Mnohí sa pýtajú, prečo je také ťažké odhodlať sa zmeniť svoj život, keď si ho podstate môžeme napraviť lúsknutím prsta. Problém je v tom, že poruchy príjmu potravy nie sú fyzické ochorenie (aj keď so sebou prináša radu zdravotných problémov) a ide predovšetkým o chorú a zranenú dušu človeka.
správy od nás budete mať ako prví.
Za každou ubolenou dušou, ktorá trpí poruchami príjmu potravy, sa skrývajú rôzne problémy, ktoré často stoja na tom, aby človek nabral odvahu postaviť sa chorobe tvárou v tvár. Práve odhalenie týchto problémov je polovicou prvého kroku. Býva to dlhá cesta, pretože ľudská psychika je obdivuhodná a dokáže negatívne spomienky vytesniť mimo naše vedomie. Práve tu sa odporúča ambulantná liečba, kde psychoterapeut za pomoci rôznych techník dokáže spolu s pacientom nájsť centrum problému.
Ďalšími spúšťačmi sú rodinné problémy, ktorými deti veľmi trpia. Či už ide o konflikty medzi rodičmi, alkoholizmus, nedostatočná pozornosť a prejavovanie emócii, alebo vysoké nároky na svoje dieťa. Najsmutnejším a zároveň najbolestivejším problémom sú negatívne sexuálne zážitky. Prostredníctvom porúch príjmu potravy si ženy/muži dávajú všetko za vinu a hladovanie, vracanie, prejedanie alebo extrémne cvičenie sú formou týrania.
Pri každom probléme si ubolená duša dáva za vinu všetky problémy, i keď nie je vinníkom. Dieťa nedokáže pochopiť, prečo sa rodičia hádajú, prečo mu nie je venovaná dostatočná pozornosť, a tak si myslí, že je to jednoducho jeho chyba. Taktiež požadovanie nadpriemerných výkonov, či už v škole alebo napríklad v športe, nemôže dokazovať každý. Niekto jednoducho nie je dobrý v chémii, no matka alebo otec z neho chcú mať lekára. Dostaví sa sklamanie zo strany rodičov a dieťa si to znova dáva za vinu. No pritom môže vynikať úplne v niečom inom. Taktiež ak dôjde k znásilneniu mnoho žien si to dáva za vinu sama sebe. Pritom na sex musí byť súhlas oboch strán, no žena si začne vyčítať každé slovo, každé gesto: „a keby som nerobila“, „a keby som sa tak neobliekla…“ Druhú stranu násilníka doslova vytesnia a začnú týrať samé seba.
Čo je teda druhá polovica prvého kroku?
ODPUSTENIE.
Odpustenie sebe samému. I keď to nebola naša vina, no my sme si to za vinu dávali. Jedno jediné úprimné odpustenie sebe samému. Ak sa stotožníme a prežijeme tento oslobodzujúci pocit, zrazu sa niečo zmení. Nemusí to nastať hneď. Jediné, čo sa musí, je odpustiť si úprimne a skutočne. Uvedomte si jednu vec. TERAZ je TERAZ! Čo bolo, to bolo. Žijeme v prítomnosti, nežime minulosťou.
ODPUSTE SI A PRÍDE NEUVERITEĽNÝ POKOJ.
Autorka článku: Broňa
Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný.
Nahlásiť chybu v článku