Katarína Bratková pracovala ako diplomatka na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Okrem iného strávila napríklad tri roky v Libanone. Po 17 rokoch sa však rozhodla z práce odísť a vydať sa do neznáma. Musela prekonať strach z nepoznaného, aby opäť našla samu seba. Na 250-kilovej motorke a s obavou z nepredvídateľných situácií, prešla cez šesť krajín a niekoľko vysokohorských priesmykov. Prezradila nám, aké najväčšie prekážky musela prekonať počas cesty dlhej 2 600 kilometrov a čo jej prinavrátilo vieru v ľudí.
správy od nás budete mať ako prví.
Čo vás motivovalo vybrať sa práve cez Alpy na motorke? Aká dlhá bola trasa, po ktorej ste šli, a kadiaľ viedla?
Moja cesta cez Alpy nebola náhodná. Po 17 rokoch som odišla z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Rozhodnutie odísť sa nerodilo jednoducho. Ak vám však inštitúcia, ktorej venujete najdôležitejšie roky svojho života, nič z tej energie nevráti, musíte nabrať odvahu posunúť sa vpred. A ja som sa rozhodla vybrať na európske turné.
Moja trasa viedla cez 6 krajín – Česko, Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko a Slovinsko. Prešla som takmer 2 600 kilometrov a cez niekoľko známych vysokohorských priesmykov Flüelapass (2 383 metrov), Grimselpass (2 164 metrov), Furkapass (2 429 metrov), Oberalppass (2 044 metrov), Passo del Tonale (1 883 metrov), Passo di Gavia (2 651 metrov) či Passo del Predil (1 156 metrov).
Založili ste aj zbierku na Donio, kde spomínate, že cesta bola pre vás symbolická. Čo pre vás znamenala? Aké ste od nej mali očakávania? Naplnili sa?
V prvom rade by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí mi na túto zbierku prispeli. Moja kampaň nebola typická pre Donio, aj keď nebola ojedinelá. Žiaľ, stretla som sa aj so závistlivými a nenávistnými prejavmi, čo ma veľmi mrzí. Myslím si, že v spoločnosti má byť priestor na podporu rôznorodých projektov – od pomoci ľuďom v ťažkých životných situáciách až po netradičné iniciatívy, ktoré prinášajú inšpiráciu a odvahu vykročiť novým smerom.
Práve rôznorodosť robí náš svet oveľa zaujímavejším. Viete si predstaviť, že by sme všetci boli rovnakí? Nebola by to podľa vás nuda? A netradičné chodníky nás môžu priviesť k najkrajším miestam. Táto cesta mala pre mňa veľký význam, pretože nebola len o ceste na motorke cez Alpy. Bola najmä o odvahe vykročiť na neznámu cestu, aj keď nevieme, čo nám prinesie.
Dôležité je to, aby sme poznali svoj cieľ. Cesta, po ktorej sa k nemu dostaneme, môže byť rôzna, čo sa mi potvrdilo aj počas mojej cesty. Naučila ma rozvahe, keď sa mi do cesty postavili nepredvídateľné prekážky, a v neposlednom rade potvrdila vieru vo vlastné schopnosti a dôveru k iným, ktorú som niekde po životnej ceste stratila. No a v hluku rôznych hlasov a požiadaviek som po životnej ceste stratila ešte samu seba, a tak som sa vybrala na motorkársku vandrovku, aby som sa opäť našla.
Aká bola príprava na cestu?
Príprava na cestu nebola vôbec jednoduchá. Začala už dávno predtým, ako som založila kampaň na platforme Donio. Potrebovala som si ujasniť, kam vlastne ísť, čo si chcem pozrieť a čo chcem vlastne touto cestou dosiahnuť. Cesta na motorke totiž nie je klasická dovolenka, kde si zarezervujete hotel a idete. Potrebujete mať (presne ako v živote) predstavu, kam chcete ísť.
Na rozdiel od tej klasickej dovolenky však pri ceste na motorke neviete s istotou, ktorá cesta vás k tomu cieľu privedie. A aj keď si cestu dôkladne pripravíte, prídu nepredvídateľné udalosti a prekážky, ktoré vás prinútia zmeniť plány alebo prispôsobiť sa danej situácii. Takže aj keď som sa na cestu niekoľko dní poctivo pripravovala, pôvodné plány som musela prispôsobiť okolnostiam, ktoré cestou vyvstali. Najmä z dôvodu časového odstupu medzi prípravou cesty a jej uskutočnením z dôvodu zbierky na platforme Donio.
Aké prekážky ste museli prekonať? Čo bolo tou najväčšou výzvou?
Pôvodne som si na cestu vyčlenila desať dní, ale z dôvodu choroby, počasia a zmeny trás sa mi predĺžila na dvanásť. Na cestu som sa vybrala sama, a tak najväčšou výzvou pre mňa bolo prekonať strach z nepoznaného. Trasy som síce videla na mape, ale realita je v skutočnosti úplne iná. Okrem zákrut, ktoré neboli mojou najsilnejšou stránkou, som mala najväčší strach z pádu.
Moja motorka sama osebe váži 250 kíl, naložená mohla mať viac ako 300 kíl. Jediným a najdôležitejším cieľom bolo pre mňa nestratiť stabilitu a udržať motorku na dvoch kolesách. Vedela som, že ak s ňou spadnem, budem mať problém ju zdvihnúť. Čiže na jednej strane sú technické a logistické záležitosti, na druhej strane sú to nepredvídateľné udalosti, s ktorými pri príprave cesty nepočítate. Choroba, vybitá baterka v kľúči alebo odklon trasy GPS.
Ja som napríklad hneď v prvý deň cesty ochorela a vôbec som nevedela, či budem schopná v ceste pokračovať. Potom som sa nechtiac dostala na cestu, na ktorú by som sa dobrovoľne nikdy nevybrala a skončila na pastvinách so švajčiarskymi kravami. Ako bývalá diplomatka som si robila žarty sama zo seba, že som sa dostala na rokovania so švajčiarskou delegáciou. Dnes sa mi pri tomto nechcenom incidente objaví úsmev na tvári. Ale keď som stála uprostred zelenej pastviny a nevedela, ako sa z nej dostať, tak ma zalial riadne studený pot.
Veľkou výzvou sú aj úzke cesty v priesmykoch, samotná kľukatá cesta a strach, že sa zo zákruty vyrúti auto a ja nebudem vedieť rýchlo v kritickej situácii zareagovať. Takže jazda na motorke je síce krásna adrenalínová cesta, ale tak trochu aj každodenný krízový manažment.
Ako sa jazdí na motorke v alpských priesmykoch? Čo je na takýchto cestách najnáročnejšie?
Jazda cez horské priesmyky je mimoriadne náročná aj pre skúsených motorkárov, najmä na ťažkom, plne naloženom motocykli. Okrem toho sa na cestu vydávajú minimálne dvaja alebo viacerí. Ja som šla sama, na ťažkej naloženej motorke a navyše nie veľmi silná v zdolávaní ostrých zákrut. Na jednej zo zákrut priesmyku Stelvio stojí fotograf, ktorý zachytáva pády motoriek a vidíte tam teda kadečo. A tak som sa rozhodla tento priesmyk náročky vynechať.
To som však ešte netušila, že aj druhá cesta bude rovnako technicky náročná, len iným spôsobom. Takže presne ako v živote, keď sa dostanete na rázcestie, musíte sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vyberiete. Avšak nikto vám vopred nezaručí, že vami vybraná cesta bude tá ľahká a správna. Alpské priesmyky sú miestami veľmi úzke a rokliny veľmi hlboké, takže musíte skĺbiť viacero faktorov.
Myslím, že práve na takejto ceste sa preveria vaše schopnosti a zručnosti, nielen vaša odvaha. Snažila som sa držať sa rád, ktoré mi dali moji skúsenejší kamaráti: nepozerať sa na zem, sústrediť sa na cestu vpred, na zákrutu a kúsok za ňu. Pozerať sa tam, kam chcem ísť a sústrediť sa na svoj cieľ. A toto je niekedy v Alpách (a vlastne nielen tam) veľká výzva. Pretože priesmyky sú síce krásne, ale údolia hrozivé, a v takýchto oblastiach je reakčný čas na prípadnú chybu kratší a môže mať aj vážnejšie následky.
Čo bolo na ceste cez Alpy to najkrajšie, a čo bolo, naopak, najnáročnejšie? Mali ste niekedy pochybnosti o tom, či vôbec cestu dokončíte?
Pochybnosti som mala hneď v prvý deň, keď som ochorela. Enormne mi to oslabilo organizmus a nevedela som, či budem mať silu pokračovať. Hnala ma však zodpovednosť k ľuďom, ktorí moju cestu podporili. Tu by som však zdôraznila, že tak na motorke, ako aj v živote nikdy netreba robiť veci pre iných, ale najmä pre seba. Na motorke – oveľa viac ako inde – je dôležitá bezpečnosť.
Tá moja bola tak trochu ohrozená aj na tých slávne neslávnych pastvinách, kde som mala priamo v teréne možnosť vyskúšať si svoju odolnosť, odvahu aj rozvahu. Našťastie ma v ťažkých chvíľach podržal môj humor. Takže treba si vedieť povedať, že ak nejde o život, nejde o nič. Aj keď na ceste som sa sama seba veľakrát pýtala, či nemám v živote dosť problémov, že si sama musím pridávať ďalšie.
Ak nejde o život, nejde o nič.
Aj v ťažkých chvíľach si však človek spomenie na to, prečo sa vlastne na cestu vydal a aký je jeho cieľ, a povie si: nemusím vedieť a poznať celú cestu ani to, ako ju zvládnem. Dôležité je na ňu vykročiť a nevzdať sa. Deň po dni a zákruta po zákrute. Myslím si, že na takejto ceste človek spozná seba samého, najmä vo vypätých situáciách.
Na druhej strane som na tejto ceste došla ku krásnemu poznaniu, že na svete je stále ešte veľa dobrých ľudí, ktorí dokážu iným pomôcť nezištne. Pre mňa to boli ľudia, ktorí mi celú cestu uľahčili napríklad posunom termínov hotelov. Veľmi som si vážila ich ochotu a ľudskosť, snahu pomôcť a poradiť.
Aké najkrajšie miesta ste videli?
Bolo ich strašne veľa a zaujímavé je, že niektoré z nich mali pre mňa symbolický význam. Okrem vysokohorských priesmykov to boli mestečká ako Český Krumlov, kde mi všadeprítomný rozprávkový krtko pripomenul detstvo a mladosť.
Alebo švajčiarske mestečko Maienfeld uprostred viníc a dedinka Heididorf, kde bývalo najznámejšie švajčiarske dievčatko Heidi, ktorej príbeh pozná celý svet a dnes pôsobí ako skanzen. Jej posolstvo o tom, aké dôležité je zostať láskavým, aj keď sa k nám iní nesprávajú dobre, by sme si mali pripomínať v dnešnom svete každý deň.
Z hľadiska mojich profesií (novinárka a diplomatka) bol pre mňa významný Davos, v ktorom som si spomenula na príhovor kanadského premiéra Marka Carneyho, inšpirovaný aj bývalým československým prezidentom Václavom Havlom, ktorý hovoril o potrebe žiť v pravde, dodržiavať princípy a hodnoty, a o odvahe reálne pomenovať skutočnosti.
A nesmiem zabudnúť ani na nedávne dejisko zimných olympijských hier v mestečku Livigno s osobitným colným a daňovým režimom, kde som tankovala v súčasnosti asi najlacnejší benzín 1,64 eura za liter. Hoci je talianske, má osobitné daňové a colné postavenie. No a potom, samozrejme, majestátne Dolomity a Riva del Garda, kde sa spájajú alpské hory so stredomorskou atmosférou.
Čo vám cesta dala? Aké boli vaše pocity po návrate domov?
Myslím si, že cesta mi dala možnosť dozvedieť sa sama o sebe oveľa viac, ako som tušila. O svojej odolnosti som nikdy nepochybovala. Nie každý z diplomacie napríklad dokáže pôsobiť v sťažených a krízových destináciách ako je Libanon, kde som pôsobila tri roky. Ale dala mi priestor spoznať sa naozaj v ťažkých a krízových situáciách, kde som bola odkázaná sama na seba.
Prešla som tisícky kilometrov, náročné horské priesmyky, zvládla som nečakané situácie, únavu, chorobu, chvíle neistoty, a dokázala sa prispôsobiť nečakaným situáciám. Napriek tomu som si tú cestu vedela vychutnať, tešiť sa z prírody, z dobrých ľudí a aj z maličkostí.
Počas cesty som kúpila 7 kíl švajčiarskych syrov a ďalšie štyri kilá chuťoviek, ktoré so mnou vo VIP priestore precestovali obrazne povedané polovicu Európy, pretože som sa chcela poďakovať ľuďom za ich podporu v mojej kampani. O to viac som si vážila osobné stretnutie s tými, ktorí si našli čas a prišli. Návrat do reality, samozrejme, nie je jednoduchý. Teraz ma čakajú ďalšie dôležité životné výzvy.
Máte v budúcnosti v pláne podobnú cestu?
Táto cesta nateraz splnila svoj účel, ale nevylučujem, že sa niekedy v budúcnosti vyberiem na ďalšiu. Momentálne sa však musím sústrediť na iné prioritné oblasti.
Čo by ste odporúčali ľuďom, ktorí možno uvažujú nad niečím podobným?
Odísť zo zamestnania po takej dlhej dobe a vydať sa na cestu do Álp znamená opustiť komfortnú zónu, prijať neistotu a prevziať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Takže v skratke, na cestu na motorke odporúčam dôkladnú prípravu, rešpekt pred nepoznaným a ochotu prispôsobiť sa okolnostiam.
A v prípade odchodu zo zamestnania navrhujem ešte pridať odvahu a rešpekt k sebe samému. Pretože zotrvávať v práci, do ktorej investujete veľa energie, ale nič vám nevráti späť, je sebatýranie. Rozumiem, že účty musíme platiť každý, ale niekedy je lepšie vrátiť sa z kratšej cesty, ak cítite, že strácate samého seba.
Čím dlhšie cestujeme vo vlaku, ktorý nie je určený pre nás, tým drahší bude spiatočný lístok.
Lebo čím dlhšie cestujeme vo vlaku, ktorý nie je určený pre nás, tým drahší bude spiatočný lístok. V oboch prípadoch je však dôležité vedieť, prečo sa vydávate na cestu. A nezabudnúť na to, že smerovanie svojho života máte vždy vo vlastných rukách a nikdy ho neodovzdávajte do rúk iným.
Nedávno sme vám priniesli aj rozhovor so Simonom a s Juli, ktorí sa na motorkách vybrali cez Afriku. Na konci cesty si povedali svoje áno.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku