Simon a Juli prekonali slovenský rekord: Na motorke cestujú po Afrike, Slovensko je jednoznačne najdrahšie

13. mája to bol presne rok, čo Juli so Simonom vyrazili na motorke na cesty. Majú za sebou 30 000 kilometrov, takmer tri desiatky krajín a nespočetné množstvo dobrodružstiev v sedle Hemingwaya. Podarilo sa im prekonať aj slovenský rekord a úspešne zdolať 14 krajín za 14 nocí. Zmokli na Sahare, prechádzali sa s levmi a ochutnali krokodíla.

Čím vás zlákalo práve cestovanie na motorke? Aké cesty už máte za sebou?

Cestovali sme najprv ako bežní turisti, cez cestovky, čo bolo síce komfortné, ale chýbalo nám dobrodružstvo. Začali sme utekať z rezortov a vyhľadávať miesta bez turistov. Neskôr sme rozmýšľali, ako by sa dalo cestovať inak a vidieť čo najviac. Moji rodičia sú motorkári, a keď si moja mama urobila vodičák, nedalo mi to a musel som aj ja.

Motorku sme videli ako najvhodnejší spôsob ako sa dostať na miesta, kam sa lietadlo ani auto nedostane, preto sme si kúpili motorku. Zatiaľ jazdíme na jednej motorke v páre, ale do budúcna plánujeme motorku aj pre Juli. Milujeme Afriku, ktorú sme predtým už niekoľkokrát navštívili, náš cieľ bol preto jasný.

Naša prvá veľká spoločná cesta na motorke začala 13. mája 2024, kedy sme si povedali, že chceme prejsť až na tento kontinent, krížom cez Európu. Pre prácu sme však boli časovo obmedzení, preto sme sa rozhodli pre šialenú cestu – prejsť 14 krajín za 14 nocí. Zo Slovenska do marockej Casablancy a späť, za čo sme aj dosiahli slovenský rekord.

Po návrate sme sa čím skôr chceli vrátiť na cesty, čas však bol proti nám. Keď sme našli spoločné 4 voľné dni, nevedeli sme sa dohodnúť kam ísť. Keďže Juli chcela more a ja hory, vymysleli sme si cestu cez najvyšší vrch v Rakúsku až k talianskemu moru a späť.

Koncom leta nás veľmi zaujímala situácia na Ukrajine a chceli sme poznať reakcie ľudí na aktuálnu situáciu, preto sme prešli cez Poľsko na západnú Ukrajinu. Na jeseň mala Juli pracovné povinnosti v Grécku, kde služobne odletela. Ja som sadol na motorku a naprieč Balkánom sa vybral za ňou, aby sme si mohli dať spoločné rande pri Iónskom mori.

Juli bolo ľúto, že túto trasu nemohla absolvovať so mnou, preto nechala svoj kufor kolegyniam, nasadla na motorku a inou balkánskou trasou sme sa spolu vrátili na Slovensko. Bolo nám dlho bez Afriky, preto sme sa už v novembri museli vrátiť. Tentoraz však bez nášho Hemingwaya, čo sa nám na požičanej motorke stalo osudným.

Zlý technicky stav motorky prispel k nehode uprostred Madagaskaru, kde Juli skončila v nemocnici (ak sa to tak dá nazvať – bola to pôrodnica v dedine uprostred ničoho, ktorá pozostávala z pár tehál a plechovej strechy). Diagnóza, okrem pár otvorených rán, bola zlomená lopatka. To sme sa však dozvedeli až po dvoch týždňoch, keď sme sa vrátili na Slovensko. Napriek tomu sme si Madagaskar užili a videli veľa zaujímavého. Hneď, ako sa Juli preliečila, začali sme plánovať ďalšiu cestu, o ktorej sme snívali už dlho – dostať sa k najzápadnejšiemu bodu Afriky.

Vydali ste sa na motorke k najzápadnejšiemu bodu Afriky. Ako tento nápad vznikol, a prečo práve táto trasa?

V 2019 sme letecky navštívili Gambiu a túto krajinu, aj ľudí s veľkým srdcom, sme si zamilovali. Hlavne nášho priateľa Ismaila, ktorý nám poukazoval reálnu stránku Gambie, nie tú turistickú, a sľúbili sme mu, že raz sa vrátime. Keď sme sa ho pýtali, či by chcel ísť do Európy, povedal, že by chcel vidieť sneh, ale Afrika je jeho domovom, takže by tam chcel ísť maximálne na výlet. Svoju krajinu miloval a veril, že jej začínajúci turizmus pomôže.

Konečne bola motorka a tak aj možná cesta. Keď už bolo všetko pripravené, dozvedeli sme sa, že Ismail predsa len odišiel do Európy – do Španielska. Donútila ho k tomu nová vláda, ktorá Gambiu vrátila o niekoľko rokov dozadu a turizmus v krajine úplne upadol.

Všetko však už bolo naplánované, a preto sme napriek tomu vyrazili. Previezli sme Hemingwaya českou prepravnou spoločnosťou do Malagy a rozhodli sme sa pokračovať tam, kde sme skončili – v Casablance. Preto sme sa presunuli až k mešite Hasana II., kde sme minulú africkú cestu ukončili a vydali sa naprieč Marokom, Západnou Saharou (v správe Maroka, oficiálne to nie je samostatná krajina), Mauritániou, až do Senegalu.

Koľko kilometrov už máte za sebou a čo vás ešte čaká?

Keďže som vyrastal v motošporte a amatérsky pretekám dodnes, nemohol som si nechať ujsť miesta, kadiaľ viedla trasa ikonickej Rally Dakar. Bolo to mojím snom od detstva, keď som ako malý v TV sledoval, ako všetci tí špičkoví jazdci finišujú práve v Dakare. K najzápadnejšiemu bodu sme z Malagy prešli 3 700 kilometrov. A prečo sa otáčame a vraciame? K tomu sa dostanem pri otázke o byrokracii.

Ako prebieha plánovanie a príprava tisícky kilometrov dlhého dobrodružstva, a čo všetko zahŕňa?

Plánovanie je jednoduché, večer namiesto Netflixu otvoríme mapy a hráme sa na kartografov. Našu motorku už veľmi dobre poznáme, vieme, ako sa správa v daných podmienkach, akú má spotrebu a už len hľadáme na mapách pumpy a plánujeme body, kde by sme približne mali nocovať.

To je základ, vedieť natankovať a mať kde zložiť hlavu. Máme vo svojom okolí rôznych cestovateľov a často sa radíme, alebo jednoducho na sociálnych sieťach nájdeme skupiny daných krajín a pýtame sa ľudí.

Ako vnímate byrokratickú stránku cestovania, napríklad získavanie víz v rôznych krajinách?