Príbeh, ako kedysi jedna z najchudobnejších krajín sveta prekonala dekády vývoja a dostala sa na líderskú pozíciu v svetovej ekonomike, ktosi v minulosti výstižne označil ako „zázrak na rieke Han“. A zázrak to aj skutočne bol – avšak nielen pre svoje svetlé a úctyhodné momenty. Krajinu na juhu Kórejského polostrova pretkala v 80. rokoch história, o ktorej dnes obyvatelia len šepkajú s ťažkým srdcom a nejasnými odpoveďami.
Nejedna krajina v procese snahy o čistý imidž a štatút ekonomického lídra siahala po spôsoboch, ako sa pred svetom prezentovať v tom najlepšom svetle. Podobne, ako sa kedysi v dobe režimu v našich končinách utajovala existencia ľudí bez domova a zdravotne postihnutých vláda radšej schovala v ošarpaných ústavoch, tak i v Južnej Kórei sa jedného dňa objavil prvý autobus s nápisom „Prepravné vozidlo tulákov“.
Podľa slov portálu BBC, krajina pod záštitou vtedajšieho prezidenta vyvíjala v 70. a 80. rokoch aktívnu snahu, aby prešla „sociálnou očistou“. Bolo zriadených niekoľko súkromných zariadení, ktoré cez vládne dotácie prijímali ľudí bez domova, aby sa o nich starali.
Napriek myšlienke, ktorá znie honosne a produktívne, však z koreňov snahy o reprezentáciu krajiny ako mocnej a schopnej štruktúry, vychádza temný príbeh detenčného centra s názvom Hyungje Bokjiwon.
Juhokórejský „koncentračný tábor“
Centrum mnohí pejoratívne označujú ako „skutočný Squid Game“, vyslúžil si však aj prezývku „koncentračný tábor“.
BBC spomína príbeh Han Jong-suna, ktorého jedného dňa nechal otec spolu s jeho sestrou na pár minút na policajnej stanici. Potreboval si čosi vybaviť, uznal preto, že deti budú v najväčšom bezpečí práve tam.
Policajt ich však namiesto toho odniesol k autobusu, do ktorého museli násilím nastúpiť. Jong-sun údajne plakal a bránil sa. „Oni nás začali biť, hovorili, že sme príliš hlasní.“
Obaja skončili v Hyungje Bokjiwon. Údajne to bolo miesto plné brutality, v ktorom držali tisíce ľudí proti ich vôli. Mnohí v ňom pretrvali celé roky. Existujú domnienky, ktoré hovoria, že policajti boli v tej dobe za lapenie „vyvrheľov“ odmeňovaní.
Jong-sun a jeho sestra mali v centre zotrvať tri a pol roka. Proti svojej vôli boli držaní podobne ako mnohí ľudia bez domova, zdravotne postihnutí, či mladé siroty. Neraz v centrách skončili aj takí ľudia, ktorým jednoducho pri náhodnej policajnej kontrole chýbali doklady totožnosti.
Hromadné bitky, nútené práce, znásilňovanie a mučenie
Mnohé výpovede väzňov sú príliš strašné na to, aby sa o nich hovorilo do detailov. Zahŕňajú kruté mučenie, neľudské sexuálne násilie, príšerné psychické týranie, či siahodlhé nútené práce. Choi Seung-woo, podľa BBC ako ďalší väzeň v centre opísal, ako ho ako 13-ročného umiestnili do centra po tom, čo ho policajt pri výsluchu „pálil zapaľovačom na intímnych partiách“, aby ho donútil priznať sa k činom, ktoré nespáchal.
„Jeden z mužov (v centre) ukázal trochu odporu a spýtal sa jedného z veliteľov pár zakázaných otázok – napríklad, prečo sme boli uväznení. Štyria ľudia ho následne zamotali do obliečky. Začali ho všade kopať, kým neodpadol, z úst mu šla pena. Tí ľudia ho následne odniesli, ešte bol zabalený. Do centra sa nikdy nevrátil. Viem, že umrel.“
Správa údajne rozdelila stredisko tak, aby na seba dávali pozor samotní väzni. Riaditeľ Park In-guen zvolil pár väzňov, ktorí pracovali priamo pod ním ako velitelia „čát“. Každá čata mala svojho vodcu, tajomníka a vedúcich tímov. Väzni mnohokrát čelili kolektívnym trestom a boli hromadne bití a mučení.
Podľa Hana, ktorý sa do centra dostal ako 8-ročný, bolo miesto „peklom“.
„Takmer sa nám nedostávalo spŕch. Všade po tele som mal vši. Ako stravu nám dávali len zhnité ryby a smradľavú ryžu. Väčšina väzňov bola podvyživená. Ľudia spávali natlačení štyria na malej posteli. Každú noc dochádzalo k znásilneniu.“
Centrum bolo v 90. rokoch napokon zničené. Pri demolácii mali stavbári objaviť stovky úlomkov kostí v modrých plachtách. Správa opozičnej strany z roku 1987 tvrdí, že v centre zomrelo viac ako 500 zadržaných. Park In-guen, neslávny riaditeľ centra, bol zatknutý – jeho trestom však bolo len dva a pol roka väzenia, a to za spreneveru štátnych dotácií.
Podľa správy BBC z roku 2020, za údajné vraždy a porušovanie ľudských práv nikto nečelil právnym následkom. Tento príbeh je však, rovnako ako celé obdobie „čistého imidžu“ v Južnej Kórei, v juhokórejskej spoločnosti stále veľmi citlivou témou.
Budete mať s nimi dokonalého Valentína: 10 skvelých romantických filmov, ktoré si užijú ženy aj muži
Nahlásiť chybu v článku