Foto: Zdenko Gašparík

Škody boli omnoho väčšie, ako náš tím očakával, povedal pplk. Ing. Zdenko Gašparík.

Na katastrofické zemetrasenie v Turecku a Sýrii reagovalo aj Slovensko. Do postihnutých oblastí sme vyslali záchranný tím hasičov aj záchranárov, ktorí mali pomáhať pri snahe o hľadanie preživších, ktorí boli často aj niekoľko desiatok hodín pod sutinami spadnutých budov. O tom, ako akcia prebiehala, koľko hodín boli v teréne, či aké sú bezprostredné dojmy po návrate domov, sa v rozhovore pre interez vyjadril pplk. Ing. Zdenko Gašparík, Záchranná brigáda Hasičského a záchranného zboru v Žiline.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • ako prebiehal presun do Turecka;
  • ako to tam vyzeralo;
  • ako hľadali nezvestných ľudí;
  • koľko hodín trávili denne v teréne;
  • prečo ukončili akciu skôr;
  • aké boli pocity pri odchode.

Ako prebiehalo rozhodnutie ísť do Turecka? Boli ste oslovení, alebo ste sa dobrovoľne prihlásili?

Foto: Zdenko Gašparík

Telefonicky som bol oslovený prezídiom HaZZ, aby som navrhol zloženie tímu v prípade možného vyslania do zemetrasením postihnutého Turecka, nakoľko som veliteľ modulu MUSAR zriadeného Hasičským a záchranným zborom. Tento modul je určený aj na poskytovanie pomoci v zahraničí. Návrh bol, aby sme šli 15 príslušníci vrátane dvoch psovodov z Horskej záchrannej služby. Oni disponujú vycvičenými psami schopnými vyhľadávať v ruinách. Zloženie tímu sa prehodnocovalo a nakoniec bol počet stanovený na 10 príslušníkov HaZZ a 5 príslušníkov HZS s 3 psami.

Ako rýchlo ste prišli do Turecka?

Akceptovaná ponuka zo strany Civilnej ochrany Európskej únie prišla asi o 13:00 hod. Okamžite sme začali s mobilizáciou príslušníkov modulu a prípravou potrebného materiálu. Podľa štandardov pre zahraničnú pomoc je tento čas zvyčajne stanovený na 12 hodín od akceptácie ponuky po odlet. V tomto prípade sme museli odletieť o 22:30 a príchod na letisko bol stanovený na 18:00 hod. Museli sme sa prispôsobiť prepravným kapacitám lietadla a podmienkam leteckej prepravy. Vyslaný modul musí byť v súlade s medzinárodnými štandardami sebestačný min. 7 dní (ubytovanie, stravovanie, práca a pod.). Na tureckú stranu sme smerovali predovšetkým požiadavku na zabezpečenie dopravy v mieste nasadenia.

Skúste opísať ako to tam vyzeralo. Aké boli vaše pocity pri pohľade na trosky?

Rozsah poškodenia bol obrovský. Bolo to oveľa viac, ako som predpokladal. Vzhľadom na krátkosť času od nariadenia na vyslanie po odchod zo Záchrannej brigády do Bratislavy na letisko som si na internete pozrel len zbežne typy trosiek. Z prvotných obrázkov to nebolo viditeľné, realita bola až na mieste. Boli to výškové budovy zo železobetónu a tehál. Počas vyslobodzovania zasypaných osôb bolo potrebné odstraňovať obrovské množstvo sutiny.

Ako prebiehali prvé hodiny na mieste katastrofy? Čo bolo vašou primárnou úlohou?

Predovšetkým sme sa museli presunúť z letiska Adana do postihnutej oblasti. Záchranári boli transportovaní vrtuľníkom a materiálne vybavenie nákladnými vozidlami. Vrtuľník pristál v meste Hatay, a tam sme čakali na naše vozidlá. Aby sme efektívne využili tento čas, ponúkli sme pomoc pri vyhľadávaní asistenciou pátracích psov. Po príchode vozidiel s materiálom sme začali hľadať miesto, kde by sme si mohli vybudovať operačnú základňu – stan na ubytovanie a zázemie pre uloženie materiálu a odpočinok. V neposlednom rade bolo nevyhnutné zohnať benzín a naftu, aby sme mohli fungovať v tábore, ale aj pri záchranných prácach.

Podarilo sa vám zachrániť 12 osôb. Po akej dobe hľadania ste našli prvú osobu? Ako ste ich vôbec hľadali? V akých podmienkach boli daní ľudia „uväznení“?

Foto: Zdenko Gašparík

Prvotné vyhľadávanie vykonávali členovia vyslanej skupiny z Horskej záchrannej služby. Po označení miesta pátracím psom, s pravdepodobným výskytom živých osôb, sa miesto označilo. Ak to bolo možné, potvrdilo sa to pomocou štrbinovej kamery s komunikačným zariadením. Prostredníctvom nej sa pokúsili získať informácie o počte osôb pod ruinami, v akej kondícii sa nachádzajú a podali im informáciu, že budú vykonávané činnosti na ich záchranu. S týmto nám pomáhali príslušníci armády alebo iných vládnych zložiek. Informácia o nájdení živých osôb sa posunula v prípade práce nášho tímu na inom mieste ďalším záchranným tímom, aby sa začalo ich okamžité vyslobodzovanie.

Pôvodne bola akcia plánovaná na 7 dní. Odišli ste však trochu skôr, aj kvôli bezpečnosti. Čo sa tam dialo? Aká bola situácia? Písalo sa aj o rabovaní…

Foto: Zdenko Gašparík

S rabovaním sme nemali praktickú skúsenosť. Samozrejme, miestni obyvatelia sa nachádzali vo veľmi zložitej životnej situácii, prišli o všetko: príbuzných, majetok i domov. S postupujúcim časom bolo stále náročnejšie zvládať ich emócie. Našťastie sa do priestoru presunuli jednotky tureckej armády, ktoré aspoň sčasti zabezpečovali pokoj pre prácu záchranárov. S pribúdajúcim časom sa však aj nádej na záchranu živých osôb znižovala. Vyhľadávanie živých osôb pomocou psov už taktiež nebolo jednoduché, pretože na niektorých miestach už bolo cítiť zápach rozkladajúcich sa obetí. Na základe tohto všetkého sme sa rozhodli, že požiadame o ukončenie našej misie.

Báli ste sa o svoj život?

Tento článok je dostupný členom Interez PREMIUM

Uložiť článok

Najnovšie články