Písal sa rok 1962 a nukleárna vojna medzi Ruskom a Amerikou bola na spadnutie. Našťastie, moc rozhodnúť mal v rukách námorný dôstojník Vasilij Arkhipov. Rozhodol sa správne a odvrátil tým tretiu svetovú vojnu.

Napriek tomu, že tento muž zachránil svojim rozhodnutím svet, jeho meno pozná len málokto. Hovorí sa, že obdobie medzi 16. až 28. októbrom v roku 1962 bolo najnapätejším v dejinách. Amerika a Rusko sa ocitli v mimoriadnej situácii a hrozila nukleárna vojna. Dňa 14. októbra preletelo ponad Kubu americké špionážne lietadlo. Ukázalo sa, že Rusko má len 90 kilometrov od územia Ameriky pripravené nukleárne rakety. Ak by sa ich Rusko rozhodlo odpáliť, straty na životoch by boli obrovské.

Sovieti uzavreli s Kubou dohodu a zbrane umiestnili ešte počas júla, Američania však mali svoje zbrane v Turecku, na hraniciach s Talianskom. Američania sa v apríli v roku 1961 pokúsili obsadiť aj Kubu, plán im však nevyšiel a Kuba chcela zabrániť v ďalšom podobnom pokuse. Kennedy musel konať rýchlo. Rozhodol sa, že namiesto útoku zavedie na Kube blokádu tak, aby sa k ostrovu nemohli dostať ruské lode. Zároveň dal Sovietom ultimátum, aby rakety z Kuby odstránili.

Niekoľko nasledujúcich dní prebiehalo neľahké vyjednávanie, napokon však Rusi a Američania dospeli 28. októbra k dohode. Obe krajiny mali odstrániť rakety, Američania z Turecka a Rusi z Kuby. Kým však vodcovia uzatvárali dohodu, ktorá mala zabrániť katastrofe, netušili o tom, čo sa deje pod hladinou Karibiku. 27. októbra sa k pobrežiu Kuby priblížila ponorka B-59. Na jej palube bol aj 34 ročný Vasilij Arkhipov. Američania si ponorku všimli a niekoľkokrát vypálili v nádeji, že ju dostanú na hladinu. Netušili však, že ponorka je vybavená jadrovou hlavicou. Posádka mala povel bez váhania ju vypáliť, ak by sa krajina ocitla v ohrození.

Problémom bolo, že pod hladinou bola ponorka odrezaná od zvyšku sveta a nemohla ani komunikovať s pevninou. Posádka si myslela, že sú pod paľbou a bolo len na nich, či sa raketu rozhodnú vypáliť alebo nie. Muži boli pod hladinou už niekoľko dní, dochádzal im vzduch aj energia, zatiaľ čo teplota v ponorke stúpla miestami až na 50°C. Napätie sa dalo krájať. Jeden z kapitánov ponorky, Valentin Savitsky, bol rozhodnutý raketu vypáliť a už pripravoval svojich mužov, potreboval však súhlas ďalších dvoch kapitánov. Ivan Maslennikov súhlasil, Vasili Arkhipov však odpálenie rakety zamietol.

Ako jediný si udržal chladnú hlavu a presvedčil posádku, že Američania na nich neútočia ale snažia sa ich vylákať na povrch. Našťastie, Arkhipov mal pravdu. Ponorka sa napokon vynorila a keď posádka videla, že žiaden útok sa skutočne nekoná, odplávala preč. Američania sa o rakete a o pripravovanom útoku dozvedeli až o niekoľko desiatok rokov neskôr.

Historici sa zhodujú, že nebyť rozhodnutia Arkhipova, svet by musel čeliť tretej svetovej vojne. O život by prišli milióny civilistov. Napriek tomu však Arkhipov čelil kritike za to, že dal povel na vynorenie ponorky. Vasilij Arkhipov zomrel v roku 1998 vo veku 72 rokov, o jeho hrdinstve sa však svet dozvedel až v roku 2002. Jeho príbeh vyrozprával po 40 rokoch člen posádky, ktorý bol v ponorke s ním, Vadim Orlov.

Pozri aj: Keby ho nepopravili, mal by dnes 90 rokov. Che Guevaru nosia ľudia na tričkách, no na rukách má krv tisícov nevinných

all-that-is-interesting