hranica medzi vtipom a urážkou je niekedy veľmi tenká a počúvať 90 minút posmešky či vyhrážky na rodinu býva veľmi deprimujúce. Obzvlášť ak je rozhodkyňou žena. To, čo si niektorí dovoľujú k ženským rozhodkyniam je vrchol primitivizmu. Bol som na zápase, kedy mala po 90. minútach kolegyňa na postrannej čiare v šatni slzy v očiach. Brala to veľmi ťažko a keď to videli fanúšikovia, útočili na ňu ešte viac. Veci ako „choď sa postaviť radšej ku šporáku“ alebo „zober do ruky varechu a nie zástavku“ sú už viac-menej bežné.

Vravíš o sebe, že si milovníkom futbalu a futbal je tvoj život. Aký je tvoj názor na futbalových chuligánov a čo fanúšikov podľa tvojho názoru vedie k takejto radikalizácii?

Správanie hooligans, resp. jednotlivcov, by som nerád hádzal do jedného vreca. Každý jeden je svojprávny a predpokladám, že aj dospelý človek, ktorý si je vedomý svojich činov a pripravený niesť za svoje správanie následky. Kým sú na štadióne a povzbudzujú svoj milovaný klub, je všetko v najlepšom poriadku a vytvára to atmosféru, akú zažijete len v športe a naskakujú vám z toho zimomriavky. Čo ich však vedie nejakej tej radikalizácii, tak to mi je veľmi ťažko s istotou povedať. Zrejme láska k svojmu klubu, ktorú prezentujú aj fyzickou silou, resp. rivalita s inými klubmi alebo rivalita medzi fanúšikmi rozdielnych klubov, kedy často vznikajú fanúšikovské družby, aby ten konkrétny fanklub bol väčší a tým pádom aj silnejší. Tento môj názor sa však nemusí stotožňovať s názormi členov fanklubov, oni najlepšie vedia čo robia, s kým to robia a prečo to tak robia.

Len nedávno sa v Bratislave strhla bitka medzi fanúšikmi Cracovie Krakov a Ajaxu Amsterdam na jednej strane a Levski Sofia na strane druhej. Prečo sa vlastne vzájomne pobili? Vzájomné zápasy ich predsa nečakajú. A ako je možné, že fanúšikovia Cracovie a Ajaxu stáli spoločne na „jednej strane“?

To, že sa na jednej strane stretli hooligans dvoch klubov nie je, ako som už spomínal, ničím výnimočné. Majú zrejme medzi sebou spoluprácu, tzv. družbu a myslím si, že je zrejmé, že sa na takomto stretnutí už vopred dohodli, pretože takéto stretnutie určite nie je dielom náhody. K futbalu však takéto veci nepatria a je nemysliteľné, aby sa takéto niečo odohrávalo v centre mesta, kde sa na to pozerajú ženy a malé deti, ktorým hrozí vážna ujma na zdraví.

V rozhovore s Vladimírom Országhom sme sa veľa rozprávali o tom, akú dôležitú úlohu zohráva štát pri práci s mládežou, aj o tom, ako túto úlohu zanedbáva. Aké pomery panujú v tomto smere vo futbale?

Do určitej miery prácu s mládežou podporuje štát. Momentálne sa za každý klub, každého rozhodcu, každého funkcionára a každého hráča vyberá ročný členský poplatok. Tieto peniaze sa zhrnú do jedného veľkého vreca a rozdelia sa do klubov, ktoré robia s mládežou. Čím viac družstiev, tým viac financií. Za jedno mládežnícke družstvo je to asi 500 eur. Druhá forma pomoci je podpora infraštruktúry. Na budúci rok je od štátu a SFZ asi 5 miliónov eur, ktoré sa rozdelia do amatérskych klubov. To je veľká podpora pre kluby, kde areály budoval režim ešte pred 89´ a odvtedy sa o to nikto nestaral.

Je na Slovensku práca s mládežou na dostačujúcej úrovni? Je to perspektívne? Vychovávame dostatočný počet dostatočne kvalitných hráčov?

Vo všeobecnosti určite nie. Je pár klubov, ktoré to robia dobre. Je ale rozdiel vychovať hráča cez všetky kategórie. Ale keď klub zoberie 15-ročného hráča s talentom, dva roky ho vychováva a tvrdí, že je to ich odchovanec je dosť obmedzené. Kluby to robia často a hrdia sa tým, ako dobre pracujú s mládežou. Mnohí ale často kašlú na mládež z toho pohľadu, že dajú jednému trénerovi celé mužstvo a staraj sa. Jeden človek nemôže robiť trénera, vedúceho a ešte hráčom aj baliť dresy.

V roku 2018 obvinili zo športovej korupcie 21 osôb zo Stredoslovenského futbalového zväzu. V nižších futbalových súťažiach mali brať úplatky a ovplyvňovať tak priebeh aj výsledky zápasov. Prečo sa niečo takéto deje v nižších ligách?

Zásah NAKA bol na seminári rozhodcov Stredoslovenského futbalového zväzu, ktorého som aj ja súčasťou. Ja som po prvýkrát na seminári nebol, bol som s Duklou na prípravnom zápase. Pre tých rozhodcov to bol obrovský šok. Túto tému neodľahčujem, ale myslím si, že korupcia, aj keď nedokázaná, existuje na dôležitejších miestach a v oveľa väčšej miere.

Prečo sa objavila korupcia v najnižších súťažiach? Zrejme pre prestíž. Kluby chcú byť lepšie ako susedná dedina, chcú postúpiť do vyšších líg. Korupcia vo futbale je absolútne neprijateľná a nešportová. Ale aby kukláči brali rozhodcu za úplatok vo výške asi 50 euro, to sa mi zdá nemiestne.

Úplatky mali byť vo výške 200 – 1 000 eur.

Ak hovoria o 200 eurách, myslia 200 euro pre všetkých štyroch – troch rozhodcov a delegáta.

Ako v tomto smere hodnotíš situáciu, ktorá na konci sezóny vznikla v zápase medzi Podbrezovou a Zlatými Moravcami?

Pán Soták obvinil Zlaté Moravce z korupcie. Chyby rozhodcov boli dokázané, rozhodca bol patrične potrestaný. Aj on je ale len človek, myslím si, že v tomto prípade zlyhal ľudský faktor. V tak sledovanom zápase, kde ide o záchranu v lige, by rozhodca úmyselne takú penaltu neodpískal. Viacerí rozhodcovia sme sa zhodli, že zo svojej pozície tú konkrétnu situáciu dobre vidieť nemohol. Podbrezová ale teda mala pravdu, že sa ten pokutový kop zahrával neoprávnene. Ja si ale nemyslím, že to rozhodca urobil cielene.

Ponúkol ti niekto niekedy ako rozhodcovi úplatok, alebo si mal pocit, že sa o to nepriamo pokúša, alebo mohol pokúšať?

Ak by som sa s tým stretol, určite to riešim s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Slovenský futbal nemá v porovnaní s hokejom za sebou také veľké úspechy. Aké sú podľa teba dôvody?

Na MS v hokeji je v A kategórii 12 účastníkov, medzi ktorými nájdeme súpera, ktorému hravo dáme 12 gólov. Vo futbale je už len dostať sa do konkurencie 32 tímov na MS neuveriteľne ťažké. Brazília má niekoľko miliónov registrovaných hráčov. Na Slovensku je to 400-tisíc. Taliansko, Nemecko, Francúzsko, kolíska futbalu Anglicko – všetci majú milióny futbalistov. Na Slovensku máme 7-8 líg. Ak sa bavíme o 5. anglickej lige, stále sa bavíme o poloprofesionálnom futbale, kým u nás ide o absolútne amatérsku ligu. To, že sme na MS v JAR či na Eure vo Francúzsku postúpili zo skupiny, to sú obrovské úspechy, ktoré si ľudia možno ani neuvedomujú.

Je pre mňa ale trošku zázrakom, ako reprezentácia môže tak dobre fungovať, keď slovenskú ligu nemáme až na takej dobrej úrovni. Ak je hráč čo i len o trochu lepší, automaticky ide za hranice. Tam ale často nedostáva toľko príležitostí, ako by dostávať mal a je potom veľmi náročné zapracovať ho do reprezentácie. Aj keď je to kvalitný hráč, chýba mu zápasová prax. Štyri mesiace nikde nehrá a potom má nastúpiť na životný zápas proti Chorvátsku. To je extrémne náročné po fyzickej aj psychickej stránke.

V kvalifikácii na EURO 2020 sa aktuálne nachádzame po troch zápasoch so 6 bodmi na druhom mieste v skupine. Aké sú podľa teba šance na postup?

Dôležité budú septembrové zápasy doma s Chorvátskom a vonku v Budapešti. Tieto stretnutia naznačia, čo bude ďalej, dovolím si povedať, že o veľa veciach v skupine dokonca rozhodnú.

V roku 2004 sa majstrami Európy vo futbale stali prekvapivo Gréci. Je šanca, že by sa o podobné prekvapenie niekedy postarali slovenskí futbalisti?

Takéto situácie sa stávajú možno raz za 20 rokov. Víťazstvo Československa na ME v Belehrade v 1976 bol podľa mňa podobný úspech. Je rok 2019, pomaly teda prichádza čas na ďalšie prekvapenie.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy