Už o niekoľko dní si budeme pripomínať jednu z najvýznamnejších kapitol dejín Československa. Pri spomienke na 30. výročie Nežnej revolúcie však nezaškodí ponoriť sa hlbšie do súvislostí. Zmena politických pomerov v Československu a vlastne i v celej strednej a východnej Európe by totiž možno ani neprišla nebyť udalostí, ktoré sa odohrali ešte niekoľko rokov pred protestami študentov na pražskej Národnej triede. „Nie ma wolności bez Solidarności,“ hovorilo sa vtedy o vízii slobody v Poľsku.
V centre mesta Gdansk, tam kde kedysi dávno vytvorili umelé rameno rieky Visly, stojí od roku 2014 jedinečné múzeum. Práve tu, za vstupnou bránou Európskeho centra Solidarity, nad ktorou sa hrdo týči nápis Stocznia Gdańsk (Gdanské lodenice), poľská komunistická vláda na začiatku 70. rokov krvavo potlačila prvé štrajky miestnych robotníkov, aby sa tí mohli nasledujúce desaťročie púšťať do ďalších a ďalších protestov. A na konci 80. rokov im mohla celá stredná Európa ďakovať za, bez prelievania krvi, získanú slobodu.
Mäso zdraželo o 70%, cukor dvojnásobne
Len niekoľko dní pred Vianocami v roku 1970 predstavitelia Poľskej zjednotenej robotníckej strany náhle a umelo navýšili ceny mäsa, múky a iných bežných potravín. Príčinou mala byť údajná slabá tohoročná úroda. V dôsledku toho sa v Poľsku rozpútali demonštrácie, protesty a štrajky obyčajných ľudí, ktoré vznikli bez akéhokoľvek politického pozadia. Poľské politbyro na potlačenie štrajkov nasadilo po celej krajine 27-tisíc vojakov, stovky tankov a obrnených vozidiel. Výsledkom boli desiatky mŕtvych, koľko presne, to dodnes nikto nevie. Na pracovníkov lodeníc v Gdansku strieľali priamo pred bránou do, v úvode spomínaného, múzea.
Tentokrát bol však výsledok iný. Po celom Poľsku začalo rásť povedomie o slobodnom verejnom živote, vznikali tajné opozičné hnutia a spoločnosť začala túžiť po zmene. Národné povedomie o slobodnom Poľsku ešte zosilnelo potom, ako sa Karol Wojtyla stal rímskym pápežom. „Nechajme Ducha svätého zostúpiť a obnoviť tvár zeme. Tejto zeme,“ povedal Ján Pavol II. pred polmiliónovým davom vo Varšave v roku 1979, vyzývajúc tak na trpezlivosť a vieru v spoločenskú zmenu v tradične silno kresťanskom Poľsku.
Z elektrikára prezident
Príležitosť na veľké zmeny pritom prišla už v nasledujúcom roku. Poľsko sa nachádzalo na pokraji hospodárskeho kolapsu a vládnucej komunistickej strane neostávalo nič iné, ako opäť navýšiť ceny základných potravín. Protesty robotníkov však tentokrát vyzerali odlišne. Už nevyšli do ulíc ako toľkokrát počas posledného desaťročia. Tentokrát sa zabarikádovali vo fabrikách a po prvý raz predniesli aj politické požiadavky. Centrom odporu sa v lete 1980 stalo prístavné severopoľské mesto Gdansk a jeho vodcom elektrikár z miestnych lodeníc. V tom čase Lech Walesa celkom určite ani len v najodvážnejších snoch nedúfal, že sa raz stane prezidentom slobodného Poľska.
Solidarita dokázala v čo nikto vo východnom bloku nedúfal
Robotníci štrajkujúci v gdanských lodeniciach od vládnej strany okrem iného požadovali napríklad vznik nezávislých odborov, slobodu slova, zavedenie voľných sobôt či zaistenie tovaru v obchodoch. Žiadali to, čo už niekoľko desaťročí nebolo samozrejmosťou v žiadnej krajine východne od Železnej opony. Komunistická vláda však nemala na výber a 31. augusta dokument podpísala. V nasledujúci deň štrajk skončil a všetci jeho účastníci išli spokojne do práce. A tak vznikli nezávislé odbory nazvané Solidarita. Viedol ich práve obyčajný elektrikár Lech Walesa a už na jar nasledujúceho roka za ním stálo viac ako 10 miliónov ľudí.
V priebehu niekoľkých mesiacov získalo hnutie založené v gdanských lodeniciach obrovskú silu. Solidarita bola okrem iného opozičným hnutím, nádejou na slobodnejšiu a o čosi demokratickejšie fungujúcu krajinu a symbolom protikomunistického odboja v Poľsku. Založením odborov prelomili komunistický monopol moci, vydávaním novín zas monopol na šírenie informácií. Trvalo to však len krátko. V decembri 1981 vyhlásil generál Wojciech Jaruzelski, ktorý stál na čele vládnucej strany len niekoľko mesiacov, výnimočný stav. Na uliciach sa objavila armáda, vypnutá bola telefonická sieť, platil zákaz vychádzania a zhromažďovania sa. To všetko v snahe zastaviť Solidaritu, ktorá bola v nasledujúcom roku aj oficiálne zrušená.
Solidarita napriek tomu v utajení fungovala aj počas nasledujúcich rokov. V roku 1988 sa po ďalšom zdražovaní v Poľsku opäť začali spontánne štrajky a demonštrácie proti komunistickému režimu. V tom čase už bola ekonomika krajiny zasiahnutá infláciou a veľkej časti verejnosti bolo zrejmé, že vládnúca strana už režim nastolený v krajine počas posledných niekoľko desaťročí dlho udržať nemôže.
Zmeny, ktoré prispeli k Nežnej revolúcii
V roku 1989 sa tak zástupcovia Solidarity stretli za okrúhlym stolom s príslušníkmi štátnej moci. Výsledkom rokovaní boli prvé slobodné voľby na východ od, v tom čase stále stojaceho, Berlínskeho múru. Voľby sa konali v júni, komunisti v nich utrpeli jasnú porážku a Poľsko tak ako prvá krajina východného bloku vykročila na cestu k demokracii. Mohla za to práve Solidarita, ktorá zosobňovala protikomunistický odboj, ktorý v krajine naberal na sile viac ako jedno desaťročie. Krátko po zmenách v Poľsku sa začal socialistický blok pomaly rúcať. Nakoniec tvoril ZSSR niekoľko dní pred jeho úplným zánikom len Kazachstan.
Nežná revolúcia prebehla v Československu nezávisle od udalostí v susednom Poľsku. Napriek tomu nemožno nepripomenúť, že vietor do plachiet v krajinách východného bloku pridali práve úspech protikomunistického odboja u našich severných susedov. V miestach, kde to všetko pred desaťročiami začalo, sa môžete v jedinečnom múzeu Európskeho centra Solidarity zoznámiť s príbehom, ktorý sa netýka len Poliakov, ale aj ostatných národov strednej a východnej Európy. V Gdansku dodnes stoja aj lodenice, kde sa začala rodiť najsilnejšia vlna protikomunistického odporu v Európe. Nájsť tu môžete dokonca aj dielňu elektrikárov, kde mnoho rokov predtým ako sa stal prezidentom pracoval obyčajný elektrikár Lech Walesa.
solidarnosc.org.pl, poland.pl, HNOnline, SME, irozhlas.cz
Nahlásiť chybu v článku