Na Korziku odišla ako 21-ročná na letnú brigádu, s vreckovým slovníkom a bez znalosti francúzštiny. Z leta sa stalo 16 rokov, francúzske občianstvo a práca sprievodkyne. V rozhovore prezradila, že sťažovanie je vo Francúzsku súčasťou národného folklóru a ich národným športom je štrajk. Dozviete sa aj to, ktoré známe miesta sú podľa nej preceňované, na aké turistické pasce si dať pozor a že aj Monako sa dá zažiť lacnejšie, než čakáte.
správy od nás budete mať ako prví.
Lenka pochádza zo Slovenska, no 12 rokov žila na Korzike, odkiaľ sa v roku 2022 presťahovala do francúzskeho mesta Nice, kde žije aj v súčasnosti. Pracuje ako sprievodkyňa vo Francúzsku a v Taliansku. Aktuálne spolupracuje najmä so slovenskými a českými cestovnými kanceláriami. Francúzsko si zamilovala a na Slovensko sa už s najväčšou pravdepodobnosťou vrátiť neplánuje.
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, ale trvalé bývanie na Slovensku momentálne neplánujem. Potrebujem slnko, more a pocit, že aj obyčajný utorok môže vyzerať ako dovolenka.
Z letnej brigády sa stalo 16 rokov
Prečo ste sa rozhodli presťahovať do Francúzska?
Nikdy som nad Francúzskom nerozmýšľala. Francúzštinu som sa nikdy neučila a predstava, že raz budem žiť vo Francúzsku, bola asi na rovnakej úrovni ako predstava, že sa stanem astronautkou. Lenže vesmír mal zjavne iný plán.
Po rozvode mojich rodičov otec jednoducho niekam odišiel a my sme nevedeli kam. Až jedného dňa mi prišla SMS z nejakého zvláštneho čísla. Dnes už viem, že to nebola chyba operátora, ale začiatok môjho francúzskeho príbehu.
V tom čase som študovala v Ostrave. Celé štúdium, vodičák, podnájom aj ostatné výdavky som si platila sama. Každý deň som musela zo školy odísť najneskôr o 15.00 h a utekať do práce. Keď som zistila, že záhadné číslo je francúzske, požiadala som otca, aby mi skúsil nájsť letnú brigádu na Korzike, kde sa vtedy nachádzal. A tak sa aj stalo. Na Korziku som napokon odišla sama, bez otca, mala som 21 rokov. Pred odchodom som sa naučila len zopár nevyhnutných francúzskych slov, s francúzskym vreckovým slovníkom a s obrovskými očakávaniami som sa vydala do sveta.
Moje jazykové schopnosti a realita francúzskeho života sa spočiatku veľmi nekamarátili, ale už po dvoch týždňoch sme si začali hľadať spoločnú cestu. Po prázdninách som sa vrátila do Ostravy, dokončila štúdium cestovného ruchu a v septembri 2010 som sa na Korziku vrátila. Odvtedy žijem vo Francúzsku nepretržite.
12 rokov som žila na Korzike a od roku 2022 žijem v Nice. Z pôvodného plánu „idem si na leto zarobiť“ sa tak celkom nenápadne stalo „ups, už tu žijem väčšinu svojho dospelého života“. Som hrdá na svoj slovenský pôvod a stále sa snažím Slovensko reprezentovať. Francúzsko si ma však medzičasom adoptovalo a dokonca mi udelilo aj občianstvo.
Plánujete vo Francúzsku už zostať žiť navždy?
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, ale trvalé bývanie na Slovensku momentálne neplánujem. Potrebujem slnko, more a pocit, že aj obyčajný utorok môže vyzerať ako dovolenka. Dodnes cítim, akoby som bola na dovolenke. Len namiesto balenia kufra domov platím účty, bojujem s francúzskou administratívou a sprevádzam ľudí po Francúzsku a Taliansku.
Ľudia si myslia, že všetko je blízko Paríža
Pracujete ako sprievodkyňa, z akých krajín sprevádzate ľudí najčastejšie?
Tri roky som sprevádzala turistov po celej Korzike, pričom moju klientelu tvorili prevažne Francúzi, Belgičania a Švajčiari. Skrátka, frankofónna klientela, takže francúzština sa postupne presunula zo slovníka do reálneho života. Niekedy aj rýchlejšie, než by som čakala.
Od roku 2022, keď som sa presťahovala do Nice, spolupracujem najmä s českými a so slovenskými cestovnými kanceláriami, ale venujem sa aj súkromnému sprevádzaniu.
Za tie roky som si vyskúšala takmer všetko – autobusové zájazdy so seniormi, študentov, rodiny s deťmi, letecké zájazdy, VIP skupinky aj teambuildingy.
Aká je najzvláštnejšia alebo najvtipnejšia otázka, ktorú vám turisti položili?
Od turistov som už počula naozaj všeličo. Niekedy mám pocit, že práca sprievodkyne je skôr o psychológii než o histórii a geografii.
Ľudia majú napríklad predstavu, že Francúzsko je pomerne malé a všetko sa dá navštíviť za pár dní. Keď im poviem, že cesta z Nice do Paríža trvá vlakom približne šesť hodín, niektorí sa tvária, akoby som im oznámila, že ideme na expedíciu do Ázie. Niektorí si dokonca myslia, že všetko je blízko Paríža. Vysvetliť im, že Bretónsko, Alsasko, Provence a Azúrové pobrežie sú úplne odlišné časti krajiny, je niekedy zábavné.
A potom sú tu nezabudnuteľné otázky typu: „Budeme mať počas celého pobytu pekné počasie?“
Čo Slovákov na Francúzsku prekvapí
O Francúzoch sa často hovorí, že nemajú radi, keď ich cudzinci oslovujú napríklad po anglicky, že preferujú len francúzštinu. Je to pravda?
Myslím si, že na tom niečo je. Francúzi sú veľmi hrdí na svoj jazyk a francúzština je pre nich súčasťou národnej identity. Ak ich oslovíte po anglicky, nie vždy sa stretnete s nadšením. Niekedy stačí začať obyčajným bonjour a atmosféra sa okamžite zmení.
Mám pocit, že mladá generácia Francúzov sa v angličtine postupne zlepšuje. Najmä mladí ľudia, ktorí cestujú, študujú alebo pracujú v medzinárodnom prostredí, sú oveľa otvorenejší komunikácii v cudzích jazykoch.
Akí sú Francúzi v skutočnosti?
Francúzi sú spoločenskí, komunikatívni, hrdí a občas poriadne tvrdohlaví. Radi diskutujú a každý má svoj názor. Keď sa rozprávajú o gastronómii alebo o svojom regióne, radšej sa do diskusie veľmi nemiešajte. Každý región má totiž tú najlepšiu kuchyňu vo Francúzsku.
Všimla som si aj, že otcovia sa v reštauráciách bežne starajú o deti, kŕmia ich a zabávajú, aby sa mamy mohli v pokoji najesť. V mnohých domácnostiach varia častejšie muži. Francúzky varenie nie veľmi baví, nepovažujú ho za svoju povinnosť a vyriešia to mrazeným jedlom alebo reštauráciou. Obchodov s mrazenými jedlami mám v okolí niekoľko. Nie je to pravidlo, ale vo svojom okolí som to videla opakovane.
Francúzi sa tiež veľmi radi sťažujú. Na vládu, dopravu, ceny, počasie, dôchodky… Niekedy mám pocit, že sťažovanie je súčasťou národného folklóru. Ale keď sa ich opýtate, či by chceli žiť niekde inde, často vám povedia, že nikde na svete nie je lepšie než vo Francúzsku.
Zaujímavé je pre mňa aj vnímanie priateľstva. Francúzi majú často veľa známych a spoločenských kontaktov, ale vytvoriť si skutočne hlboké a dlhoročné priateľstvo môže byť náročnejšie a podľa môjho názoru je to aj preto, že francúzske deti každý rok menia triedy a tiež spolužiakov a je trochu ťažšie vytvárať si putá a skutočné hlboké priateľstvá. Na Slovensku máme často priateľstvá, ktoré vznikli už v škôlke alebo na základnej škole a pretrvajú celý život.
Francúz s vami môže stráviť tri hodiny pri pohári vína, rozobrať politiku, lásku aj rodinné problémy, pobozkať vás štyrikrát na líce pri rozlúčke a vy napriek tomu nebudete vedieť, či ste už priatelia, alebo len veľmi dobrí známi.
Čo by nás Slovákov na Francúzsku a Francúzoch prekvapilo, priam až šokovalo?
Myslím si, že niekoľko vecí by nás prekvapilo. Niektoré by sme si zamilovali, pri iných by sme možno potrebovali trochu času na adaptáciu.
Spomenula by som napríklad bozkávanie na privítanie – La bise. Vo Francúzsku sa pri vítaní a lúčení ľudia bežne bozkávajú na líca. Ženy, muži, kamaráti, kolegovia, niekedy aj ľudia, ktorých ste práve spoznali. A áno, aj muži medzi sebou! Pozor však, záleží od regiónu. Niekde dostanete dve pusy, inde tri a niekde dokonca štyri. Takže nikdy neviete, či ste už skončili, alebo sa ešte len rozbiehate.
Ďalej obedná prestávka. Na Slovensku máme často obed len 30 minút. No Francúz si na obed pokojne vyhradí hodinu či dve. Jedlo je spoločenská udalosť, nie preteky. Skúste Francúzovi navrhnúť, že obed vybavíte za 15 minút, pravdepodobne sa vás opýta, či ste v poriadku. Často sa stáva, že úrady sú zatvorené medzi 12. a 14. h a čím ste nižšie na juhu, tak je ten život pomalší a pokojnejší. Vidím veľmi veľký rozdiel, keď sa presuniem z Nice do Paríža.
My Slováci sme polievkový národ. Bez polievky je obed niekedy tak trochu neúplný. Francúzi to majú inak. Namiesto polievky si často dajú predjedlo, šalát alebo paštétu. Aby sme im však nekrivdili, ich cibuľačka či slávna rybia polievka bouillabaisse sú fantastické.
Čo sa ešte týka stravovania, tak večera je tu bežne o 20.30 či 21.00 h. K jedlu patrí aj víno. Francúzska bageta je takmer každodenná záležitosť. Predstava, že by ste ju nakrájali, zamrazili a jedli o týždeň, môže byť pre niektorých takmer gastronomický zločin.
Nemusím asi hovoriť, že hneď po futbale by sa dal štrajk vyhlásiť za francúzsky národný šport. Vlaky nejdú, autobusy nejdú, metro má obmedzenú prevádzku… Odbory majú vo Francúzsku silnú tradíciu a má to aj svoju historickú logiku. Práve vďaka masovým štrajkom si Francúzi v minulosti vybojovali významné sociálne výhody. Napríklad v roku 1936 získali dva týždne platenej dovolenky a 40-hodinový pracovný týždeň. Dnes je to 5 týždňov dovolenky a 35-hodinový pracovný týždeň. Takže keď dnes Francúzi štrajkujú, nie je to len preto, že sa im nechce ísť do práce. Majú silnú tradíciu odborového organizovania a vedia, že spoločný tlak môže priniesť výsledky.
Francúz radšej vyjde do ulíc, než by mal sedieť na gauči.
Francúzsko je krajina, ktorá miluje papierovanie. Na jednu vec potrebujete potvrdenie, na druhú ďalšie potvrdenie a na tretiu potvrdenie, že ste odovzdali prvé dve potvrdenia. Keď si myslíte, že už máte všetko vybavené, príde list, že vám ešte jeden dokument chýba.
Ďalej Francúzi nepoznajú žiaden predvianočný alebo predveľkonočný zhon v upratovaní a umývaní okien, a dokonca ani v pečení, pretože na to sú predsa pekárne a cukrárne.
A čo je na tom najzaujímavejšie? Postupne si na všetko zvyknete. Jedného dňa sa pristihnete, že aj vy stojíte v pekárni s bagetou pod pazuchou, rozdávate dve až štyri pusy na privítanie a obedujete hodinu a pol. Keď niekto oznámi štrajk, už len pokojne prepočítate, ako sa dostanete do práce.
V čom je Francúzsko, ktoré vidíme na sociálnych sieťach a vo filmoch iné ako Francúzsko, v ktorom reálne žijete?
Francúzsko máme často zafixované ako krajinu šarmantných mužov, elegantných žien, romantických stretnutí pri Seine a dlhých večerov pri pohári vína. Realita je však trochu iná. Mám pocit, že galantnosť a romantika sa trochu vytrácajú. S eleganciou je to tiež trochu inak, ako nám ju prezentujú francúzske filmy, hlavne tie staršie.
Nie je ničím výnimočným vidieť Francúzky, ako ráno odvedú deti do školy priamo v pyžame, na ktoré si jednoducho prehodia vetrovku.
Takže predstava, že každá Francúzka vyzerá ako z módneho časopisu, má od reality dosť ďaleko.
Čo funguje vo Francúzsku lepšie než na Slovensku?
Vo Francúzsku je to určite sociálny systém. Napriek mnohým škrtom krajina stále patrí medzi štáty s najrozvinutejším sociálnym zabezpečením. Človek má pocit, že keď sa mu život trochu skomplikuje, štát sa ho aspoň pokúsi zachytiť. Aj keď vybavovanie niektorých dávok je niekedy samostatná olympijská disciplína. Keďže okrem sprevádzania robím aj administratívu pre Francúzov aj Slovákov a Čechov, viem, o čom hovorím.
Spokojná som tu aj so zdravotníctvom. Našťastie, nemám vážne zdravotné problémy, ale už som sprevádzala niekoľko ľudí, ktorí ich mali, a zatiaľ sa nemôžem sťažovať. Žijem vo veľkom meste, takže na röntgen sa viem dostať aj v ten istý deň a na magnetickú rezonanciu si viem nájsť termín v Monaku aj v priebehu týždňa.
Lekári nemajú sestričky, na odbery chodíme do laboratórií, k doktorovi môžete ísť aj o 19.00 h a ak s ním nie ste spokojní, tak ho môžete vymeniť, koľkokrát chcete.
Samozrejme, Francúzsko nie je len Nice a veľké mestá. Na vidieku je situácia oveľa komplikovanejšia, chýbajú tam lekári a niektoré zdravotnícke zariadenia sa zatvárajú.
Čo by ste, naopak, najradšej preniesli zo Slovenska do Francúzska?
Zo Slovenska by som si požičala školský systém.
Netvrdím, že slovenské školstvo je ideálne, ale keď deti na Slovensku končia na základnej škole približne o 13.00 a vo Francúzsku môžu byť v škole až do 16.30, človek sa zamyslí. Na druhej strane, Francúzi majú často dlhšiu obedovú prestávku.
Francúzske prázdniny by však slovenské deti určite ocenili. Približne každých sedem týždňov majú dva týždne voľna, k tomu letné prázdniny a sviatky. Má to však háčik: učivo sa potom často musí dobiehať aj doma a vidno to tiež na úrovni vzdelania. Napríklad zemepis a dejepis sú jeden predmet – raz do týždňa majú zemepis a na ďalší týždeň raz do týždňa dejepis. Veľmi tomu nerozumiem, pretože kým sa naučia len tých všetkých Ľudovítov, ktorí im vládli, iné už nestíhajú.
A ešte jedna vec, ktorú na Slovensku stále obdivujem, je vozový park. Také autá, aké bežne vídam na Slovensku, potom vidím až v Monaku. Vo Francúzsku mám živnosť aj SASU, niečo ako s. r. o., a tu sa autá na firmu rozhodne nepíšu tak jednoducho. Daňové pravidlá a náklady s tým spojené sú podstatne prísnejšie.
Ako na dovolenku vo Francúzsku
Aké rady a tipy by ste dali ľuďom, ktorí by chceli vycestovať do Francúzska na dovolenku?
V prvom rade by som odporučila, aby ste sa nesnažili navštíviť celé Francúzsko za týždeň. Je to veľká a mimoriadne rozmanitá krajina a tiež najnavštevovanejšia krajina na svete. Ročne sem príde vyše 100 miliónov turistov. Radšej si vyberte jeden región a poriadne ho spoznajte, ako by ste mali stráviť polovicu dovolenky v aute alebo vo vlaku.
Prvým navštíveným mestom je často Paríž. Odporúčam, ale nielen ten z pohľadníc. Prejdite si aj menej turisticky navštevované miesta, navštívte miestne trhy a sadnite si do obyčajnej francúzskej kaviarne.
Moja najdôležitejšia rada je: nebojte sa vyjsť z turistických trás.
Choďte na miestny trh, ochutnajte regionálne špeciality, navštívte malé dedinky a rozprávajte sa s domácimi. Práve tam často objavíte to najkrajšie Francúzsko. A ešte jedna praktická rada: naučte sa aspoň pár francúzskych slov. Začnite slovom bonjour. Je to krátke slovo, ale vo Francúzsku dokáže otvoriť viac dverí než kreditka s neobmedzeným limitom.
A hlavne – neplánujte si dovolenku podľa Instagramu. Ten vám síce ukáže krásnu fotografiu levanduľového poľa, ale už vám nepovie, že tam musíte prísť o šiestej ráno, aby ste na fotografii nemali ďalších 200 ľudí. A tiež vám nepovie, že levanduľa nekvitne celý rok.
Ktoré miesta rozhodne odporúčate navštíviť?
Veľkým zážitkom je Provence s levanduľovými poľami, dedinkami a trhmi. Alsasko s rozprávkovými mestečkami Colmar a Riquewihr, Normandia s útesmi Étretat a Mont-Saint-Michel, ktorý je podľa mňa jedným z najkrajších miest Francúzska. A, samozrejme, Azúrové pobrežie!, Nice, Menton, Antibes, Cannes, Monako… Každé miesto má inú atmosféru. Odporúčam však prísť aj mimo hlavnej letnej sezóny. August a júl sú najhorúcejšie mesiace a tiež je tu veľmi veľa ľudí.
Ktoré miesta môžu ľudia pokojne vynechať, pretože sú preceňované?
Nechcem nikomu kaziť vysnívanú dovolenku, niekedy však máme od známych miest také veľké očakávania, že ich realita nedokáže naplniť. Napríklad Cannes je pekné, ale ak niekto očakáva, že na každom rohu stretne filmovú hviezdu, môže byť sklamaný. Väčšinou tam stretnete skôr ďalších turistov, ktorí čakajú na filmovú hviezdu. Takisto budova, kde sa koná filmový festival v máji, je krajšia v televízii ako v realite.
Podobne je na tom aj Paríž. Eiffelovka je krásna, ale romantická atmosféra z filmu sa môže rýchlo zmeniť na boj o miesto v metre a fotografiu bez ďalších päťdesiatich ľudí v pozadí.
Na aké turistické pasce by si dovolenkári mali dať pozor?
Turistických pascí je, samozrejme, dosť – reštaurácie priamo pri najznámejších pamiatkach, kde zaplatíte trojnásobok a nie vždy dostanete trojnásobnú kvalitu. Suveníry s nápisom Paris, ktoré pravdepodobne vyrobili na druhom konci sveta. Taxíky a rôzne ponuky dopravy bez vopred dohodnutej ceny. Pouliční predajcovia a rôzni „umelci“, ktorí vám chcú niečo navliecť na ruku alebo namaľovať portrét.
Aké sú ceny vo Francúzsku? Koľko si pripraviť na dovolenku
Aké sú ceny vo Francúzsku? Koľko si má človek pripraviť na dovolenku, na ubytovanie, stravu, pamiatky?
Francúzsko rozhodne nepatrí medzi najlacnejšie dovolenkové destinácie, ale veľa závisí od toho, kam cestujete, v akom období a aký typ dovolenky si predstavujete. Je totiž rozdiel dovolenkovať v malom mestečku v Auvergne a týždeň bývať v hoteli v Paríži alebo v Nice s výhľadom na more.
Najdrahšie býva ubytovanie, najmä v Paríži, na Azúrovom pobreží a počas hlavnej sezóny. Čo sa týka stravy, dá sa najesť aj za rozumné peniaze. Bageta, syr, šalát, quiche alebo obedové menu v menšej reštaurácii nemusia zruinovať rodinný rozpočet. Naopak, večera v turistickej reštaurácii s výhľadom na Eiffelovku či Stredozemné more môže byť pomerne drahý zážitok.
Moja rada je rezervovať si ubytovanie vopred, najmä v júli a auguste. A nevyberať si automaticky reštauráciu podľa toho, aký krásny má výhľad. Niekedy totiž platíte viac za pohľad na Eiffelovku než za to, čo máte na tanieri.
Všímajte si aj označenia formule midi alebo menu du jour. Ide o obedové menu, ktoré býva cenovo výhodnejšie než večerné à la carte.
Rada by som vyvrátila jeden častý mýtus, že Monako je automaticky strašne drahé a obyčajný turista si tam nemôže nič dovoliť. Samozrejme, ak sa rozhodnete obedovať v luxusnej reštaurácii, bývať v päťhviezdičkovom hoteli a nakupovať v najdrahších butikoch, váš rozpočet prakticky nemá hranice.
Monako sa dá zažiť aj oveľa dostupnejšie. Klientom napríklad rezervujem 10-minútový vyhliadkový let helikoptérou už za 65 € na osobu. A kávu si tam môžete vypiť už od 1 €, ak viete, kam zájsť. Monako je totiž krajina, kde môžete minúť takmer neobmedzené množstvo peňazí, ale nemusíte tam nechať celý svoj dovolenkový rozpočet.
Určite by som ešte spomenula, že Francúzsko vie byť veľmi výhodné pre mladých ľudí. Občania EÚ vo veku 18 až 25 rokov majú v mnohých štátnych múzeách a pamiatkach vstup zadarmo alebo lacnejší. Bezplatný vstup alebo osobitné výhody majú na mnohých miestach aj osoby so zdravotným znevýhodnením, často vrátane sprievodnej osoby. Vždy si však treba overiť konkrétne podmienky danej inštitúcie. Takže ak cestujete s deťmi, so študentmi alebo s mladými ľuďmi, určite sa oplatí informovať sa vopred.
Žili ste aj na Korzike. V čom je tam život iný ako v pevninskom Francúzsku? V čom sú ľudia iní na ostrove a v čom na pevnine?
Na Korzike som mala možnosť spoznať miestnych ľudí, ich mentalitu, tradície aj každodenný život. Korzika je v mnohých ohľadoch úplne iný svet. Hoci patrí Francúzsku, Korzičania majú veľmi silnú vlastnú identitu. Sú hrdí na svoj pôvod, jazyk a tradície. Často sa cítia byť predovšetkým Korzičanmi a až potom Francúzmi.
Ľudia sú tam uzavretejší a opatrnejší voči cudzincom. Na ostrove sa každý s každým pozná, rodinné väzby sú silné a dôvera sa buduje postupne. Keď si vás však pustia do svojho sveta, vedia byť veľmi srdeční a lojálni.
Život tu má úplne iné tempo. Na pevnine máte niekedy pocit, že všetci niekam utekajú. Na Korzike sa naučíte, že nie všetko musí byť vybavené dnes. A niekedy ani zajtra.
Na Korziku sa vraciam pravidelne niekoľkokrát do roka a odporúčam ju na dovolenku.
Sú tam hory, more, krásne pláže s bielym pieskom ako v Karibiku a dokonca aj lyžiarske strediská s výhľadom na more. Pre mňa je Korzika najkrajší a najrozmanitejší ostrov v Stredozemnom mori.
Nahlásiť chybu v článku