Keď mladý Carl Sagan v roku 1964 navštívil laboratórium St. Thomas´ Dolphin Point, zrejme netušil, akých kontroverzných vecí sa stane svedkom. Sagan patril k utajovanej skupine s názvom „The Order of the Dolphin“ (Delfínov rád), ktorá sa napriek svojmu názvu venovala výskumu mimozemskej inteligencie.

Členom skupiny bol aj excentrický neurovedec Dr. John Lilly. V roku 1961 napísal kvázi sci-fi knihu s názvom Man and Dolphin (Človek a delfín), v ktorej vyzdvihol svoju teóriu, že delfíny chcú (a pravdepodobne by aj mohli) komunikovať s ľuďmi. Lillyho kniha vyvolala záujem najmä medzi vedcami, ktorí sa zaujímali o medzidruhovú komunikáciu a spustila experiment, ktorý by sme mohli označiť prinajmenšom ako zvláštny.

Astronóm Frank Drake viedol národné astronomické observatórium National Radio Astronomy Observatory’s Green Bank Telescope vo Virgínii. Bol na čele projektu Ozma, ktorý sa zameriaval na vyhľadávanie mimozemského života prostredníctvom rádio vĺn vyžarovaných z iných planét. Keď si prečítal Lillyho dielo, našiel medzi jeho a svojou prácou zaujímavé paralely. Drake teda pomohol zabezpečiť prostriedky od NASA a iných vládnych inštitúcií, aby mohol zrealizovať svoju víziu. Chcel vytvoriť komunikačný most medzi človekom a delfínom.

Lilly postavil laboratórium s obytným a pracovným priestorom na vrchu a s miestom pre delfíny na spodku. Svoje miesto zaujalo na malebnom karibskom pobreží a pomenoval ho Dolphin Point. Keď si 23-ročná miestna obyvateľka Margaret Howe Lovatt všimla, že také niečo existuje, zo zvedavosti sa tam vybrala. S láskou spomínala na svoju mladosť a tvrdila, že príbehy, v ktorých vystupovali hovoriace zvieratá, boli jej obľúbené.

Dúfala, že by sa mohla stať svedkom toho, ako sa príbehy zmenia na realitu. Keď do laboratória prišla, stretla sa s riaditeľom, Gregorym Batesonom. Keď sa jej spýtal, čo tu robí, Lovattová odpovedala: „Počula som, že máte delfíny. Tak som prišla zistiť, či je niečo, čo by som tu mohla robiť.“ Bateson dovolil Lovattovej sledovať delfíny a aby sa cítila užitočne, požiadal ju, aby si robila poznámky. Lilly aj Bateson si čoskoro všimli, že napriek nulovému vzdelaniu a výcviku, má skvelú intuíciu, a tak ju vzali do laboratória.

Lovattová bola Lillyho projektu nesmierne oddaná, usilovne pracovala s delfínmi menom Pamela, Sissy a Peter. Každý deň sa ich snažila naučiť vydávať čo najľudskejšie zvuky. Proces však bol dlhý a únavný, len s nepatrnými úspechmi. Lovattová neznášala večer odchádzať s myšlienkou na to, koľko práce ešte musí vykonať. Presvedčila teda Lillyho, aby ju nechal bývať v laboratóriu. Potrebovala však vodotesnú miestnosť, v ktorej by bolo toľko vody, aby delfín a človek mohli žiť na tom istom mieste.

Do nového obydlia bol presunutý delfín Peter. Šesť dní v týždni strávil v laboratóriu s Lovattovou, siedmy deň vo výbehu s Pamelou a Sissy. Lovattová sa naďalej pokúšala Petra naučiť hovoriť, tvrdila však, že najviac sa naučil práve vtedy, keď nemali čo robiť. Údajne sa veľmi zaujímal o anatómiu jej tela. Keď sedela na kraji bazéna s nohami ponorenými vo vode, delfín priplával k nej a veľmi dlho sa díval na zadnú časť jej kolena. Chcel vedieť, ako jej telo funguje a Lovattová bola tým očarená.

To však nie je správny výraz na popis toho, ako sa Margaret cítila, keď adolescentný delfín s istými pudmi a potrebami začal byť trochu viac vzrušený. Žena sa vyjadrila: „Obtieral sa o moje kolená, chodidlá, alebo ruky.“ Zakaždým, keď sa to zopakovalo, presúvali Petra k Pamele a Sissy, čo bola logistická nočná mora. Aj keď neochotne, Lovattová sa rozhodla, že uspokojí delfínove sexuálne potreby manuálne: „Bolo to takto jednoduchšie. Bolo to súčasťou toho, čo sme robili. Ako keď vás niečo svrbí. Jednoducho sa poškrabete, zbavíte sa svrbenia a idete ďalej. Z mojej strany to nebolo sexuálne. Možno tak zmyselné. Zdalo sa mi, že to medzi nami vytvára puto. Nie kvôli sexuálne aktivite. Len som ďalej spoznávala Petra a toto bola jeho súčasť.“

Medzitým narastala Drakeova zvedavosť. Chcel vedieť, ako Lillyho projekt postupuje. Poslal teda jedného zo svojich kolegov, 30-ročného Sagana do Dolphin Point. Drake však ostal sklamaný, keď zistil, že podstata projektu nie je taká, v akú dúfal. Dúfal, že v laboratóriu rozlúštia reč delfínov. To bol začiatok konca financovania Lillyho projektu. Napriek tomu však Lovattovej náklonnosť k delfínovi neustále narastala.

Po roku 1966 Lillyho viac začali zaujímať možnosti LSD, než delfíny. Prvýkrát sa s touto drogou stretol v Hollywoode vďaka Ivanovi Torsovi, tvorcovi filmu Flipper. Lilly patril k niekoľkým vedcom, ktorým vláda povolila skúmanie účinkov LSD. Skúšal ich nielen na sebe, ale aj na delfínoch v laboratóriu (nie však na Petrovi). Zdalo sa, že na delfínov nemá LSD takmer žiaden účinok. Lillyho nové aktivity sa však kvôli bezpečnosti zvierat nepozdávali Batesonovi a zastavil financovanie laboratória.

Tak skončil Lovattovej experiment so spolužitím s delfínom. Neskôr sa vyjadrila, že medzi nimi vznikol vzťah, v rámci ktorého radi spolu trávili čas a chýbali si navzájom, keď neboli spolu. Lilly Petra presťahoval do laboratória v Miami, kde však nemal dostatok miesta, ani svetla. O niekoľko týždňov neskôr zastihla Lovattovú zdrvujúca správa. Peter spáchal samovraždu. Delfíny totiž nedýchajú automaticky, ako my, ale každý nádych je vedome vykonaný. Ak sa život stane pre delfíny neznesiteľný, jednoducho sa nadýchne a klesne na dno.

Peter mal zlomené srdce a nechápal separáciu od Margaret. Bolesť zo straty vzťahu bola pre neho prisilná. Margaret odmietala o experimente hovoriť takmer 50 rokov. Nedávno však poskytla rozhovor Christopherovi Rileymu, ktorý chystá o experimente dokument s názvom Dievča, ktoré hovorilo s delfínmi.

Pozri aj: Skvelá správa od našich susedov. V českej zoo sa narodilo roztomilé mláďa kriticky ohrozeného nosorožca

all-that-is-intersting