Najsevernejšie „mesto duchov“ v arktickej tundre: Sovieti v Európe zarobili 7-krát viac ako ostatní, pohľad naň vás vydesí

Ak sa odvážite podísť bližšie, zbadáte záblesk stalinistickej architektúry a v centre osídlenia bustu Vladimira Iľjiča Lenina. Nie, reč nie je o Kaukaze ani o Sibíri – a už vôbec nie o Rusku samotnom. Nenápadné banské mestečko leží priamo v Európe, v jej najsevernejšom kúte, kam zavítajú len ľadové medvede, akademici a občasní dobrodruhovia. Toto je Pyramiden – jedna z posledných ruských základní v Arktíde, ktorá si vyslúžila notorickú prezývku „špicberské mesto duchov“.

Pyramiden nie je jediným ruským mestom na Špicbergoch. Známejší je Barentsburg – pôvodne holandské, neskôr sovietske, ale hlavne druhé najväčšie osídlenie súostrovia so 455 obyvateľmi. Dodnes tu ťažia uhlie prevažne Rusi a Ukrajinci pre ruskú spoločnosť Arktikugol.

Ak sa pýtate, ako je možné, že Rusko má svoje základne priamo v Európe, odpoveď je relatívne jednoduchá. Nórsko od začiatku 20. storočia udržiavalo so Sovietmi diplomatický kontakt. V roku 1920 sa uzavrela Špicberská dohoda. Nórsku bola priznaná zvrchovanosť nad súostrovím, no zároveň všetkým signatárom (nielen Sovietskemu zväzu) zaručila právo využívať jeho nerastné bohatstvo.

Sovieti bažili po uhlí, urýchlene začali s plánom

Sovietov v tomto období zaujímali Špicbergy predovšetkým kvôli jednej surovine, a bolo ňou uhlie.

Sme na začiatku 20. storočia, ťažba uhlia pripomína honbu za pokladom, jeho spaľovanie je kľúčovým zdrojom energie a vlastníctvo ložísk znamená absolútnu nezávislosť od dovozu. Sovieti sa kvôli ložiskám tejto suroviny o súostrovie zaujímali už koncom 19. storočia. Na prahu modernej doby investovali nemalé finančné prostriedky a do oblasti začali vysielať desiatky odborníkov. Prvá prieskumná expedícia dorazila na súostrovie už v roku 1912.

Pyramiden nevybudovali priamo Sovieti – pôvodne uhoľné pole patrilo Švédovi Bertilovi Högbomovi. Ten ho však predal Sovietom už v roku 1926, kedy banská činnosť ešte nedosiahla priemyselnú úroveň. V roku 1931 prebrala vlastníctvo štátna spoločnosť Trust Arktikugol a spolu s tým začali aj veľké plány do budúcnosti.

Baníkom platili sedemnásobne, ich život bol v ohrození