Najpravdepodobnejšie sú tri scenáre. Prvý z nich: zastavili by ste, a spýtali by ste sa človeka ležiaceho na zemi, či nepotrebuje pomoc. Možno by ste mu pomohli vstať zo zeme. Druhý scenár je: zvíťazila by vaša zvedavosť, prizerali by ste sa, ako zareagujú ostatní, prípadne by ste počkali, či sa druhý účastník bitky vráti a čo sa bude diať ďalej. Tretí scenár: neurobili by ste nič. Obzreli by ste sa a išli by ste ďalej za svojím cieľom. Ktorý prípad je váš? Tvrdí sa, že efekt prizerajúceho, čiže druhý scenár, je práve tým, ktorým by sa riadila veľká časť ľudí v skupine.

Fenomén, kedy ľudia napriek tomu, že majú kapacitu aj možnosť pomôcť inému človeku v núdzi, ale neurobia tak, sa nazýva The bystander effect, teda efekt prizerajúceho sa, alebo efekt apatického svedka. Viete, od čoho závisí, kedy pomôžeme a kedy naopak nie? Bibb Latané a John Darley, ktorí tento fenomén skúmali už v roku 1964, tvrdia, že ne/pomáhanie závisí najmä od počtu ľudí, ktorí sa situácie zúčastňujú. Čím je prítomných viac ľudí, tým menej sú ochotní pomôcť a skôr sa len prizerajú. Naopak, v menšej skupinke ľudí sa skôr nájde odvážlivec ochotný pomôcť. Vo veľkej skupine ľudí sa totiž všetci spoliehajú na toho druhého. Všetci čakajú, že niekto prevezme iniciatívu a urobí, čo treba. Podrobnejšie vysvetlenie nájdete v nasledujúcich riadkoch.

Počuli ste už o prípade Kitty Genovese? Práve ten donútil výskumníkov zaoberať sa témou prizerajúcich sa. Ide o prípad z roku 1964, v ktorom bola Kitty Genovese v noci zavraždená pred svojím domom. Winston Moseley ju dvakrát bodol do chrbta. Bezmocná Kitty kričala o pomoc a plazila sa preč, avšak jediné, čo dosiahla, bolo, že niektorý sused zakričal na násilníka z okna, aby jej dal pokoj. Po desiatich minútach, keď Moseley videl, že sa nič nedeje, vrátil sa k už bezvedomej Kitty a ešte niekoľkokrát ju bodol, okradol ju a znásilnil. Na následky útoku umrela. Až potom, keď už bolo neskoro, niekto zavolal sanitku a políciu. Celkovo tridsaťosem susedov videlo Kitty umierať, nikto však nezasiahol. Latané a Darley zisťovali prečo.

Vyzvali skupinku študentov, aby sa zapojili do diskusie. Každý participant bol v inej miestnosti a „rozprával sa“ s rôznym počtom ľudí. Participanti mali mikrofóny a slúchadlá a nesmeli nikoho vidieť, aby si mysleli, že sa s niekým rozprávajú, v skutočnosti im však boli púšťané nahrávané odpovede. V istej chvíli im bol do mikrofónu pustený hlas, ktorý tvrdil, že má epileptický záchvat, má strach o svoj život a potrebuje pomoc. V prípade, keď si participanti mysleli, že sa rozprávajú len s jedným človekom, zareagovali až v 85 percentách prípadov. Ak však boli v domnení, že sa rozprávajú s väčšou skupinou ľudí, pomoc sa vybralo hľadať len 31 percent participantov. Ostatní pociťovali úzkosť, avšak nešli pre človeka trpiaceho epileptickým záchvatom hľadať pomoc.

V závere výskumu Latané a Darley poskytli dve vysvetlenia. Prvým je tzv. rozptýlenie zodpovednosti. Ak participant vidí, že je prítomný niekto iný, kto v problémovej situácii prevezme zodpovednosť a zasiahne, má pocit, že on zodpovedný nie je a nič neurobí. Druhé vysvetlenie hovorí o tzv. pluralitnej ignorancii. Ide o mentálne nastavenie, kedy si participant myslí, že ak ostatní prizerajúci sa v problémovej situácii nič nerobia, aby človeku v núdzi pomohli, situácia zrejme nie je natoľko vážna, aby sa vyžadovala jeho pomoc.

Samozrejme, výskum sa nezaobišiel bez kritiky. Našli sa obhajcovia, ktorí tvrdili, že ľudia sú vedení k tomu, aby nepomáhali. Napríklad v prípade nehody, keď niekto potrebuje lekársku pomoc, ľudia nepomáhajú preto, lebo majú pocit, že ich znalosti z oblasti medicíny nie sú dostatočné na to, aby skutočne pomohli, a radšej počkajú na lekára. Iní sú zase príliš nesmelí a boja sa vykročiť z davu a byť stredobodom pozornosti, preto radšej ostanú nečinní v anonymite. Ľudia sa taktiež boja, že ak sa odvážia pomôcť človeku v núdzi, tromfne ich niekto lepší a budú zahanbení, alebo bude ich pomoc odmietnutá. Strach z pomoci vyvolávajú tiež dôsledky z toho, že snaha o pomoc nevyjde a bude mať negatívne následky.

Veríme, že na svete ostalo dosť dobrodincov a dúfame, že ak niekedy stretnete niekoho, kto bude potrebovať vašu pomoc, nebudete myslieť na to, čo si budú myslieť ostatní, alebo či je vaša pomoc dostatočné dobrá. Človek v núdzi iste radšej ocení akýkoľvek pokus o pomoc, ako keby sa skupinka ľudí len nečinne prizerala.

psych.sk (Petra Sušaninová)