Foto: Ilustračné (Unsplash, Archív TASR)

Vitajte vo svete monoklov, rozbitých nosov a nacionalistických pokrikov.

V polovici týždňa sa v centre Bratislavy stretli futbaloví chuligáni z Bulharska, Poľska a Holandska. V masovej bitke lietali po Ventúrskej ulici stoličky, stoly a mnohé iné predmety. Polícia zasiahla v priebehu 10 minút a zadržala viac ako 100 ľudí. Kto sú vlastne futbaloví chuligáni? Ako sa ním človek stane? Prečo sa medzi sebou bijú a navzájom sa nenávidia? Ako sa tieto skupiny organizujú a aké pravidlá v ich svete panujú? Porozprávali sme sa o tom s bývalým futbalovým chuligánom, ktorý sa rozhodol ostať v anonymite. 

V rozhovore s bývalým futbalovým chuligánom sa dozviete:

  • Ako sa človek stane futbalovým chuligánom a v čom sa líši od bežného diváka či ultras fanúšika?
  • Prečo sa futbaloví chuligáni medzi sebou masovo bijú?
  • Aké pravidlá platia pri masových bitkách?
  • Do akej miery je chuligánstvo naozaj späté s futbalom? A ako doň preniká nacionalizmus a rasizmus?
  • Medzi ktorými mestami na Slovensku panuje najväčšia nevraživosť?
  • Ako chuligáni vnímajú zásahy polície?

Patril si k ultras aj k futbalovým chuligánom. Ako a kedy si sa k tomu dostal?

Vyvinulo sa to prirodzene. Začal som chodiť na futbal, postupne ma lákalo fandenie, chodil som do fanklubu a s tým potom prišli aj prvé výjazdy. Počas nich je človek odkázaný sám na seba, automaticky sa stáva terčom pre ostatné skupiny a sem-tam sa začali odohrávať nejaké konflikty. Nebolo to o tom, že by som si povedal, že sa chcem stať futbalovým bitkárom. Neskôr, keď sme chodili na výjazdy sme si už bitky vopred dohadovali. Bolo to paradoxne bezpečnejšie ako náhodné strety. Futbalovým chuligánom som bol asi od 16 do 24 rokov.

Oslava fanúšikov Spartaku Trnava na štadióne Slovana v roku 2009, Foto: Archív TASR/Tomáš Halász

Prečo si s tým prestal?

Človek vyštuduje školu, má nejaké zamestnanie a musí si dávať pozor na to, aby neprišiel do práce s monoklom. Potrebuješ podávať nejaké pracovné výkony a nemôžeš si dovoliť, že ťa budú týždeň bolieť rebrá. Nehovoriac o opletačkách s políciou. Je to predsa len na hrane zákona.

Čo ťa lákalo na tom pridať sa k fanúšikovskému táboru namiesto toho, aby si chodil na zápasy medzi „bežných divákov“?

Ako som spomínal, nie je to o tom, že sa človek rozhodne stať futbalovým chuligánom. Vo futbalovom prostredí rozlišujeme tri skupiny fanúšikov. Bežný fanúšik, príde na zápas, zafandí a ide domov. Ultras sa zameriavajú na vizuálnu prezentáciu – dymovnice, choreografie, hlasné fandenie. Futbaloví chuligáni vyhľadávajú konflikty a bitky. V každom z nás je kúsok fanúšika, ultrasáka aj chuligána. Akurát sa niekedy niektorá stránka prejaví viac. Prišlo to prirodzene, rovnako prirodzene to aj odišlo.

Jednotlivé tábory futbalových klubov sa medzi sebou najskôr okrikujú a osočujú a v neposlednom rade aj pobijú. Prečo tá nevraživosť a aká je ich motivácia?

Väčšinou je to o dlhoročnej rivalite. Napríklad Bystrica – Žilina, Trnava – Slovan. Rivalita a nevybavené účty sa tu akoby až dedili z generácie na generáciu. Okrem toho ide aj budovanie renomé a rešpektu medzi ďalšími skupinami futbalových chuligánov.

Do akej miery je hooligans o futbale a do akej miery je to o bitkách, provokáciách a výtržnostiach?

Záleží to od jednotlivých skupín. Sú chuligánske skupiny, ktoré futbal až tak nezaujíma. Na druhej strane existujú také, ktoré sú s futbalom späté úplne. Mňa v určitej fáze zaujímalo viac renomé našej chuligánskej skupiny ako futbal. Tak, ako sa futbalisti na ihrisku snažili, aby boli majstri, my sme mali svoj vlastný tretí polčas, kde sme v našej pomyselnej lige budovali postavenie našej skupiny. Chuligánstvo sa ale nedá od futbalu úplne oddeliť.

Bitky futbalových fanúšikov s políciou v Poľsku, 2015, Foto: Archív TASR

Ako blízko má futbalové chuligánstvo k nacionalizmu a k rasizmu?

Na Slovensku máme aj ľavicové antifašistické skupiny, napríklad v Trenčíne. Väčšina slovenských skupín má ale radikálne jadrá k týmto ideológiám dosť blízko. Vyplýva to prirodzene z toho, že fandenie je postavené na kolektívnej identite. Individualita je potlačená dozadu. Nadradenosť určitej skupiny ľudí si potom mnohí premietajú aj do reálneho života. Potom to už nie je o klube či o meste, ale napríklad o rase, národe. Určite sa netreba tváriť, že futbaloví chuligáni nemajú blízko k fašizmu a nacionalizmu.

Protislovenské protesty futbalových fanúšikov v Budapešti v roku 2008, Foto: Archív TASR/Ladislav Vallach

Zoberme si teraz nejakú skupinu futbalových chuligánov. Aké vzťahy v nej panujú, aká je hierarchia takejto skupiny a ako sa organizujú?

Ide o to, kto sa ako ukáže. Nikto nechce mať medzi sebou „sráčov“, ktorí pri bitke postávajú vzadu. Bitky sú väčšinou dohodnuté na počty. Ak jeden človek nerobí to, čo má, dostáva sa druhá skupina do presily. Rozprávkarov a bájkarov, ktorí sa chcú bitiek zúčastniť len preto, aby v krčme pri pive mohli machrovať tam nikto nechce. V niektorých skupinách je získať členstvo náročnejšie. Robia previerky, mladých posielajú do menších bitiek, nech sa ukážu a keď vidia, že sa dá na nich spoľahnúť, zoberú ich medzi seba. V skupinách funguje líderstvo ako v každej organizácii. Tí, čo majú u ostatných členov rešpekt a majú organizačné zručnosti, sú lídrami skupín.

A aké sú pravidlá bitiek?

Dohodnúť sa dá kadečo. Väčšinou platí, že je to bez zbraní, čisto na päste. Dosť sa v poslednej dobe rozmohli pieskové rukavice, takže sa už vopred dohaduje aj bez pieskových rukavíc. Schytať taký úder je dosť nepríjemné. Dohadujú sa aj počty. Buď to býva banda na bandu, bez obmedzenia, kto koľko ľudí zoženie, toľko tam bude mať. Druhou možnosťou je obmedziť bitku na určitý počet ľudí, 20 na 20, keď je málo ľudí tak pokojne aj 5 na 5. Priamo v bitke je to pomerne fair play. Keď je niekto na zemi, už sa nedokopáva. Naopak, keď niekto skončí na zemi a povie že má dosť, už sa opätovne do bitky nezapája.

Futbaloví chuligáni si miesto dohodnú vopred. Často sa ale stáva, že ide o verejné priestranstvo, kde sa nachádzajú aj iní ľudia. Je v takom prípade verejnosť v nebezpečenstve?

Podľa môjho názoru je riziko minimálne. Keď sa na ulici stretnú dve chuligánske skupiny, ľudia si môžu spraviť popcorn a pozerať sa. Je veľmi malá možnosť, že by niekto napadol alebo udrel okolostojaceho človeka. Chuligáni chcú bojovať medzi sebou, budovať rešpekt. Zatiahnuť do toho verejnosť nedáva žiadny zmysel. Na futbalovom zápase ale chuligáni zvyknú obyčajným fanúšikom brať napríklad šály alebo vlajky, ktoré potom pália na tribúnach. To ale veľa ľudí odsudzuje. Získavanie súperových predmetov ale patrí k subkultúre futbalového chuligánstva.

V minulosti si sa zúčastnil množstva takýchto bitiek. Ako to prebieha, aké si mal pocity a utrpel si niekedy vážne zranenia?

Ide hlavne o adrenalín. Ako keď ideš skončiť bungee jumping. Najskôr je to zmes strachu a adrenalínu, potom je to už len o rozdávaní a prijímaní úderov. Keď sa všetko skončí je to obrovská eufória. Vážne zranenia nebývajú časté. Väčšinou sú to monokle, rozbité nosy, zlomené kostičky na rukách, narazené rebrá. Zažil som ale aj človeka v bezvedomí, stáva sa to ale pomerne výnimočne.

Ako bitka končí?

Väčšinou to končí tým, že sú všetci na zemi a dobití. Vyhráva tá skupina, ktorá dokázala tých druhých premôcť. Často sa stáva, že jedna skupina druhú zatlačí a je jasné, že sa už nedokážu brániť a bitka sa ukončí predčasne. Potom sa ľudia pozbierajú a každý si ide svojou cestou.

Medzi ktorými slovenskými tábormi panuje najväčšia nevraživosť a prečo?

Najväčšia rivalita je určite medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Vyplýva to z tej športovej podstaty. Tak ako je takýto zápas prestížne derby po futbalovej stránke tak sa to prenieslo aj do sveta chuligánov. Sú to dva najväčšie tábory fanúšikov na Slovensku, ktoré majú tisícky členov. Ďalej je to asi Žilina a Banská Bystrica. Tu nevraživosť zrejme vyplýva z nejakých stretov z minulosti, kde si každý nesie nejaké krivdy. Pri Dunajskej Strede do toho vstupuje národný princíp. Dunajská Streda si ide svoju veľkú vlnu nacionalizmu. Spievanie maďarskej hymny je ešte jeden z tých nevinnejších prejavov. Zápasov sa zúčastňujú aj maďarskí futbaloví chuligáni napríklad aj z Budapešti. Všetky domáce zápasy majú silný nacionalistický náboj.

V Bratislave sa pred pár dňami stretli futbalový chuligáni z Krakova a Amsterdamu na spoločnej strane. Takéto spojenie sa nazýva družba, o čo vlastne ide?

Družby sú v chuligánskom svete úplne bežné. Stáva sa, že má jeden klub aj 5 či 6 rôznych družieb. Určite tomu pomohla aj globalizácia, alebo ako to nazvať, ktorá zmazala vzdialenosti medzi mestami. Vznikajú potom aj takéto medzinárodné družby. Na Slovensku bola dlho známa družba medzi Spartakom a Baníkom Ostrava, tá je už ale minulosťou. Momentálne je najznámejšia asi Žilina a Goral Zywiec, ktorá trvá už asi 20 rokov. Dlhodobá družba existuje aj medzi Slovanom a Brnom. Družby vznikajú na základe individuálnych priateľských vzťahov, ktoré sa postupne rozvíjajú. Najväčšie bitky, ktoré sa odohrali, napríklad v Poľsku, prebehli medzi koalíciami niekoľkých klubov. Tak ako sa buduje rešpekt skupiny individuálne, buduje sa aj rešpekt družby. Na medzinárodnej úrovni nefungujú družby na pravidelnej báze. Súčasťou sveta futbalových chuligánov sú asi od 80. rokov.

Bitka futbalových chuligánov v Bratislave, 2019, Foto: TASR/Adel Ghannam

A čo sa stane ak sa v zápase stretnú dva tímy v družbe? Bude mať potom absolútne pokojný priebeh?

Áno, celé to prebehne v priateľskej atmosfére. Robí sa dokonca spoloční kotol, fandí sa spoločne. Napríklad zápasy medzi Ostravou a Katovicami majú neskutočnú atmosféru.

Na Slovensku proti radikálnym fanúšikom a futbalovým chuligánom zasahuje polícia pomerne často a pomerne tvrdo. Ako to chuligáni vnímajú? Majú pocit krivdy alebo si uvedomujú, že je zásah adekvátny?

My hovoríme, že najsilnejšia chuligánska skupina je Polícia Slovenskej republiky. Ich zásahy bývajú príliš neadekvátne a sú robené priveľmi silovo. Nabehnú na 1 000 ľudí s cieľom každého rad radom vytrieskať. Na západe to funguje na individuálnej zodpovednosti. Poriadkové sily si dokážu vytiahnuť ľudí, ktorí robia problémy a neuplatňujú kolektívnu vinu. Na Slovensku končia zásahy polície rozbitými hlavami. Najhoršie zranenia mali naši chalani vždy od policajtov. Zlomeniny, tržné rany na hlavách. Používajú slzné spreje, obušky, vodné delá. Ak je bitka dohodnutá a nabehne tam polícia, berie sa to ako prekazenie zábavy. Potom sa už len každý snaží zachrániť. Štátu v spolupráci s políciou sa podarilo aktivity slovenskej chuligánskej scény utlmiť. V súčasnosti vlastne prakticky neexistuje. Bitky, ktoré sa odohrajú za rok sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Masové konfrontácie, aké boli v minulosti bežné sa už dnes ani neorganizujú.

Zásah polície na zápase v Dunajskej Strede v roku 2008, Foto: Archív TASR/Pavol Ďurčo

Ubližujú zásahy polície proti fanúšikom a tresty pre radikálne skupiny aj samotnému futbalu?

Chuligánske skupiny sa preklápajú s ultras skupinami a starajú sa o atmosféru na štadiónoch. V Žiline sa tvrdé jadro fanúšikov rozhádalo s majiteľom klubu a niekoľko rokov potom fanúšikovia nechodili na domáce zápasy. Atmosféra na štadióne bola zrazu mŕtva, predtým bol bežný aj 1 000-členný kotol.

Dnes už patríš medzi bežných fanúšikom futbalu. Ako vnímaš ultras a chuligánov teraz?

Nepatrím k ľuďom, ktorí to berú hystericky. Chuligánstvo na Slovensku je na rozdiel od iných krajín ako Rusko, Poľsko či Ukrajina v ruinách. Keď sa stretneme pri pive, spomíname na minulosť ako na adrenalínový zážitok. Prinieslo to mnoho kamarátstiev, z ktorých mnohé trvajú dodnes. Bolo to o partii, zábave na výjazdoch, človek má na čo spomínať.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy