Zaniknutú obec Kalište pri Banskej Bystrici v marci roku 1945 vypálili nemecké vojská. Pozreli sme sa na osudy niektorých jej obyvateľov a zistili sme, ako to dnes vyzerá na mieste, kde predtým stáli desiatky domov.
správy od nás budete mať ako prví.
Kalište na prvý pohľad pôsobí ako pokojná horská lokalita na okraji Nízkych Tatier. Len základy vypálených domov pripomínajú, že tu kedysi žila celá obec. Jej osud spečatil jeden marcový deň v roku 1945.
Pozreli sme sa na jedinú obec na Slovensku, ktorú po vypálení počas druhej svetovej vojny už neobnovili. Čo zostalo z niekdajších domov a aký bol osud Kališťanov počas druhej svetovej vojny?
Kalište leží ukryté v horách
Horské osady si často predstavujeme ako odľahlé miesta na konci kľukatej cesty, kde sa voľne pasie dobytok a autá tadiaľ prechádzajú len zriedka. Takýto opis prislúcha aj Kališťu pri Banskej Bystrici.
Cestu k zaniknutej obci začíname v Banskej Bystrici. Smerujeme do Slovenskej Ľupče, kde na nás čaká veľkolepý výhľad na hrad. Pokračujeme popod hradné bralo až do obce Moštenica. Úzka cesta spomaľuje jazdu, nakoniec však pri obecnom úrade spozorujeme smerovník odkazujúci na Kalište. Zabočíme a zamierime na dlhú lesnú cestu.
Čaká nás asi osem kilometrov poškodenej asfaltky. Autom pomaly kľučkujeme pomedzi výtlky, výhľad nám spestrujú farebné listy na stromoch. So stúpajúcou nadmorskou výškou ich je čoraz menej a my sa po niekoľkých minútach vynárame z lesa. Ako prvé nás v Kališti vítajú kamenné základy budovy školy. K tej sa však vrátime nakoniec.
Lesná cesta nás napokon privedie na menšie parkovisko. Ďalej sa dá prejsť len pešo. Hneď pri parkovisku stojí vysoký pomník s nápisom Kalište. Vedľa objavíme informačnú tabuľu, ktorá nám povie viac o živote v obci pred jej vypálením.
Ako vyzeral život v Kališti
Prvé zmienky o obci Kalište pochádzajú z prvej polovice 16. storočia. V tom čase sa jej obyvatelia živili predovšetkým uhliarstvom a drevorubačstvom. V 19. storočí sa väčšina z nich zamestnala v Podbrezovej alebo v okolitých horách.
Osud Kališťa sa začal meniť v lete 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa miestne ženy náhodne začali stretávať s partizánmi v lesoch. V októbri 1944 nemecká armáda obsadila Banskú Bystricu, čo viedlo k ústupu vojakov, partizánov a prenasledovaných občanov do hôr. Vtedy sa Kalište prvýkrát aktívne zapojilo do pomoci povstalcom.
Kalište sa počas Povstania stalo jedným z centier takzvanej Partizánskej republiky. Ako informuje Veľvyslanectvo Českej republiky v Bratislave, v obci počas druhej svetovej vojny žilo 209 ľudí v 42 domoch. Počas Povstania tu sídlili dva partizánske štáby – štáb oddielu Vpred a štáb oddielu Stalin.
Partizáni bývali v domoch po celej dedine. Jedna z informačných tabúľ v obci približuje, ako im Kališťania pomáhali: Z Banskej Bystrice a zo Zvolena im tajne nosili šaty, obuv, jedlo, cigarety a alkohol.
Osudný 18. marec 1945
Od parkoviska pokračujeme smerom do lesa. Studený vietor kolíše koruny stromov, jeho zvuk aj intenzita nás mrazia. Prekročíme rampu a po lesnej ceste sa vydáme k drevenému zábradliu. Vzápätí sa nám naskytne pekný pohľad na dva zrekonštruované domy a zvonicu. Popri budovách vedie náučný chodník s názvom Ako žili Kališťania.
Od výhľadu na domy postupujeme chodníkom do centra bývalej obce. Po pravej strane si všímame základy prvého vypáleného domu. Ako sme sa dozvedeli z informačnej tabule, krajný dom patril rodine Bučkovcov.
Bučkovci, tak ako ostatní Kališťania, sa nadránom 18. marca prebudili na zvuk streľby. Tá ich rýchlo vyhnala z domu a prinútila utekať k lesu. Ako však zistili, nemecké jednotky obklopili obec zo všetkých strán, a tak sa vrátili k svojej usadlosti. Nemci rodinu zajali a s ostatnými obyvateľmi zhromaždili pod kaplnkou. Niektorých zo zajatých odviedli do Moštenice a potom zastrelili, iných poslali do Medzibrodu na výsluch. Na informačnej tabuli nachádzame výpoveď Alfonza Bučka, Júliinho syna.
Mierili na nás zbraňami a nemohli sme si ani sadnúť.
Pri základoch domu rodiny Bučkovcov stojí tabuľa s nápisom „Pamätný dom č. 38: Dom 51-ročného Alexandra Bučku a 43-ročnej Júlie Bučkovej, ktorých fašisti 18. 3. 1945 zastrelili.“ Podobné nápisy vidíme aj pri ďalších zrúcaninách v obci. Narátame ich vyše desať, osudy bývalých obyvateľov boli podobné – niektorých zastrelili, iných upálili.
Alexander Bučko napokon padol pri pokuse o útek. Informuje o tom web Múzeum, podľa ktorého Nemci ráno 18. marca zablokovali hlavnú cestu, ktorá pre vysoké nánosy snehu bola jediná schodná. Asi 300 nemeckých vojakov strieľalo do ľudí, pričom okrem Bučkovcov zastrelili aj 21-ročnú Tonku Komorovú. Ešte horší osud čakal Sabínu Mistríkovú a jej syna, Vasila Longauera, Gustáva a Annu Kaliských a 90-ročnú Máriu Kostúrovú. Všetci títo Kališťania zhoreli po tom, ako nepriateľské vojsko podpálilo dedinu. „Zo 42 domov ostalo len 6,“ dopĺňa web Múzeum.
Na cintoríne odpočívajú aj obete masakra
Medzi nízkymi základmi domov sa dvíhajú schody s pomníkom navrchu. Okolitý reliéf narúšajú ďalšie základy domov, sú ich tu desiatky. Keďže na konci cesty nás čaká už len cesta do lesa, vrátime sa k parkovisku.
Od parkoviska pri rampe ešte odbočíme smerom do lesa. Po pravej strane totiž zbadáme značku s nápisom „Cintorín“. Túto časť Kališťa sme nikdy predtým nepreskúmali.
Cestu cez les nám uľahčia ďalšie smerovníky. V Kališti začiatkom sychravého novembra nestretávame žiadnych turistov ani cyklistov, cesta cez les preto pôsobí trochu skľúčene. Husté konáre ihličnanov takmer zakrývajú oblohu. Po chvíli prichádzame k prvému hrobu.
V opadanom ihličí sa skrýva jednoduchý drevený kríž s menom. Cestou k nemu takmer obídeme kamenný pomník. „Tu sú hroby upálených a zastrelených obyvateľov a hroby neznámych partizánov,“ uvádza nápis. Scenériu dopĺňajú ďalšie kríže – drevené aj kovové, s menami aj bez nich. Všetky sa tlačia na malom priestranstve pod ťažkými vetvami stromov.
Pri cintoríne ešte stojí učupený drevený domček s prepadnutou strechou. Nepodarilo sa nám zistiť, na čo slúži alebo slúžil, no k tejto zabudnutej časti Kališťa sa hodí.
Prechádzame sa po cintoríne a čítame mená a dátumy na krížoch. Prekvapí nás, koľko detí v obci pochovali. Medzi asi tridsiatkou hrobov nachádzame možno sedem detských, mnohé deti zomreli ešte pred vojnou. Na jednom z hrobov stále horí sviečka, možno ju zapálili pozostalí na Sviatok všetkých svätých.
Po vojne vzniklo v Banskej Bystrici Nové Kalište
Z cintorína sa opäť poberieme na parkovisko, tentoraz už k autu. Ponurá atmosféra nás sprevádza aj cestou nazad do Moštenice, nezabudneme sa však zastaviť pri prvej ruine, ktorú sme obišli už pri vstupe do obce. Miestnu školu v Kališti zasiahol rovnaký osud ako väčšinu zvyšných budov – nacistické vojsko ju vypálilo. Dnes z nej vidno len základy.
Hoci Nemci zmenili Kalište na zhorenisko, v šiestich zachovalých domoch sa ešte dalo bývať. Po odchode vojska sa preto do nich nasťahovali tí, ktorí prežili. Po oslobodení však už ďalší život v obci nebol možný.
Sedem dní po vypálení, 25. marca 1945, dorazila do obce rumunská a sovietska hliadka. Po oslobodení sa zvyšní Kališťania presťahovali do Banskej Bystrice, kde pre nich v časti Fončorda vybudovali nové obytné domy. Táto časť sídliska na pamiatku tragédie dodnes nesie meno Nové Kalište.
Za každým krížom sa skrýva ľudský osud
Mrazivý vietor neustupuje ani na konci našej prehliadky, no už sme si naň zvykli. Škola je posledná ruina Kališťa, s ktorou sa lúčime. Hoci Kalište symbolicky nevstalo z popola, smutný osud obce dodnes pripomína expozícia a každoročné pamätné stretnutia.
Najsilnejšie dojmy si odnášame z malého cintorína. Medzi krížmi s menami a dátumami si uvedomujeme, že za každým z nich sa skrýva konkrétny ľudský osud. Kalište dnes pripomína nielen tragédiu jednej horskej obce, ale aj cenu, ktorú za pomoc partizánom zaplatili jej obyvatelia.
Kalište nie je jediná obec, ktorá zmizla z mapy Slovenska. Podobný osud zasiahol aj Horné Opatovce pri Žiari nad Hronom, ktoré postihla ekologická katastrofa. Viacero zaniknutých obcí sa ukrýva aj pod hladinou Liptovskej Mary. Po výstavbe vodného diela na Liptove obnovili len jednu z nich, jej osud a osudy ďalších však pripomína miniskanzen zatopených obcí.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku